Rodinné tajomstvo 4. kapitola 2/3

 názov:  Rodinné tajomstvo
pár: Kim Myoung-soo/Jung Kyoung-ho
varovanie: dráma, temné, drsnejšia vec, nedobrovoľný sex, zneužitie moci
obsah: Myoung-soo začína žiť v novej pestúnskej rodine, pomerne dobre situovanej, otec rodiny má dobrú prácu, jeho manželka je doma a stará sa o malú dcérku, starší syn študuje na univerzite, a aj Myoung-soo sa hneď na začiatku dostáva do dobrej školy a oproti tomu v akých podmienkach žil predtým, to vyzerá tak, že sa jeho situácia veľmi zlepší...
No čoskoro zistí, že jeho prvý dojem nebol práve najlepší... Zisťuje, že všetko ani zďaleka nie je tak ako sa zdá...
Pán domu oňho postupom času začne javiť záujem, ktorý mu nie je  nepríjemný a keď za ním jednej noci príde do jeho izby Myoung-soo s hrôzou zisťuje aká je jeho skutočná úloha v tejto rodine...

 Pre Lilith, ell, Nade.

***

Pomaly kráčal k bazénu.

Snažil sa priveľmi nehrbiť a nepútať na seba priveľkú pozornosť.  

Zdalo sa mu, akoby mu tie čierne plavky, boli zrazu až príliš tesné, bral si ich len pre istotu a už z nich aj trochu vyrástol.

Pán Jung naňho hľadel a on cítil jeho pohľad aj cez tie jeho čierne slnečné okuliare.

No možno to bol len jeho pocit, snažil sa priveľmi nehľadieť naňho ani na jeho manželku, ktorá bola ako vždy úchvatná, aj keď mala na sebe tenké plážové šaty ktoré viac zakrývali než odhaľovali.

Min, práve doplával k okraju bazéna.

„Dáme si preteky?“ vyzval ho.

„Jasné,“ okamžite sa zbavil napätia, keď sa naňho syn Jungovcov povzbudivo usmial.

Netrvalo dlho a bol v bazéne s ním.

S ním to šlo pomerne ľahko.

Nejaký čas okolo seba len krúžili, ale napokon si dali aj tie sľúbené preteky.

Min vyhral, no Myoung-soo nebol sklamaný, už dávno nemal možnosť si poriadne zaplávať a jemu samému stačilo už len to, že takú možnosť vôbec dostal.

Keď usúdil že toho už bolo dosť a vyliezol z bazéna, na lehátku naňho čakal mäkký biely uterák, do ktorého sa veľmi rád zabalil.

Aj Min vyšiel von, no začal mu zvoniť mobil, tak sa čoskoro stratil niekde v dome, zrejme chcel mať viac súkromia.

Malá Shin-Woo prišla k matke a zrejme sa niečoho od nej dožadovala.

Pani Jungová, vstala, chytila ju za ruku a niekam s ňou odišla.

Zaujalo ho to, že nečakala na opatrovateľku, ale o dcéru sa postarala sama.

„Myoung-soo...“  začul ako ho pán Jung volá.

„Áno, pane?“ prišiel k nemu, akoby sa obával, že urobil niečo zlé, už zo zvyku stuhol, akoby sa snáď niečoho dopustil.

„Ako sa ti u nás páči? Si so všetkým spokojný?“

„Áno, som pane... len by som sa vás chcel na niečo spýtať...“ začal viac-menej neisto.

Pán Jung si zložil okuliare.

„Sadni si...“ pokynul mu, aby si sadol na to druhé lehátko vedľa neho.

Nie to, ktoré patrilo jeho manželke, ale nejaké ďalšie.

„Tak dobre...“

Urobil to, ale stále ostal zabalený v uteráku.

„Pokojne sa pýtaj...“ vyzval ho, keďže zjavne zabudol, že mal niečo také v úmysle.

„Pane, ja chcel by som vám poďakovať, za ten smartfón, ale neviem, či môžem niečo také prijať... viete ja...“

Predtým si to nacvičoval, no keď sa naňho ten muž díval, akosi to nevedel sformulovať tak, ako si to predtým predsavzal.

„To je v poriadku, nemusíš si s tým robiť starosti, je tvoj a neplynú z toho pre teba žiadne záväzky, nemusíš si s tým robiť starosti, dostali sme ich do firmy v rámci jednej sponzorskej akcie, tak som si spomenul na teba, pán Byun spomínal, že ti mobil ukradli a ja aj moja rodina sme ti chceli urobiť radosť týmto spoločným darčekom...“

Myoung-soo prikývol.

Značne sa mu uľavilo, keď sa ubezpečil o tom, že s tým pán Jung mu daroval mobil pochádzajúci od sponzorov.

Zjavne zaňho neplatil, keďže o tom hovoril s takou ľahkosťou, akoby o nič nešlo a tým pádom ho aj Myoung-soo mohol s pokojným svedomím prijať.

V detskom domove tiež občas dostávali dary, aj keď nie také hodnotné, ale pokiaľ šlo o nejaké sponzorskú akciu, nikto sa nad tým nepozastavoval.

„Ďakujem pane, som rád, že ste na mňa mysleli...“

Pohodlnejšie sa uvelebil na lehátku a pomaly rozbalil uterák.

Začínalo mu byť opäť teplo.

„Niet za čo, Myoung-soo...“ vyhlásil spokojne.

A on posilnený aj jeho upokojujúcimi ubezpečeniami položil ďalšiu otázku.

„Prečo ste si vlastne vybrali mňa... Mal som predtým pár problémov... okrem iného...“

Pred Byonom to nechcel zdôrazňovať, to by mu neprešlo, ale teraz keď boli osamote, prial si poznať odpoveď aj na túto otázku.

„Áno povedali nám o tom, musím priznať, že som to práve tak chcel, dať niekomu ďalšiu šancu, ani so mnou to nebolo vždy takto, no jedna osoba, mi šancu dala a ja som ju využil, vždy som si hovoril, že ak budem mať príležitosť tiež takto nejakým spôsobom niekomu pomôžem, s manželkou sme sa o tom dlho rozprávali... Navrhol jej , že by sme mohli niekoho prijať a pomôcť mu... A ona po dlhom zvážení súhlasila aj s tým, že to bude osoba, ktorá mala problémy nájsť si vyhovujúcu rodinu... Samozrejme v tvojich záznamoch neboli ani bitky ani krádeže, zavážil možno len nevhodný výber pestúnov, čo sme nepovažovali až za taký neprekonateľný problém... “

Znelo to úprimne.

Niečo z toho, čo mu povedal, bola nepochybne aj pravda, pretože pôsobil vskutku dôveryhodne.

A možno by aspoň raz mohol uveriť tomu, že mu niekto skrátka chce pomôcť.

Tí ľudia predsa mali všetko.

Nepotrebovali lacnú pracovnú silu ani peniaze od štátu, nenachádzal žiadnu inú motiváciu, ktorá by ich mohla prinútiť k takémuto kroku.

Čím dlhšie ich pozoroval, tým viac bol presvedčený o tom, že Byun má možno pravdu a tejto rodine by mal dať pre zmenu šancu aj on.

predchádzajúca časť     nasledujúca časť