Botticelliho anjel 6. kapitola 3/3

pár: pacient/doktor
Luca/Cezare Buonarroti
18. stor.
obsah: Cezare je mladý lekár, (nemanželský syn šľachtica, kt. mu zaplatil štúdiá), žije pokojným životom v jednej z dedín patriacich k otcovmu panstvu.Počas jednej cesty do mesta nájde na ceste, mladého chlapca v bezvedomí,  jeho meno je Luca (17) a už od narodenia sa po svete potĺka sám, pracuje u krčmárky v dedine, u ktorej má podľa jej slov dlh, Doktor sa potom, ako zistí v akých podmienkach žije rozhodne mladého muža ujať a pomôcť mu... Čím však sám seba uvrhne do veľkého pokušenia, lebo chlapcova prirodzená nevinnosť a jeho mladého telo v ňom prebúdzajú dlho potláčanú vášeň...

taliansky historický slash.

 Máme tu obrázok so starším Lucom, podarilo sa mi nájsť iného chlapca.

poznámka: po mojej korektúre, príprava na knižné vydanie

 

„Budete ma dnes učiť písať?“ pripomenul Luca barónovi sľub, ktorý mu pred nedávnom dal.

„Áno, dnes večer príď ku mne, ale až trochu neskôr, najprv sa musím pozhovárať so sestrou...“

Prial si s ním stráviť  čo najviac času osamote a výuka bola vhodnou zámienkou na to, aby spolu mohli ostať dlhšie.

Ani teraz nemal chuť pustiť ho z náručia.

Nedokázal myslieť na nič iné.

„Prinesiem aj tú knihu, ktorú som dostal...“ navrhol jeho mladý priateľ.

Doktor prikývol a ešte nejaký čas si doprial ten pocit, držať svojho chlapca v náručí. No napokon prišiel čas, keď ho musel pustiť, aj keď to bolo dosť ťažké, keďže sa medzitým začali opäť bozkávať.

***

Na panstvo sa vrátili omnoho neskôr než zamýšľali.

Po večeri mu sluha odovzdal odkaz od sestry, ktorá zjavne pochopila, že nemá zmysel to ďalej predlžovať, pretože jej už zrazu bolo omnoho lepšie a očakávala vo svojom malom salóniku, kde zvyčajne prijímala svojich hostí.  Na večeru však aj tak nezišla dolu, ale absolvovala ju v súkromí.

Luca odišiel do svojej izby, všetko si pripraviť a on ho mal neskôr k sebe zavolať.

Preto dúfal, že sestra ho veľmi dlho nezdrží  a všetko prebehne v pomerne priateľskom duchu. Nemal v úmysle jej strpčovať život, pokiaľ sa ona sama pre túto možnosť nerozhodne. Nenútil ju ani prísť si s ním sadnúť za jeden stôl. Ani ho považovať za svoju rodinu.

Obzvlášť preto bol príjemne prekvapený jej prijatím, ktoré nebolo také chladné a strohé, ako počas otcovho pohrebu.

Dívala sa naňho takmer až s istým druhom záujmu a vôbec nie povýšenecky. „Dobrý večer, Constance...“ pozdravil ju Cezare.

„Dobrý večer, pane...“ nazvala ho tak a on to považoval za dobré znamenie.

Posadil sa do pohodlného kresla.

„Chcel by som sa s vami pozhovárať o istom mužovi, menom Alvise...“ mladý barón hneď prešiel k veci.

Zbledla.

Videl ako sa jej roztriasli ruky.

„Takže je to pravda, skutočne vás navštívil a...“

„Áno, prišiel za mnou s dlžobným úpisom a ďalšími požiadavkami. Nezaťažoval by som vás tým, no potrebujem získať aspoň nejakú výhodu, kým on drží všetky tromfy. Preto by som rád vedel, či otec skutočne zamýšľal podporiť vaše zasnúbenie so synom grófa Alviseho...“

Jej pekná tvár bola zrazu plná obáv, no zbavila sa aspoň ten zvyčajnej strohosti a videl na nej isté pohnutie, ktoré takmer naznačovalo, že aj ona má aspoň nejaké city, ktoré by si mohla v jeho prítomnosti dovoliť prejaviť.

„Áno, môj otec toto manželstvo schválil z dôvodov, ktoré by som veľmi nerada rozoberala... no môj brat mal na celú vec iný názor a keby tu dnes bol, verím tomu, že by ma podporil... Ten muž si dovolil prísť tak skoro po otcovej smrti a žiadať...“ v jej hlase zaznievalo úprimné rozhorčenie

Cezare si všimol, ako Constance jednou rukou siahla na svoj prsteň a začala ho otáčať na prste.

„Zasnúbenie ešte neprebehlo formálne, došlo len k tej dohode, ktorú ešte môžete zrušiť, ak to uznáte za vhodné...“ dívala sa naňho, akoby od toho závisel celý jej osud a nepochybne to tak aj bolo.

„Nemám veľký záujem o to, aby sa ten muž stal mojou rodinou... budem to musieť ešte raz prebrať s účtovníkom, snáď nájdeme riešenie, ktoré bude pre nás oboch prospešné...“

Constance prikývla.

Bolo na nej vidieť, že ho jej slová potešili. Zachytil náznak úsmevu na jej perách.

„Chcete mi ešte niečo povedať, ohľadom tejto záležitosti?“

„Áno, sú isté veci, o ktorých s vami musím hovoriť, keďže môj brat a otec... a možno by ste mohli aj vy ...“

„Aj ja som váš brat...“ pripomenul jej, nemal to v úmysle, ale akosi sa mu podarilo to povedať.

„Áno, to máte pravdu....“  hlesla mladá žena takmer nehlučne.

„Práve preto by som vás na to rada upozornila. Ja... mám dcéru...“ dostala so seba napokon.

„Nemanželské dieťa?“

„Áno, pane... volá sa Celia a má tri roky,“ jej hlas bol opäť nezvyčajne tichý, akoby musela vynaložiť veľké úsilie na to, aby to vôbec dokázala vysloviť. Takmer sa mu zdalo, akoby mal pred sebou inú osobu, nie tú pyšnú krásavicu, ktoré ho vždy odmenila len svojím chladom.

„Žije u istých ľudí a otec ju doteraz podporoval, je potrebné posielať ďalšie platby, aby bolo o ňu dobre postarané...“ pokračovala ďalej a bolo na nej vidieť, že jej nie je príjemné o tom hovoriť s ním.

         „Rozumiem a zariadim sa podľa toho, ak mi dáte viac dostupných informácií, rád by som ju aj videl...“

„Neviem presne kde sa nachádza... no otcov účtovník by to mal vedieť... on sa stará o túto záležitosť, ale myslí si, že ide len o dieťa jednej z jeho mileniek... bolo by dobré, keby to nateraz tak aj ostalo...“ povedala mu to, akoby snáď nerozumel tým spoločenským zvyklostiam, len preto, že nebol až dosiaľ súčasťou jej sveta. No on veľmi dobre vedel, ako to funguje v týchto kruhoch, mal s tým dosť skúseností na to, aby vedel, čo má robiť, nebral si však jej pripomienku k srdcu ani sa na ňu preto nehneval, viac než dosiaľ. Rozhodol sa byť tým, zrelým a dospelým, kto ako prvý prejaví dobrú vôľu.

„Zariadim sa podľa toho, je mi jasné, čo treba urobiť. Mohli by sme sa dohodnúť aj na tom, že by ste ju mali pri sebe, už by som si našiel zámienku na to, aby mohla ostať s nami, ak by ste chceli...“

Na jej tvári sa mihlo úprimné prekvapenie a videl ako sa výraz jej tváre definitívne uvoľnil, a posledná zábrana medzi nimi náhle niekam vytratila. Pomaly vstala a pristúpila k nemu.

„Vy by ste skutočne chceli, aby...“  hlesla rozrušene a pocítil jej jemnú ruku na svojom pleci, bolo to vôbec prvý raz čo sa ho dotkla, prvý raz čo prejavila takúto dôvernosť voči nemu.

„Áno, pokiaľ si to budete želať, vaša dcéra môže ostať s nami... no musíme postupovať obozretne...“  dovolil si jej aj Cezare pripomenúť,  že je nutné zachovať najvyššiu opatrnosť, hlavne čo sa týkalo záležitostí podobného druhu.

„Veľmi by som si to priala, ale máte pravdu, musíme si dávať pozor na toho muža a na to, čo by sa ešte mohol dozvedieť...“

predchádzajúca časť   nasledujúca kapitola