Treville/ (Richelieu)
Obsah: Moc klebiet.
drabble voľný, bonusovka na valentína.
Práve bojoval s listinami, ktoré mu kráľ počas svojej poslednej
návštevy nanútil, keď náhle niekto prešiel do jeho pracovne tajnými dverami.
A keďže existovali len dve osoby, ktoré o tajných dverách vedeli,
pričom jedna z nich bola dlhodobo v zahraničí, vedel o koho ide ešte
skôr, než zdvihol hlavu od tých nešťastných listín.
„Treville...“
„Armand...“ oslovil ho kapitán prekvapivo neformálne a dosť rázne, čo
nebolo počas tejto hodiny zvykom.
„Musím s tebou hovoriť...“
Odsunul listiny na bok a usadil sa vo svojom zvyčajnom postoji,
v ktorom zotrvával počas audiencií.
Mali za sebou pomerne pokojné obdobie.
Okrem častých konfliktov mušketierov a kardinálovej gardy, ale to
nebolo nič nezvyčajné, čo by si vyžiadalo mimoriadnu povinnosť.
„Dobre, Jean, vypočujem si ťa... veľmi pozorne...“ súhlasil bez váhania, keďže návštevu svojho
milenca považoval za jedno z mála potešení, ktoré si mohol dopriať.
„Ty a kráľovná, koľko je na tom pravdy?“
„Ja a kráľovná? Nerozumiem...“
Treville sa naklonil k nemu a pošepol mu: „Povráva sa, že túžiš po bližšom vzťahu
s ňou...“
„To je len jedna z dvorských klebiet, netreba jej
prikladať dôležitosť...“ vyhlásil zdanlivo chladne.
Chcel svojho milenca upokojiť, no práve teraz na to
nebol priestor ani čas a keď nepohne s touto dohodou, kráľ ho nenechá
ani len na chvíľu na pokoji.
„Ty vieš veľmi dobre kam sa upiera moja myseľ aj
srdce, práve ty to musíš vedieť najlepšie...“ pripomenul mu to slovami, ktoré
mohol použiť na tomto mieste a o tomto čase.
A jemné pohladenie po ruke, riskantné no
nevyhnutné, bolo tiež súčasťou jeho slov.
„Áno, vaša eminencia... chápem veľmi dobre, čo sa mi
tým snažíte povedať...“ vyhlásil zdanlivo stroho, ale jeho pohľad svedčil
o tom, že je z jeho odpoveďou spokojný.
Predpokladal, že ďalšia schôdzka v súkromí bude
práve teraz nevyhnutnou zbraňou proti klebetám.
