Botticelliho anjel 5. kapitola 3/3

pár: pacient/doktor
Luca/Cezare Buonarroti
18. stor.
obsah: Cezare je mladý lekár, (nemanželský syn šľachtica, kt. mu zaplatil štúdiá), žije pokojným životom v jednej z dedín patriacich k otcovmu panstvu.Počas jednej cesty do mesta nájde na ceste, mladého chlapca v bezvedomí,  jeho meno je Luca (17) a už od narodenia sa po svete potĺka sám, pracuje u krčmárky v dedine, u ktorej má podľa jej slov dlh, Doktor sa potom, ako zistí v akých podmienkach žije rozhodne mladého muža ujať a pomôcť mu... Čím však sám seba uvrhne do veľkého pokušenia, lebo chlapcova prirodzená nevinnosť a jeho mladého telo v ňom prebúdzajú dlho potláčanú vášeň...

taliansky historický slash.

 Máme tu obrázok so starším Lucom, podarilo sa mi nájsť iného chlapca.

poznámka: po mojej korektúre, príprava na knižné vydanie. 

 Pre Lilith, ell.

***

Cítil pri sebe to  krehké telo, oddane pritisnuté k  nemu. Tlmene zalapal po dychu, keď si uvedomil, že svojho chlapca drží v náručí a pokojne spí v jeho objatí.

Vyzeral takmer ako anjel, no Cezare už vedel, čo všetko jeho chlapec dokáže urobiť. A hlavne s ním. Nepochyboval o tom, že sa dokáže zmeniť na to najlákavejšie pokušenie.

„Luca...“ zamumlal znepokojene, keď sa mu pomaly vybavili obrazy patriace k minulej noci...

Na to ako ho miloval.

Urobil to, čoho sa tak veľmi obával.

Ten chlapec sa stal jeho milencom.

A už nebolo cesty späť.

Aspoň nie preňho.

Nemal v úmysle sa od neho odvrátiť.

Bol pripravený svojho chlapca ľúbiť a nedovoliť nikomu, aby mu ublížil.

Luca napokon otvoril oči a pozrel naňho.

„Ešte nemusíme vstávať, však nie?“ zaprosil mladík nevinne a pohodlne sa uvelebil na jeho hrudi.

„Máme ešte čas...“ vyhlásil doktor spokojne. Jednu ruku presunul nižšie. Pohladil svojho chlapca po chrbte.

Luca sa posunul, jednou rukou sa dotkol jeho hrude.

„Už ma nepošleš preč, však?“ opýtal sa takmer so strachom.

Cezare takmer pocítil ostrosť jeho nechtov na svojej pokožke.

„Nie, toho sa nemusíš obávať...“ upokojoval ho. A zároveň cítil ako sa chlapec v jeho náručí opäť otočil. Hľadeli jeden druhému do očí a on si prial, aby ho mohol niečím potešiť.

Už ani sťahovanie na panstvo preňho nepredstavovalo až takú otravnú záležitosť.

 A takisto ani to, že bude musieť najať nového vidieckeho lekára, čo však neznamenalo, že úplne zanechá prax, no vedel, že tieto záležitosti si vyžiadajú isté zmeny, či chce alebo nie, je to nevyhnutné, keďže už aj tak dal svoje slovo, že o istú osobu bude adekvátne postarané.

To všetko ustúpilo do pozadia pod vplyvom spokojnosti, ktorú dnes pociťoval hlboko v sebe. Tiene minulosti a obavy z budúcnosti boli ďaleko, cítil v sebe takú silu, takú energiu, že by si snáď dokázal poradiť aj s tým mužom.

Keby ho stretol dnes, už by sa nebál. Už by necítil tú stiesnenosť, ktorá by ho predtým mohla prinútiť k neuváženým činom. Musí myslieť na svojho chlapca, nesmie zabudnúť ani na jeho záujmy, ktoré sú kvôli tomu mužovi ohrozené.

***

Cezare prechádzal pohľadom po novej spálni, veľkej a dobre osvetlenej, ktorá už bola preňho pripravená. Zvolil si ju hlavne kvôli jej polohe a takisto aj kvôli tomu, že blízko nej bola druhá izba, do ktorej sa dalo vchádzať cez bočné dvere. To mu úplne stačilo na to, aby sa stala vhodnou miestnosťou pre mladého baróna a jeho chránenca.

Všetko už boli pripravené, knihy boli naukladané v policiach, všetko bolo upratané a jeho veci boli roztriedené tak, aby sa v nich dokázal vyznať.

A aj pracovňa a lekárska ordinácia, to všetko bolo dokončené a on pociťoval miernu únavu spojenú skôr s koordináciou všetkých činností a takisto aj s prípravou niektorých vecí, ktoré radšej zabezpečil on sám.

Otcovo služobníctvo ho privítalo tak, ako sa patrilo, no videl na ich tvárach, že si ešte budú nejaký čas zvykať na zmenu režimu. A aj Lucu prijali pomerne dobre, keď im objasnil jeho postavenie, ktoré samozrejme prispôsobil okolnostiam a tomu s čím bolo vhodné ich oboznámiť. No správali sa k nemu s patričnou úctou prináležiacou jeho postaveniu, čo bolo aj tak viac než pôvodne očakával.

Otcov osobný lekár odišiel, po krátkom rozhovore sa nechal prepustiť zo služieb mladého baróna, Cezare ho nesúril ani sa osobne neponáhľal s touto záležitosťou, ale ten muž nemal v úmysle pracovať preňho, čo mu dal viac než dostatočným spôsobom najavo, preto sa to napokon vyriešilo k obojstrannej spokojnosti.

Jeho sestra neopustila izbu, neprišla ho privítať a mladý barón nemal v úmysle ju k tomu nútiť, bolo len otázkou času, kedy si aj tak bude musieť zvyknúť na jeho prítomnosť.

No práve teraz mal pred sebou jednu z tých výziev, ktorým musel čeliť, pretože do jeho izby po zaklopaní a jeho schválení, vošiel sluha.

„Pane, prišiel za vami pán gróf Alvise...“

Cezare si mladého muža zamračene premeral.  

„Uveďte ho do mojej pracovne...“ prikázal mu.

predchádzajúca časť     nasledujúca kapitola