Botticelliho anjel 10. kapitola 1/3

pár: pacient/doktor
Luca/Cezare Buonarroti
18. stor.
obsah: Cezare je mladý lekár, (nemanželský syn šľachtica, kt. mu zaplatil štúdiá), žije pokojným životom v jednej z dedín patriacich k otcovmu panstvu.Počas jednej cesty do mesta nájde na ceste, mladého chlapca v bezvedomí,  jeho meno je Luca (17) a už od narodenia sa po svete potĺka sám, pracuje u krčmárky v dedine, u ktorej má podľa jej slov dlh, Doktor sa potom, ako zistí v akých podmienkach žije rozhodne mladého muža ujať a pomôcť mu... Čím však sám seba uvrhne do veľkého pokušenia, lebo chlapcova prirodzená nevinnosť a jeho mladého telo v ňom prebúdzajú dlho potláčanú vášeň...

taliansky historický slash.

 Máme tu obrázok so starším Lucom, podarilo sa mi nájsť iného chlapca.

poznámka: po mojej korektúre, príprava na knižné vydanie.

pre ester, ell.

Príchod do Čarodejníkovho sídla, ktoré bolo dnes plné svetiel a hostí, bol pre všetkých príjemným zážitkom. Constantance s výrazom tváre prezrádzajúcim nedočkavosť, sedela po bratovom boku, nezvyčajne tichá a zamyslená, no aj ona sa už nemohla dočkať začiatku večera, čo dávala najavo tým, že sa neustále dívala na hlavné dvere, či už prišiel hostiteľ.

Už mala za sebou prvú návštevu u svojej dcéry a dalo by sa povedať, že sa prelomili aj ľady medzi ňou a pánom vikomtom. Obzvlášť preto, že táto honosná oslava bola len jednou z tých spoločenských hier, v ktorej úspech Cezare skutočne dúfal.  Pomaly pripravoval pôdu na to, aby sa mohli vziať a žiť ako rodina. A keďže pred svojím snáď budúcim švagrom nič netajil, zdôveril sa mu s problémami, ktoré mu spôsobil Alvise, no dôvody pre ktoré je nutený ho trpieť vo svojej blízkosti, si ponechal pre seba.

Vikomt mu prisľúbil svoju pomoc a podporu, preto ho aspoň na istý čas nemuseli trápiť záležitosti spojené s pánom grófom.  Mohol si pokojne vypiť svoje víno a v pokoji si posedieť medzi spoločnosťou spolu so svojím drahým chlapcom.

Luca, bol po jeho boku, vždy pri ňom a našli si spoločné miesto, kde mohli nerušene vychutnávať tú slobodu, ktorá sa im dostala po príchode do mesta.

„Vitajte,“ pozdravil ich Nicollo Sforza.

Ich drahý hostiteľ v konečnom dôsledku trval na tom, aby ho volal Nicollo a netrápil sa viac žiadnymi formálnosťami.

„Dúfam, že sa vám páči večierok, v mojom dome, pane... a ak by ste mali akékoľvek želanie, stačí len, ak sa mi s tým zdôveríte.“

„Všetko je tak, ako má byť...“ ubezpečoval ho Cezare. No na verejnosti medzi nimi prebiehala tak trochu iná hra, ktorú obaja považovali za vhodný spôsob, ako postupne mesto pripraviť na spojenie ich rodín.

Cezare s úsmevom postrehol ako láskyplne sa díva na jeho sestru, to malé nedorozumenie nepochybne vyvolané hrdosťou a otcovým priamym zásahom, ktorý dokázal aj bolieť, bolo zažehnané a dalo by sa povedať, že nielen on a Luca, ale aj jeho sestra a Nicollo, mali medzi sebou to kúzlo, ktoré sa nedalo prehliadnuť.

Zdalo sa mu, akoby sa aj naňho dívala inak. Akoby v ňom videla brata a nielen votrelca, ktorý si uzurpuje rodinný majetok. A on prijal tejto jej pokus o zmier, ešte skôr než to ona bola pripravená vysloviť.

„A vy, moja drahá, ste dnes obzvlášť okúzľujúca... môžem vás popýtať o tanec...“ obrátil svoju pozornosť k svojej snáď budúcej neveste.

„Áno, pane, bude mi veľkou cťou...“ pozrela na mladého baróna, akoby sa snáď obávala, že by jej mohol túto radosť odmietnuť, no Cezare nemal v úmysle takto budúceho švagra trápiť. Dal jej najavo, že sa môže s ním vzdialiť.

Constance priam žiarila šťastím, ladne sa pohybovala na parkete a dovolila svojmu tanečníkovi, aby sa jej venoval. Bola v dobrých rukách.

Cezare zrazu zatúžil po čerstvom vzduchu, nepochybne pod vplyvom blízkosti svojho mladého milenca.

„Pôjdeme na chvíľu von...“ pošepol mu.

Luca prikývol. A spoločne sa vytratili ďalej od hudby a zabávajúceho sa panstva.

Jeho anjel mu dovolil, aby ho chytil za ruku, keď sa vzdialili od ostatných a ich ruky ostali spojené.

Bol príjemný večer. A oni sa nejaký čas len tak predchádzali po chodníčku vedúcom do čarodejníkovej záhrady.

Luca si však ich odchod vysvetlil inak. „Prial by som si, aby to tak bolo vždy, no zároveň, ma mrzí, že kvôli mne musíte...“

Cezare si ho pritiahol k sebe. Nemal dôvod na obavy. Boli pod ochranou vysokých stromov, blízko hlavnej fontány a nejakých ďalších sôch.

„Ty si môj partner, Luca...“ povedal mu nežne a jemne ho bozkával.

Spoločne sa stratili na začiatku labyrintu, ktorý bol pre nich zdrojom sladkého potešenia.

Doktor opäť vzal svojho priateľa do objatia a dal mu jasne najavo, že mu ani zďaleka neprekáža, vytratiť sa s ním do tmy. A Luca čoskoro zabudol na akúkoľvek rozmrzenosť, keď bol bozkávaný a láskaný. A sladké slová, ktoré mu jeho milenec šepkal, ho podnietili k odpovediam, smerujúcim k prekročeniu hranice.

Ich bozky sa stávali odvážnejšími a prudšími. A ich objatie prestávalo byť len nevinnou hrou. Dávali si pozor, na každý jeden zvuk, no zároveň bolo vzrušujúce, stratiť sa v tej tme a splynúť s ňou.  

predchádzajúca kapitola       nasledujúca časť