16. 4. 2015

Pradiarska ulička 4. kapitola






na motívy filmu: "Dom pri jazere"
varovanie: romantika



obsah: po vojne sa Harryho vzťah s Ginny rozpadá, Harry je po vojne traumatizovaný a neschopný vrátiť sa do bežného života, hľadá si nejaké miesto, kde by mohol aspoň na chvíľu uniknúť pred všetkým a zotaviť sa bez toho, aby od neho stále niekto niečo žiadal, preto si vyberie muklovskú agentúru...

Z ponuky si zvolí Pradiarsku uličku, byt Severusa Snapa.


poznámka: poviedka bude vychádzať raz do týždňa ako Otcovská láska.  Pôvodne malo byť niečo iné, no momentálne mám inšpiráciu na toto.





 poznámka: po mojej korektúre.





 Pre bacil, Abequa, Mononoke, weras.



Pozoroval schránku.
To zamestnávalo jeho myseľ pomerne dlho, a bola to práca, ktorú Harry nebral na ľahkú váhu.
Umiestnil pozorovací kamienok aj do vnútra schránky aj do vonkajších priestorov, aby mohol všetko sledovať vo vnútri aj vonku a po dvoch dňoch úpornej snahy zistil pár nových vecí.
Po list nikto neprišiel, neobjavil sa žiadny vtipkár, ktorý by sa chcel priživovať na jeho osobnom nešťastí.
Bol pripravený aj na túto možnosť a vedel si predstaviť, akoby toho prípadného odvážlivca za snahu tohto druhu odmenil.
No nepotvrdilo sa to, na vlastné oči sa o tom presvedčil.
Nepochybne dosiaľ nikto nevedel, že sa odvážil ubytovať práve tu, len Aberforth, no podľa možnosti sa mohol spoľahnúť na jeho diskrétnosť. To ho svojím spôsobom posilnilo. Mal sa lepšie, aspoň čo sa týkalo istých vecí, no zrejme to bol len ten elixír, ktorý ešte stále rezonoval v jeho krvi.
Ak by mal však zhrnúť svoje zistenia, vedel len to, čo mal možnosť na vlastné oči vidieť.
List po vložení do schránky jednoducho zmizol a na jeho mieste sa po istom čase objavil ďalší.
Bolo to takmer až smiešne jednoduché, no vysvetliť to, ako to funguje cez ten priestor a čas, to sa ani len nesnažil zisťovať.
Ubezpečil sa o tom, že to nie je žiadne z tých bežných poštových kúzel, za tie dva dni ich pozorne preštudoval a venoval im viac času než akejkoľvek látke na Rokforte.
Svojím spôsobom to bola mimoriadne upokojujúca a dosť nudná práca, no potreboval tým prejsť, aby si mohol byť istý, aby mohol sám sebe dovoliť prežívať to šťastie, že aspoň jedno z jeho želaní sa splnilo. Tešil sa z tohto malého víťazstva.
Bol s ním v spojení.
Mohol s ním komunikovať, a to preňho predstavovalo veľmi silný impulz.
Po dlhom čase mal nádej, on bol stále niekde tam, v inom čase na inom mieste, no svojím spôsobom živý.
Ešte nevedel, čo presne to preňho bude znamenať, nedospel tak ďaleko, lebo jeho problémy mu nedovolili o tom uvažovať komplexne, no aspoň pozbieral sily, na to aby sa mohol venovať spomienkam Severusa Snapa.
Áno, chcel to, no keď pred dvoma dňami stál pred mysľomisou, trestuhodne zlyhal.
Triasol ním ďalší záchvat úzkosti spojený s tou bolesťou, ktorú prežíval v súvislosti s jeho smrťou.
No teraz to bolo iné, pretože vedel, že tam niekde je, že mu môže poslať list a komunikovať s ním.
To, že ho môže vidieť, už preňho nadobudlo iný rozmer.
Práve vďaka tomu dokázal dnes opäť čeliť tomu strachu spojenému s tým neľútostným sklamaním.
„Tak dobre, urobíme to..  teraz...“
Opatrne otvoril flakón a vlial dovnútra spomienku.
Pozrel na kocúra, ktorý sa naňho veľavýznamne díval z gauča.
Zvykol si na jeho uprený pohľad, na to ako sa k nemu vždy priblížil takmer bez dovolenia aj na jeho pradenie.
Privítal jeho spoločnosť a bola preňho znesiteľná.
Oprel sa o okraje mysľomisy a pomaly priložil svoju tvár k hladine.
V istom momente v ňom kričal ten istý strach spred dvoch dní, už sa necítil nepríjemne, ale ten strach odmietal prestať kričať, no Harry sa snažil sústrediť na upokojujúce pradenie.
Jeho hlava sa dotkla hladiny a cítil ako sa pomaly, ale isto dostáva do spomienky, no nebolo to chaotické a prudké, ako jeho predchádzajúci pokus o podobnú cestu, ale skôr pomalé a opatrné.
No čoskoro zistil, že to zrejme nebude jedna z tých spomienok, ktoré by mohli Snapovi pomôcť, preňho však mala istý význam.  

Ocitol sa vedľa chudého tmavovlasého chlapca, oblečeného vo vyťahaných džínsoch a čiernom tričku, ktoré mu bolo na istých miestach až príliš veľké.
Tínedžer Snape sa priam ukážkovo mračil.
Stál pred akýmsi obchodom.
Jeho postoj prezrádzal napätie, a zjavne sa k niečomu chystal, lebo si niečo potichu opakoval.
A potom sa tie dvere otvorili a vyšla z nich ona.
Nepostavil sa jej do cesty, trpezlivo čakal, kým si ho všimne a nebolo možné si ho nevšimnúť.
Pozrel na dievča, ktoré pomaly pristúpilo k nemu.
Malo v rukách nákupnú tašku a on tam len tak postával v tieni stromov.
No zjavne prešiel dopredu, keď ju uvidel a Harry ho nasledoval.
Videl svoju matku. A zrejme sledoval Snapov pokus o zmierenie s ňou. Bolo mu jasné, prečo Snape túto spomienku odložil, nepochybne to bola jedna z tých, ktoré by Temný pán vidieť nemal.
Bolo zvláštne stáť tam pri nich.
A napokon uvidel aj otca, vyšiel z obchodu o niečo neskôr.
Aj Snape ho vidiel.
Vymenili si dosť nevraživé pohľady. No zrejme to bolo obdobie, keď sa James pokúšal sekať dobrotu, lebo sa hneď k ním nepriblížil a ponechal Lily priestor na to, aby sa s ním pozhovárala.
„Sev, ja...“
„Pre teba nie som viac Sev,“ upozornil ju chladne.
Harry si všimol, ako jednu ruku strčil do vrecka, zjavne v snahe mať po ruke prútik, ak by náhodou...
Aj ona sa zamračila.
„Nebuď taký tvrdohlavý, pozri to, čo sa stalo minulý rok... to proste neber tak vážne... ja... bolo to medzi nami zlé, ale to všetko, lebo aj James si myslí...“
Dotkla sa jeho pleca, sykol od bolesti a stiahol sa.
„Severus, on ti opäť...“
„Drž sa odo mňa ďalej Evansová...“  sykol nahnevane, ustúpil jej s cesty a ona tam ešte nejaký čas stála, no napokon pokračovala smerom k Jamesovi.
Harry sa držal očividne nahnevaného Severusa, ktorý kopol do akejsi plechovky povaľujúcej sa na zemi a rýchlo prešiel na opačnú stranu ulice. S rukou stále v pozícii, akoby sa pripravoval na možný útok.
A videl ako niečo pokrčil a hodil do koša...
Harry si všimol ako napokon zastal a so sklonenou hlavou prudko lapal po dychu.
Položil ruku na jeho plece, nič to neznamenalo, aspoň nie preňho, no Harry cítil, ako ho obklopili  mladíkove pocity, hnev, žiarlivosť, ľútosť a bolesť.
Odtiahol ruku, akoby sa popálil.
Nevedel, že to spomienky dokážu.
No nemal možnosť to ani ďalej skúmať.
Bol obklopený tmou.
***
Už si začínal myslieť, že je to zrejme koniec a že by bolo vhodné vrátiť sa späť, no pred ním sa vynorila ďalšia spomienka, nepochybne z iného obdobia.
Harry videl ako postava v tmavom habite, stiahla červenovlasú ženu hlbšie do tmy.
A akési kúzlo, vykonané takmer nebadane, vytvorilo pred nimi štít, ktorý ich ukryl.
Harry tam stál s nimi. Od napätia takmer ani nedýchal.
Osoby v kapucniach, ktoré ju prenasledovali, prebehli okolo nich.
Ona bojovala.
Siahol na ruku tej osoby a opäť pocítil... rozrušenie spojené s akousi zvláštnou úľavou.
Bránila sa nejaký čas, no keď prehovoril, prestala.
„Fénixov rád, Lily... Skutočne?“  
Snapov hlas zaznel spoza smrťožrútskej masky.
Bolo zvláštne vidieť ho takto.
Ako jedného z nich v tom období, keď k nim zrejme patril.
„Ani ty si veľmi neprekonal očakávania väčšiny, Severus...“ odsekla chladne.
No Harry na jej tvári predsa len videl náznak úľavy.
„Odíď, vezmi toho svojho idiotského manžela a obaja odíďte čo najďalej...“ radil jej a Harry cez svoj dotyk cítil, že to myslí úprimne, že si skutočne želá, aby bola v poriadku a v bezpečí aj za cenu toho, že by ju už nemal nikdy vidieť.
„Viem, že ty to nemôžeš pochopiť, ale ide o niečo vyššie, o niečo čo presahuje naše osobné záujmy...“
„On už o vás vie, Lily... nájde si vás jedného po druhom... a ani ja s tým nebudem môcť urobiť... nebudem vždy prítomný, aby...“
„Aby čo?!“ odsekla nahnevane.
„ABY SI MI PRIPOMENUL, AKÚ VEĽKÚ CHYBU SOM UROBILA... ABY SI STÁLE TRVAL NA TOM, ŽE...“
„Nie, Lily, teraz nie je čas...“
Siahla na jeho voľnú ruku a on sa mimovoľne strhol, keď sa dotkol jej brucha.
„Ty si...“ hlesol šokovane.
Zmes šoku a sklamania prešla jeho pocitmi ako prudká vlna, ktorá Harryho takmer prinútila, by ho pustil.
„Áno, som tehotná... Pre nich to musíme urobiť, Severus, on neprestane, nebude mu stačiť to, čo dosiahne tu a ty to vieš, chce všetko... a postupne to dosiahne, ak sa mu nikto nepostaví, dosiahne aj nesmrteľnosť, ak ho vždy necháme prejsť, čo bude s nimi... čo bude s tými, ktorí prídu...“
Jej slová ho nepresvedčili, Harry to cítil cez ten dotyk. Videl ako sa jej opäť vzďaľuje, ako sa uzatvára do tmy.
Pretože to dieťa, preňho znamenalo definitívny koniec a neostávalo mu nič iné len to prijať.
„A prečo mi to vlastne hovoríš, prečo teba ešte vôbec zaujíma, čo sa so mnou stane?“
„Pretože som stále tvoj priateľ, na tom sa nikdy nič nezmení, nech poviem a urobím v budúcnosti čokoľvek, vždy to bude tak...“
„Tak napokon si aj ty dospel, Sev...“
Stisla mu ruku a nejaký čas ju nechala položenú na svojom bruchu.
„Ešte stále sa k nám môžeš vrátiť, stále môžeš urobiť to, čo je potrebné, aby si...“
Nedôvera.
Zmätok odhodlanie.
A napokon istota.
Presvedčenie silnejšie, než jej slová.
On si zvolil správne, to ona sa mýli.
Pustil ju.
 „Bude lepšie, ak pôjdeš, postarám sa o to, aby ste im unikli... tentoraz...“

***

„Prišiel som vás požiadať... nie požiadať, ale poprosiť...“
Muž v tieni sa obrátil k nemu, had plaziaci sa pri jeho nohách nervózne zasyčal.
„Vieš, ako sa prosí, Severus, nemusím ti to snáď pripomínať...“
Klesol na kolená.
„Ušetrite Lily Potterovú, môj pane... len o to jediné vás prosím...“
„Je to slabosť, Severus, odporná malá slabosť, ktorá by mala byť odstránená, no ty sám prichádzaš vo vhodnej dobe, nuž uvidíme, ako si ochotný za túto láskavosť zaplatiť...“

Harry sa opäť ocitol na hladine a cítil sa tak trochu previnilo, že sledoval práve túto záležitosť.
Spomienka na Snapovo utrpenie ho prinútila odstrániť ruku z jeho pleca, nedokázal to prežívať s ním, no vedel si dosť dobre predstaviť ako kruto zaplatil za tú opovážlivosť.
No Snape nepochybne jeho matku miloval, cítil to, skrz ten ich spoločný dotyk, že napriek všetkému to bolo pravdou, ktorú by sa nikto nemal odvážiť spochybňovať.
A uvažoval čo by sa asi stalo, keby sa úplne spojil so Snapovou spomienkovou podobou.
Samozrejme nie počas spomienok, ktoré by mohli byť preňho zraňujúce, no mohol by to skúsiť pri niektorých menej nepríjemných udalostiach. Lákalo ho to, no necítil sa dostatočne silný na to, aby to dokázal kontrolovať.
Nejaký čas len sedel na gauči a povinne jedol čokoládu, aby sa zbavil toho napätia z tej poslednej spomienky.
***

Dlho rozmýšľal o tom, čo všetko mal možnosť vidieť.
Zdanlivo to nebolo až také dôležité, aspoň čo sa týkalo prípadu, to bolo opäť len Snapovo slovo, ktoré mohlo byť spochybnené, no v ňom to upevňovalo pocity, ktoré potreboval cítiť.
Poznámka mal hotové pomerne rýchlo, písalo a mu to takmer samo a začínal uvažovať o tom, že nájde nejaké kúzlo, ktoré mu bude robiť vierohodné prepisy spomienok.
No práve teraz ho omnoho viac zamestnávali jeho osobné dojmy, než praktické záležitosti.
Snape sa snažil matku prehovoriť, aby odišla a pomohol jej, aj keď bol vtedy v podstate na druhej strane barikády.
Vedel si predstaviť,  aj to čo Snape prežíval, keď videl jeho rodičov, takto spolu počas tej prvej spomienky.
Potreboval si všetko utriediť vo svojej mysli a pridať k tomu aj osobné postrehy, ktoré možno Aberforth nejakým spôsobom dokáže zužitkovať.
Potreboval to, obzvlášť preto, že práve prekonal blok z tých dvoch dní a dokázal sa posunúť ďalej.
„Teraz to už pôjde, Severín, omnoho lepšie, všakže...“
Dal kocúrovi meno, pomerne výstižné, ak by to mal povedať, no bolo to meno, ktoré mu isté veci pripomínalo a zároveň aj nie, a kocúrovi sa očividne páčilo, lebo naňho reagoval.
Nejaký čas len sedel v kresle, dovolil Severínovi, aby si opäť sadol do jeho lona.
Hladil ho po hebkej čiernej srsti.
Čakal naňho ešte ten posledný neotvorený list, no obával sa roztvoriť tú obálku obzvlášť preto, že naposledy sa dopustil istej nerozvážnosti, pridal do listu skutočný dátum a čas, niežeby to tak plánoval, no urobil to akosi mechanicky a keď si to uvedomil, list bol už preč. Otázkou zostávalo, ako Snape zareaguje na informáciu, že dostáva listy z budúcnosti. Jemu samému nejaký čas trvalo, kým to dokázal prijať a spracovať. Dúfal, že sa to podarilo aj profesorovi.

Preto svoju nervozitu ventiloval čítaním Denného Proroka.
Na jeho prednej strane boli obaja jeho priatelia.
ZASNÚBENÝ PÁR ZABUDOL NA VYVOLENÉHO?
Článok nepochybne ani zďaleka nezodpovedal pravde, no svojím spôsobom bolo oslobodzujúce tých dvoch opäť vidieť, hoci aj na obálke časopisu.
A možno by bol rád, keby bol ten článok pravdivý, keby ho skutočne nehľadali a viac sa oňho nezaujímali.  
Boli to jeho priatelia a obom im prial, aby boli šťastní, s ním by to bolo zbytočne komplikované a už preňho urobili viac než dosť.
Naposledy, keď za ním Hermiona bola, nebol práve v najlepšom stave a nechtiac jej poranil tvár svojou mágiou, ktorá na jej dotyk zareagovala agresívne.
Čo mu pripomenula drobná čiarka na jej tvári, ktorá bola zrejme zámerne zdôraznená.
Nepochybne za určitým účelom, no Harry sa za ten úder mágie ešte stále hanbil a nebol pripravený čeliť ani svojmu priateľovi ani jej.
Mrzelo ho, že sa im to nepodarilo odstrániť, ubezpečovali ho o tom, že to nebude trvalé.
Nebol na to hrdý a bolo to jednou z vecí, na ktorú si dával pozor, mohol ublížiť sebe, mohol sám seba spútať do svojho strachu, no nesmel viac ublížiť nikomu inému.
Pretože ho museli od nej odtrhnúť a on si v prvej chvíli ani neuvedomil, čo sa to vlastne stalo. Došlo k tomu počas jedného z tých bolestných stavov, a jej dotyk bol preňho nezvládnuteľným elementom, obzvlášť v nemocnici, kde sa na istý čas pohyboval doslova na hrane, už len preto, že mu tam všetko pripomínalo isté menej príjemné záležitosti z jeho detstva, kedy bol tiež často zatváraný bez možnosti úniku.
Neprial si viac byť konfrontovaný s podobnými možnosťami. Ani teraz, keď sa už viac menej upokojil a dlhšiu dobu už nemal sklony k podobným reakciám.
No bol nevyliečiteľne zranený a nechcel, aby ich to poznačilo ešte viac než doposiaľ.
Obaja boli v poriadku a mohli sa pohnúť ďalej, to jediné bolo preňho dôležité.
O svojej budúcnosti mal isté pochybnosti, aspoň dosiaľ, aj keď v jeho srdci práve teraz žila nová nádej, ktorá však závisela práve od obsahu toho posledného listu.

Odložil Proroka a siahol po ňom.
Pripravený čeliť všetkému, čo obsahoval.



Vážený nájomník,

Po Vašom poslednom liste, som bol nútený overiť si pár vecí.
A keďže som zrejme podobne ako Vy dospel k pomerne prekvapivému záveru, o ktorom Vám tu nebudem písať, lebo Vy iste veľmi dobre viete, čo presne mám na mysli a v prípade, že by sa tento list dostal do nepovolaných rúk, bude lepšie, ak to ostane len v rámci úvah, ktoré znesú všetko, len nie písanú podobu.
Negatívna dualmancia si žiada veľmi špecifický prístup, rozumiem tomu prečo Vám nedokážu pomôcť. Potrebujete protipól, niekoho, kto by Vás, laicky povedané, opravil zvnútra, čo nepatrí k bežným liečebným postupom.
No ja Vám ponúkam isté riešenie, ktoré by Vám mohlo pomôcť, aj keď si to vyžiada isté skúmanie z mojej strany a nepochybne, aj spoluprácu ďalšej osoby, potrebujeme hlavne osobu, ktorú milujete, prípadne je o tom váš mozog aspoň presvedčený, elixír lásky v tomto prípade nehrá žiadnu rolu, ani na to nepomyslite!
Ak máte po ruke tú osobu, ozvite sa čo najskôr, aby som podnikol isté kroky.
Váš prípad ma zaujíma aj z profesionálneho hľadiska, pretože je pre legilimentora výzvou, spolupracovať pri oprave podobného druhu a mne samému nič nebráni, získať skúsenosti z tejto oblasti.
Tá osoba, každopádne musí súhlasiť s tým, že Vám pomôže a predpokladám, že budete dostatočne dôvtipný na to, aby ste dôkladne zvážili svoje možnosti.

S pozdravom
Profesor Severus Snape.