Botticelliho anjel 6. kapitola 1/3

pár: pacient/doktor
Luca/Cezare Buonarroti
18. stor.
obsah: Cezare je mladý lekár, (nemanželský syn šľachtica, kt. mu zaplatil štúdiá), žije pokojným životom v jednej z dedín patriacich k otcovmu panstvu.Počas jednej cesty do mesta nájde na ceste, mladého chlapca v bezvedomí,  jeho meno je Luca (17) a už od narodenia sa po svete potĺka sám, pracuje u krčmárky v dedine, u ktorej má podľa jej slov dlh, Doktor sa potom, ako zistí v akých podmienkach žije rozhodne mladého muža ujať a pomôcť mu... Čím však sám seba uvrhne do veľkého pokušenia, lebo chlapcova prirodzená nevinnosť a jeho mladého telo v ňom prebúdzajú dlho potláčanú vášeň...

taliansky historický slash.

 Máme tu obrázok so starším Lucom, podarilo sa mi nájsť iného chlapca.

poznámka: po mojej korektúre, korektúra pred knižným vydaním.

 Pre ell.

Nechal toho muža čakať dlhšie než by bolo vhodné. Už len jeho prítomnosť na panstve ho totiž dráždila viac než čokoľvek iné.

Ten muž poznal jeho tajomstvo. Čo samo o sebe predstavovalo nebezpečenstvo, ktorého sa Cezare túžil čo najskôr zbaviť.

A takmer si prial, aby stratil trpezlivosť a odišiel sám, no nebolo mu to dopriate, lebo keď konečne vošiel do pracovne, ktorá už teraz patrila istým spôsobom aj jemu, našiel ho sedieť za otcovým stolom.

„Pán barón...“ oslovil ho spôsobom, akoby to bol Cezare, kto sa odvážil prísť na jeho panstvo.

„Gróf Alvise, predpokladám, že z nášho posledného stretnutia ste pochopili, že je ešte príliš skoro na to, aby ste vznášali akékoľvek požiadavky...“ zaútočil naňho doktor chladne, keďže nemal v úmysle podporovať tú jeho neznesiteľnú samoľúbosť.

Na mužovej tvári sa však pohrával jemný úsmev, keď pomaly vstal, uvoľnil mu miesto, a pritom položil na stôl akési dokumenty. Cezare na ne dosť nedôverčivo hľadel.

„Rozumiem vašim obavám, pán barón... Považujte túto návštevu len za priateľské stretnutie, nič viac som ani len nemal v úmysle...“ a tváril sa pritom až priveľmi samoľúbo.

Cezare ich opatrne rozviazal a našiel ako inak dlžobný úpis podpísaný jeho otcom. Na sumu, z ktorej sa jemu samému dosť zakrútila hlava, a keďže ešte nemal možnosť prezrieť si účtovníctvo, táto suma bola preňho viac než dostačujúca na to, aby si skutočne začínal vážne uvažovať nad tým, že mu jeho otec zabudol povedať pár dôležitých vecí.

„Priateľské stretnutie takto nevyzerá...“ vyhlásil chladne.

„Mrzí ma to, ale isté okolnosti mi nedovolia, stratiť priveľa času zdvorilostnou konverzáciou, hoci s vami by bola zrejme príjemná, no mňa samého ťažia isté záväzky, ktoré neznesú odklad... pred smrťou som o tom hovoril s vaším otcom a on súhlasil s riešením, ktoré sa vám chystám predostrieť...“

„Aké riešenie navrhujete?“ opýtal sa ho doktor so všetkým sebazaprením, ktoré v sebe našiel.

„Váš otec láskavo súhlasil so zasnúbením, vašej drahej sestry Constance a môjho jediného syna Jacoba... predpokladám, že aj vy prijmete toto rozhodnutie ako jedno z jeho posledných želaní...“

„Obávam sa, že vám k tomu neviem nič povedať bez toho, aby som sa pozhováral so zainteresovanými osobami. O tejto záležitosti sa pozhovárame, až keď si prezriem rodinné financie, všetko si overím a až potom budeme môcť hovoriť o veciach týkajúcich sa mojej sestry a panstva... Práve teraz nemôžem urobiť nič, len vám sľúbiť, že celú záležitosť uzavrieme, čo najskôr...“

„Iste, iste...“ súhlasil Alvise, no tváril sa pritom, akoby si prial počuť inú odpoveď. A nebol nadšený ani tým, ako rýchlo mladý barón ukončil jeho návštevu.

Práve teraz však nebol nebezpečný, pretože bol stále v týmto kraji považovaný za nedôveryhodnú osobu.

Cezare o tom vedel viac než by si prial. Cítil ako mu chlad prešiel celým telom a čosi ako spomienka sa matne vynorilo odniekiaľ z tých častí mysle, ktoré nerád otváral. No spamätal sa z toho kvôli príchodu svojho chlapca.

„Ako to vyzerá? Je to trochu zvláštne...“ Luca sa mu ukázal v novom oblečení, ktoré objednal ešte skôr než prišli na panstvo, aby bolo všetko pripravené a nič ich nemohlo zaskočiť.

„Verím tomu, že si na to čoskoro zvykneš... A nemusíš sa ničoho obávať, všetko je tak ako to má byť...“

Cezare radšej nedal najavo to, ako mu to nové oblečenie pristane.

A snažil sa nemyslieť na to, čo by práve teraz najradšej urobil, aby zahnal obavy spojené s tým mužom.

„Môžem ostať nejaký čas s vami... aj keď budete pracovať, nebudem vám prekážať?“ opýtal sa ho chlapec hlasom nevinného anjela.

„Môžeš ostať tak dlho, ako len budeš chcieť...“Cezare pristúpil k nemu a položil ruku na jeho plece. Cítil na sebe pohľad svojho mladého milenca a prial si, aby ho mohol pobozkať. No dvere neboli zamknuté a tento dom nepoznal tak dobre na to, aby dokázal odhadnúť, či náhodou nie sú niekým pozorovaní.

Preto mu len pošepol: „Budem sa ti venovať, tak ako som ti to sľúbil...“

Luca prikývol.

„Ale ten muž sa mi vôbec nepáčil, ten ktorý vyšiel z vašej pracovne, kto to bol?“

„Nikto dôležitý...“  Cezare opatrne odtiahol ruku a snažil sa, aby sa mu netriasla.

„Ale vyhýbaj sa mu, musíš mi sľúbiť, že ak sa tu objaví, pôjdeš mu z cesty!“ prikázal mu.

„Cezare, ja...“

„Sľúb mi to, Luca...“ naliehal ďalej a oboma rukami ho pevne zovrel. Cítil hnev, už len pri pomyslení, že ten muž sa chce stať členom jeho rodiny.

         „Áno, sľubujem...“ vyhlásil jeho chránenec napokon a on pomaly povolil svoje zovretie.

predchádzajúca kapitola    nasledujúca časť