Botticelliho anjel 8. kapitola 3/3

pár: pacient/doktor
Luca/Cezare Buonarroti
18. stor.
obsah: Cezare je mladý lekár, (nemanželský syn šľachtica, kt. mu zaplatil štúdiá), žije pokojným životom v jednej z dedín patriacich k otcovmu panstvu.Počas jednej cesty do mesta nájde na ceste, mladého chlapca v bezvedomí,  jeho meno je Luca (17) a už od narodenia sa po svete potĺka sám, pracuje u krčmárky v dedine, u ktorej má podľa jej slov dlh, Doktor sa potom, ako zistí v akých podmienkach žije rozhodne mladého muža ujať a pomôcť mu... Čím však sám seba uvrhne do veľkého pokušenia, lebo chlapcova prirodzená nevinnosť a jeho mladého telo v ňom prebúdzajú dlho potláčanú vášeň...

taliansky historický slash.

 Máme tu obrázok so starším Lucom, podarilo sa mi nájsť iného chlapca.

poznámka: po mojej korektúre, príprava na knižné vydanie.

Pre ell

***

Mladý barón sa napokon zoznámil s Čarodejníkom.

Pôvodne si  ho predstavoval skôr ako tajnostkárskeho a nevrlého muža pochybných mravov. Jedného z tých ľudí, ktorí sa obávajú hlavne o to, že by mohol narušiť ich plány. Tentoraz však bol príjemne prekvapený tým, že sa naplnil skôr jeho druhý odhad, lebo ho vo svojom dome privítal distingvovaný a napohľad slušný muž. Jeho krajan so všetkým, čo k tomu patrilo. Už od začiatku videl, že majú veľkú šancu dospieť k vzájomnej dohode. Bol to totiž presne ten muž, s ktorým sa dobre jednalo. Nepochybne disponujúci aj istým druhom príťažlivosti, ktorá mohla byť tým, čo prinútilo jeho sestru, aby sa doňho zamilovala. Takmer sa až hanbil za to, že ho prišiel vyrušovať do jeho domu kvôli takej chúlostivej záležitosti.

Vikomt Nicollo Sforza, čo bolo meno, pod ktorým sa mu oficiálne predstavil, mu zaisťovalo istú prestíž, aj keď ho nezískal tým, že by sa v tejto rodine narodil, no rozhodne tak dokázal vystupovať.

Cezare s ním cítil istú spriaznenosť už od prvého okamihu a zrejme aj preto sa mu napokon podarilo pozhovárať sa s ním priamo a všetko mu vysvetliť tak, aby predišli zbytočným nedorozumeniam.

Antonio, ktorý bol s ním, takisto nevyzeral, že by ho niečo znepokojovalo, preto sa aj on pomerne skoro upokojil a cítil sa u toho muža veľmi dobre.

Čo nepochybne veci urýchlilo.

„...Prišiel som za vami preto, aby som vás požiadal o dovolenie zoznámiť sa s vašou dcérou, boli by sme radi, keby ste sa stali súčasťou našej rodiny....“ dokončil napokon svoje rozprávanie Cezare.

Vikont si ho pozorne vypočul a napokon dospel k rozhodnutiu.

         „Som ochotný dovoliť vám a vašej sestre, aby ste sa stretávali s mojou drahou Celiou, dalo by sa povedať, že vzhľadom na okolnosti sme rodina... no rád by som sa opäť pozhováral aj s vašou sestrou... nie je dôvod na to, aby sa vyhýbala mojej spoločnosti...“

„Upozorním ju na to,“ prisľúbil mu Cezare a ešte nejaký čas spomínali na rodný kraj a záležitosť týkajúce sa miestnych pomerov.

Barón začínal mať ten dojem, že by v ňom mohol nájsť priateľa, pretože ten muž mu bol už od začiatku sympatický. A po ich rozlúčke si bol istý, že aspoň táto záležitosť sa obíde bez zbytočných komplikácii.

Bolo už dosť neskoro, malá už spala, preto nemal možnosť ju vidieť, no tešil sa na to, že pri najbližšej príležitosti, bude mať možnosť zoznámiť sa s ňou. Domov sa vrátil s omnoho ľahším srdcom.

Luca naňho čakal, tak ako mu to sľúbil. Mal ho v objatí. A nič nebolo krajšie než sladké privítanie, o ktoré sa s ním ochotne podelil.

„Už bude všetko v poriadku?“ opýtal sa ho a Cezare úplne v zajatí jeho pohľadu, vyhlásil: „Áno, už sme na dobrej ceste, verím tomu, že čoskoro sa zbavíme aj Alviseho...“

Skutočne si prial, aby to tak bolo. Jeho kontrola nad ich životmi bola preňho dosť tvrdou skúškou a nerád sa zmieroval s prehrou.

Sestra patrila k svojej rodine a nerád by ju vohnal do inej, kde im už od začiatku dávali pocítiť svoju nadradenosť. Nemienil ju nútiť k tomu, aby si vzala vikomta, to nemal v úmysle, no považoval za vhodné brať do úvahy aj túto možnosť, ak by sa naskytla a ešte ju tak úplne nezavrhovať. Vikomt bol slobodný a okrem svojej dcéry nemal žiadne ďalšie záväzky. Žena, ktorá sa o malú starala, bola len platená guvernantka. A čarodejník zjavne ešte na  Constance nezabudol, videl to na ňom, keď o nej s ním hovoril. Nebránil by tomu, ak by sa rodina chcela takýmto spôsobom zjednotiť. No zatiaľ to bolo len súčasťou budúcnosti, v ktorú úprimne dúfal, sestrina tvrdohlavosť však mohla veľmi rýchlo zmariť všetky jeho nádeje, preto to bremeno ostávalo stále ešte na jeho pleciach.

***

A na druhý deň mu to bolo nemilosrdne pripomenuté.

Alviseho syn a dedič, sa tváril mimoriadne dôležito a už od začiatku mu dával pocítiť, kam asi tak podľa neho patrí. Hovoril s ním spôsobom, ktorý v ňom roznietil nesmierny hnev. Otvoril staré rany, na ktoré bol mladý doktor obzvlášť citlivý.

„O tejto záležitosti budem hovoriť výlučne s vašim otcom... nie s vami!“ dal mu aj Cezare veľmi rýchlo najavo, že nemá v úmysle počúvať jeho vyhrážky a už vôbec nie, sa im podriaďovať.

„Odíďte z môjho domu...“ prikázal mu barón chladne.

„Nebudete so mnou hovoriť, ako chcete Grimani, tak sa pozhovárajú naše zbrane...“ povedal ten mladík a zakončil svoje slová výzvou na súboj.

„Kedy a kde?“ opýtal sa ho Cezare. Nemohol zniesť tie slová, ktoré sa tak rýchlo a nemilosrdne dostali do jeho mysle a srdca ako prudký jed.

predchádzajúca časť     nasledujúca kapitola