7. 4. 2015

Rodinné tajomstvo 10. kapitola 1/3


názov:  Rodinné tajomstvo
pár: Kim Myoung-soo/Jung Kyoung-ho
varovanie: dráma, temné, drsnejšia vec, nedobrovoľný sex, zneužitie moci
obsah: Myoung-soo začína žiť v novej pestúnskej rodine, pomerne dobre situovanej, otec rodiny má dobrú prácu, jeho manželka je doma a stará sa o malú dcérku, starší syn študuje na univerzite, a aj Myoung-soo sa hneď na začiatku dostáva do dobrej školy a oproti tomu v akých podmienkach žil predtým, to vyzerá tak, že sa jeho situácia veľmi zlepší...
No čoskoro zistí, že jeho prvý dojem nebol práve najlepší... Zisťuje, že všetko ani zďaleka nie je tak ako sa zdá...
Pán domu oňho postupom času začne javiť záujem, ktorý mu nie je  nepríjemný a keď za ním jednej noci príde do jeho izby Myoung-soo s hrôzou zisťuje aká je jeho skutočná úloha v tejto rodine...





Pre ell, Nade.

Myoung-soo napokon šiel do školy.
Nemal na to vôbec náladu, ale nemienil sa o tom dohadovať s Jungovcami.
Nechcel, aby si mysleli, že si teraz bude vyžadovať nejaké zvláštne zaobchádzanie aj keď podľa jeho skromného názoru by mal mať na to nárok.
V škole bolo všetko rovnaké ako vždy.
Držal sa len vzadu a mechanicky si robil poznámky.
Počas celého vyučovania bol bez nálady, zamyslený a ani sa poriadne nenajedol, lebo nemal vôbec na nič chuť.
Nemohol prestať myslieť na pána Junga, na všetko čo spolu dosiaľ prežili, aj na to, aký bol ich vzťah predtým než otvorene prišiel za ním do jeho izby.
Zatiaľ ešte nevedel tak celkom rozoznať ako sa cíti, čo sa týka neho.
Bol zmätený a rozrušený.
Pripadal si zradený a až príliš zbavený pevnej pôdy pod nohami.
Čiastočne uvažoval aj nad tým, že by mohol zavolať Jun Ki a povypytovať sa ho na to, ako to vlastne bolo, no zároveň mal z toho rozhovoru aj obavy.
Lákalo ho to, no zároveň sa obával toho, že mu jeho niekdajší priateľ aj tak nič nepovie, aby si ušetril problémy s pánom Jungom.
Čo sa mu napokon aj potvrdilo, keď neskôr počas hlavnej prestávky neodolal, zavolal mu, no bol ním okamžite zrušený.
Nepochyboval o tom, že bol varovaný aby s ním viac nekomunikoval.
No aj Myoung-soo mal v úmysle urobiť isté zmeny, aj za predpokladu, že by sa mu nepodarilo dostať z tejto pestúnskej rodiny rýchlejšie než zvyčajne.
Nemal viac v úmysle meniť školu, chcel jednoducho ostať tu, pretože aj tak to nemalo význam, keďže mienil urobiť všetko preto, aby Jungovci neprešli ďalšou kontrolou.
A tým, že to chce si bol istejší než kedykoľvek predtým.
Byun sa môže postaviť aj na hlavu, no už pred ním viac neustúpi.
Zrejme napokon nebude mať na výber a stane sa samostatnou jednotkou, už o tom aj tak raz uvažoval a zdalo sa mu, že to bude to najlepšie riešenie, ktoré  mu umožní vyhnúť sa ďalším komplikáciám.
Na začiatku to nepochybne bude ťažké, no on si zvykne.
Všetko bude lepšie, než to čo ho postretlo tu.
A ak si pán Jung myslí, že sa ho zľakne a nevzoprie sa mu len preto, že nemá nikoho za sebou, tak sa veľmi mýli.
Čím dlhšie o tom uvažoval, tým si bol istejší, že napriek všetkému nevydrží čakať. No predtým než pôjde za Byunom sa musí dobre pripraviť, inak mu to neprejde.
Sedel na jednej z lavičiek.
A postupne uvažoval nad tým, kedy by mal čo urobiť a čo bude preňho najvýhodnejšie vzhľadom na Byunovu tvrdohlavosť a očividné nadržiavanie Jungovcom.
A pokúšal sa priveľmi na seba nepútať pozornosť, lebo odkedy býval u Jungovcov nadobudol medzi spolužiakmi istú z jeho strany skôr neprimeranú popularitu.
No už sa stihol naučiť, ako sa s tým vysporiadať.
A malo to aj svoje výhody.
Napríklad tú, že dnes mohol mať jedno z tých najlepších miest, počas basketbalového zápasu ich stredoškolského tímu.
Nebolo to nič extra, no na tej škole to bola si jediná záujmová činnosť, o ktorú mali záujem aj deti z problematickejších rodín.
On sám nehral a zvyčajne tam chodieval len preto, že o to mali záujem jeho kamaráti, no práve teraz túžil radšej stráviť čas na zápase, ako sa vrátiť sa domov.
Popoludní sa už mal omnoho lepšie.
Odreagoval sa na tom zápase, o dušu povzbudzovali a skrátka to malo svoju atmosféru, bol napätý od začiatku až do konca, no bolo to také to príjemné napätie a nemusel na nič iné myslieť, len sledovať loptu.
Prehrali.
No aj tak to bolo príjemné spestrenie toho ťažkého dňa.
Domov sa vrátil autobusom.
Šoféra poslal preč a obnovil si svoju kartu.
To bol prvý krok o tomu, aby zabudol na pohodlie, ktoré mu dosiaľ poskytovali a začal si zvykať na svoj bežný život.
Bolo mu jasné, že vyváženie v aute si ešte veľmi dlho nebude môcť dovoliť.
S nikým sa nezhováral a len sa zavrel do svojej izby.
Ktorá už dlho zrejme nebude patriť jemu.
„Mám úlohy...“ nevrlo  odbil každého, kto sa odvážil zaklopať, no pán Jung sa aj tak dostal do jeho izby.
Mal náhradný kľúč a zjavne nemal v úmysle rešpektovať jeho súkromie.
Myoung-soo opustil posteľ hneď po jeho príchode.
„Dobrý deň...“ hlesol nespokojne.
A snažil sa od neho dostať čo najďalej.
„Myoung-soo...“ oslovil ho starší muž pokojne.
„Pozhovárajme sa...“
„Nemám záujem o rozhovory s vami...“ odsekol chladne a obrátil sa mu chrbtom.
Čo zrejme nemal urobiť, lebo pocítil ako ho pán domu objal.