Rodinné tajomstvo 2. kapitola 1/3

 názov:  Rodinné tajomstvo
pár: Kim Myoung-soo/Jung Kyoung-ho
varovanie: dráma, temné, drsnejšia vec, nedobrovoľný sex, zneužitie moci
obsah: Myoung-soo začína žiť v novej pestúnskej rodine, pomerne dobre situovanej, otec rodiny má dobrú prácu, jeho manželka je doma a stará sa o malú dcérku, starší syn študuje na univerzite, a aj Myoung-soo sa hneď na začiatku dostáva do dobrej školy a oproti tomu v akých podmienkach žil predtým, to vyzerá tak, že sa jeho situácia veľmi zlepší...
No čoskoro zistí, že jeho prvý dojem nebol práve najlepší... Zisťuje, že všetko ani zďaleka nie je tak ako sa zdá...
Pán domu oňho postupom času začne javiť záujem, ktorý mu nie je  nepríjemný a keď za ním jednej noci príde do jeho izby Myoung-soo s hrôzou zisťuje aká je jeho skutočná úloha v tejto rodine...

 Pre Ell, Lilith, Nade.

„Ako sa cítiš?“ opýtal sa ho, keď si ostatní návštevníci zvykli na jeho prítomnosť a prestali na nich neustále civieť.

„Celkom to ujde...“ vyhlásil Myoung-soo opatrne.

Prijal od Byuna poznámky, ktoré mu poradca napokon priniesol a položil ich na vrchnú časť svojej skrinky.

Bolo toho viac než dosť, no práve teraz celú svoju pozornosť zameriaval na pravdepodobne budúceho opatrovníka.

„Som len trochu dobitý, ale to sa spraví...“  mávol nad tým rukou, keď si náhodou ublížil, nikto to nikdy priveľmi neriešil, nebol zvyknutý na pozornosť ľudí, aspoň čo sa týkalo jeho zranení.

Výraz tváre pána Junga náhle potemnel.

 „Kto ti to urobil?“

Vypytoval sa ho, takmer ako nejaký vyšetrovateľ.

Znervóznilo ho to.

Jeho samého už policajti dnes navštívili ešte pred oficiálnymi návštevnými hodinami.

Nepovedal im nič, radšej predstieral, že nič nevie, nepodal ani oznámenie, lebo vedel ako to chodí a nemienil si zbytočne vyrábať ďalšie problémy.

„Neviem, boli to nejakí starší chlapci, neviem o nich absolútne nič...“ čo bola aj čiastočne pravda, keďže osobne ani jedného z nich nepoznal a nijako potom ani netúžil.

No vyzeralo to, že pán Jung bol spokojný s touto odpoveďou, opýtal sa ho ešte na pár bežných vecí.

Nič zvláštne, len záležitosti, ktoré už aj tak načreli na pohovore, no tentoraz chcel od neho počuť podrobnejšie odpovede.

Chcel hlavne vedieť ako si predstavuje život v novej rodine a čo od toho očakáva.

Myoung-soo povedal to čo zvyčajne, len s menšími obmenami.

„Ani vlastne neviem, ešte som nežil v rodine, ktorá by ma dokázala bezvýhradne prijať. Tak asi to...“  vyhŕkol možno až príliš rýchlo.

„Som presvedčený o tom, že u nás sa ti bude páčiť Myoung-soo... čím dlhšie ťa počúvam, tým viac som presvedčený, že do našej rodiny veľmi rýchlo zapadneš...“ povedal mu to spôsobom, ktorý sa mu nepáčil, pretože to znelo takmer akoby sa mu snažil tú predstavu nanútiť.

Videl ako sa Byun mračí, no nemienil si vymýšľať žiadne rozprávky o túžbe po teple rodinného krbu a podobných nezmysloch.

Netúžil už ani potom, aby mal rodičov.

Predpokladal, že na to je už neskoro.

Naučil sa o seba postarať sám a predpokladal, že aj naďalej sa bude musieť spoliehať hlavne na seba samého.

Preto si dovolil mu oponovať a povedal: „To si mysleli viacerí pestúni, no musím vás upozorniť, že prax býva trochu iná, než pôvodne predpokladajú. Po počiatočnom nadšení, zvyčajne prichádza nevyhnutný pád.“

Nepredpokladal, že by si s touto rodinou vytvoril bližšie vzťahy a ani sa nesnažil poukazovať na to, že by o niečo také mal skutočný záujem.

A toto jeho odseknutie zrejme padlo na úrodnú pôdu.

Pán Junga očividne opustil záujem ďalej sa s ním zhovárať, napokon dosť stroho poprial skoré uzdravenie a navrhol, že by ďalšiu návštevu mohli absolvovať v ich dome.

Nedával to najavo úplne priamo, no dovtípil sa to podľa jeho správania, ktoré sa začínalo výrazne obracať v neprospech ich ďalšieho stretnutia.

A Byun okamžite utekal za ním, akoby nemal nič iné na práci.

Nepochybne to bolo prvý raz čo si niekto dovolil takto s ním hovoriť. Zrejme očakával od neho úplne iné reakcie.

Myoung-soo plánoval sekať dobrotu.

Skutočne to mal v úmysle, ale pri pohľade na toho muža to jednoducho nedokázal.

Skrátka mu na ňom niečo nesedelo, bol to len taký pocit.

Keď sa naňho díval, cítil sa ako v pasci.

Zrejme takto by to popísal, keby niekto stál o jeho názor.

Práve preto sa už vopred pripravoval na to, že Byun, ktorý sa vrátil späť do jeho izby a bol našťastie sám, ho zrejme  nepochváli za to, že si vôbec dovolil povedať mu o tom, ako to zvyčajne funguje. A keďže pána Junga zrejme asi ťažko budú motivovať peniaze za opatrovníctvo, nevedel si predstaviť, žiadny iný dôvod prečo by sa mal podujať na niečo také.

Nasadil nevinný výraz a vyhŕkol.

„Mrzí ma to, pán Byun...“ predstieranie pokory mu šlo, to sa už stihol naučiť, no nie veľmi rád to aplikoval, pretože tušil, čo by ho neskôr čakalo, keby ju nedávkoval aspoň občas. Pretože to ani zďaleka nevyzeralo tak, že sa pána Byuna v najbližšej dobe bude môcť zbaviť.

Posledné čo očakával, bol takmer škodoradostný úsmev na úradníkovej tvári.

„Pán Jung ťa k nim pozval na večeru, termín ešte upresníme, samozrejme, až potom ako sa zotavíš... Zoznámiš sa s celou rodinou...“ povedal mu takmer víťazoslávne.

„Ste si tým istý?“

„Áno, som, už čoskoro ťa k nim osobne odvediem.“

„Tak tomu ja potom vôbec nerozumiem...“

Pocítil ako mu po chrbte prebehli zimomriavky.

 „Ani ja, chlapče, no zdá sa, že pán Jung vie, čo chce...“

Myoung-soo sa obával toho, že jeho poradca má pravdu.

Nech to bolo akokoľvek, pán Jung musel mať oňho skutočne veľký záujem. No ak je pán Jung skutočne tolerantný a dokázal by akceptovať to, o čo ho požiadal, možno by sa mohli dohodnúť, opäť tú možnosť aspoň čiastočne pripúšťal, ale nebol o tom ešte pevne presvedčený.

Čiastočne sa aj obával niečoho nového, iných pravidiel, komplikovanejšieho sveta a zároveň mu lichotilo, že sa niekto ako pán Jung zaujíma práve oňho. 

poznámka: náš maličký ešte nevie, čo vlastne chce.  

predchádzajúca kapitola    nasledujúca časť