Botticelliho anjel 7. kapitola 3/3

pár: pacient/doktor
Luca/Cezare Buonarroti
18. stor.
obsah: Cezare je mladý lekár, (nemanželský syn šľachtica, kt. mu zaplatil štúdiá), žije pokojným životom v jednej z dedín patriacich k otcovmu panstvu.Počas jednej cesty do mesta nájde na ceste, mladého chlapca v bezvedomí,  jeho meno je Luca (17) a už od narodenia sa po svete potĺka sám, pracuje u krčmárky v dedine, u ktorej má podľa jej slov dlh, Doktor sa potom, ako zistí v akých podmienkach žije rozhodne mladého muža ujať a pomôcť mu... Čím však sám seba uvrhne do veľkého pokušenia, lebo chlapcova prirodzená nevinnosť a jeho mladého telo v ňom prebúdzajú dlho potláčanú vášeň...

taliansky historický slash.

 Máme tu obrázok so starším Lucom, podarilo sa mi nájsť iného chlapca.

poznámka: po mojej korektúre, príprava na knižné vydanie.

 Pre ell.

A uviedol ich do sídla, ktoré toho v sebe skrývalo viac než by sa pôvodne mohlo zdať.

Boli obklopení rímskym štýlom, doplneným o niečo, čo Cezare vyhodnotil, ako zbytočné vyhadzovanie peňazí, keďže o umení toho on sám veľa nevedel.

Každopádne bolo sa na čo dívať a dalo by sa povedať, že dom spĺňal všetky požiadavky mladého šľachtica, ktorý by prišiel do mesta venovať sa hlavne neviazanej zábave.

Správca, sa im napokon predstavil ako Enzo a urobil rýchlu a mimoriadne poučnú prehliadku, po ktorej nebolo nutné pochybovať o tom, na aké účely tento dom slúžil.

Cezare sa ho pýtal aj na muža, ktorý mu poslal list, ale Enzo len pokrčil plecami a povedal, že ide o dobrých známych a nič viac. O predchádzajúcom pánovi napriek všetkému hovoril prevažne v dobrom, no nevyzeralo to tak, že by nebol pripravený zmieriť sa s ich spoločnosťou. Jeho povaha však skôr nasvedčovala tomu, že Enzova úloha v tomto dome nezahŕňala starostlivosť o hostí, ale skôr ich vyhadzovanie, hlavne na odstrašenie tých najvytrvalejších návštev. Obzvlášť potom ako mu opísal tú spoločnosť, ktorá jeho brata často navštevovala.

Pietro však žil životom typickým pre mladého šľachtica, zatiaľ ešte bez záväzkov a nebolo to nič mimoriadne. Hlavne nie v meste, ktoré poskytovalo omnoho viac priestoru na anonymné stretnutia tohto druhu a búrlivé večierky za zavretými dverami.

„Potrebujú páni ešte moju asistenciu?“ opýtal sa Enzo, keď pre nich narýchlo zohnal dobrú večeru, po ktorej obom bolo ľahšie na duši.

Oddýchli si. Cezare sa cítil po víne plný síl a pripravený na všetko, čo by ho mohlo v meste postretnúť. Preto mu namiesto odpovede najprv položil otázku, ktorá ho zaujímala asi najviac.

„Ste tu len vy, alebo mám aj nejaké iné služobníctvo?“

„Len ja, pán barón.... a moja dcéra... ale s tou sa nestretnete až tak často... Ak ju chcete vidieť, mohol by som... pre vás mohol čokoľvek urobiť, stačí povedať...“

Nebolo tam žiadne ďalšie služobníctvo, mal svojich spoľahlivých ľudí, ale tí sa po škandále vypuknutom po jeho smrti diskrétne vzdialili. Ako im správca ešte neskôr zdôraznil.

„Nie, ďakujem... to bude zatiaľ všetko...“ odvetil Cezare.

Neskôr sa chcel zoznámiť aj s ňou, už len preto, aby sa ubezpečil o tom, že v dome funguje všetko tak, akoby malo. No nie takto neskoro, nechcel, aby to vyzeralo, že od nej očakáva aj iné služby než tie, ktoré boli súčasťou jej bežných povinností. Enzo kývol hlavou na znak, že rozumel a ponechal ich svojmu osudu.

         Keď sa za ním zavreli dvere, ostali v tom veľkom dome sami. Obklopení takmer nezvyčajným tichom.

Cezare neprítomnosť ostatných ľudí považoval priam za oslobodzujúcu. Len veľmi ťažko si zvykal na dom plný služobníctva. Tento mestský dom bol aj preňho istým spôsobom rajom.

„Pôjdeme dnes hore skôr... myslím, že bude nutné si ešte niektoré veci poobzerať...“ vyhlásil barón pomerne spokojne, keď čas natoľko pokročil, že to začínalo byť priam nevyhnutnosťou.

„Áno, pane...“ bez váhania súhlasil Luca.

Spoločne prešli po schodisku až do horných izieb. Na hornom poschodí ho chytil za ruku a odviedol ho do hlavnej spálne, ktorá napriek všetkému vyzerala asi najlepšie.

„Myslím, že tu nám bude dobre...“ skonštatoval doktor.

„Áno, pane...“ aj Luca mal zrejme rovnaký názor a neváhal s prejavmi svojho nadšenia.

Objal ho kolo krku. A Cezare pobozkal svojho chlapca. Doprial si ten pocit, držať ho v náručí.

„Cezare, prosím...“ žiadal ho jeho anjel neúprosne.

Mladý barón ho pomaly vyzliekal a užíval si tú možnosť, že ho môže mať vo svojich rukách.

Nahého ho posadil na úzky stolík, ktorý akoby do tejto miestnosti tak celkom nezapadal. Stiahol si nohavice. Mladé telo jeho spoločníka mu ochotne vychádzalo v ústrety. Na ničom inom už nezáležalo, len na tom, aby ho mal pre seba. Byť s ním bolo ako sladké opojenie, ktorého sa Cezare nedokázal nasýtiť.

Jeho temný anjel nad ním bdel, strácal sa v ňom, ponorený v jeho pohľade, prenikal do tela, ktoré sa podrobilo jeho prudkým túžbam, patril mu a barón čoraz viac podliehal jeho vplyvu.

predchádzajúca časť     nasledujúca časť