 |
| FINÁLOVÁ ČASŤ |
pár: pacient/doktor
Luca/Cezare Buonarroti
18. stor.
obsah: Cezare je mladý lekár, (nemanželský syn šľachtica, kt. mu zaplatil
štúdiá), žije pokojným životom v jednej z dedín patriacich k otcovmu
panstvu.Počas jednej cesty do mesta nájde na ceste, mladého chlapca v
bezvedomí, jeho meno je Luca (17) a už od narodenia sa po svete potĺka
sám, pracuje u krčmárky v dedine, u ktorej má podľa jej slov dlh, Doktor sa
potom, ako zistí v akých podmienkach žije rozhodne mladého muža ujať a pomôcť
mu... Čím však sám seba uvrhne do veľkého pokušenia, lebo chlapcova prirodzená
nevinnosť a jeho mladého telo v ňom prebúdzajú dlho potláčanú vášeň...
taliansky historický slash
poznámka: po mojej korektúre, príprava na knižné vydanie.
Pre ell, Ester.
„Nepočul
si ma! Prikázal som ti, aby si prišiel bližšie...“ chladne si ho premeral
Cezare, pretože to bolo súčasťou hry na zlého šľachtica a on sa do nej
začínal pomaly dostávať.
„Áno,
pane...“ s miernou dávkou obáv
vyhlásil Luca a chvíľu to skutočne vyzeralo, akoby mal z neho strach,
akoby sa len veľmi ťažko odvažoval pozrieť sa mu do očí.
Mladý
barón pomaly vstal a pokúšal sa nemyslieť naňho ako na krehkého anjela, za
ktorého ho vždy považoval, aby nepokazil príjemne sa rozvíjajúcu hru. Napokon
uznanlivo prikývol, keď videl ako chlapec pristúpil bližšie a odstránil tú
poslednú vzdialenosť, ktorá ich ešte od seba oddeľovala.
„Áno,
myslím, že sa budeme môcť dohodnúť...“ vyhlásil spokojne.
Opatrne sa pohrával so šnúrkami
na jeho košeli, rozviazal ich a skúsene začal pomaly kúsok po kúsku
rozopínať gombíky, na jeho pomerne drahom kabáte.
Takmer ľutoval, že je ich až
toľko. No rozhodne dbal o to, aby bol jeho chlapec dobre oblečený
a aby mu nič z toho, čo si mohli dopriať iní mladí muži
z dobrých rodín, nechýbalo.
„Pozrieme
sa lepšie na to, čo my ponúkaš...“
„Pane,
ja...“ hlesol Luca znepokojene, keď pocítil ako jeho ruka vkĺzla pod jeho odev
a mimovoľne sa jej dotkol tou svojou, ktorá bola vzápätí prudko odsunutá.
„Len pokojne, nič zlé sa ti nestane...“
ubezpečoval ho šľachtic podmanivým hlasom lovca, ktorý tíši svoju korisť. Nejaký
čas sa mu láskavo prihováral a trpezlivo čakal, kým sa chlapec napokon
neodovzdal do jeho rúk.
Bolo to
vzrušujúce.
Celá tá
hra v ňom rozprúdila zmes príjemných pocitov.
Luca
vyzeral, akoby sám so sebou skutočne zvádzal boj, akoby bola jeho hrdosť práve
teraz tak náhle zlomená.No jeho oči neprezrádzali bolesť, ale len vzrušené
očakávanie.
Cezare z neho pomaly
sťahoval kabát. Láskal ho, takmer zbožne sa dotýkal jeho odhalenej pokožky, keď
s trpezlivou nežnosťou zbavil chlapca aj košele a postupne pokračoval
ďalej, takmer akoby odhaľoval nádherné umelecké dielo. A tie oči ho priam
prosili, aby to urobil, aby viac na nič nečakal. Tie oči, ktoré dnes túžili po
temnote viac než kedykoľvek predtým.
Pevne ho
zovrel v objatí, nejaký čas ho držal, no potom pomaly a neúprosne
obrátil svojho chlapca smerom k menšiemu starožitnému stolíku, ktorý
patril k tunajšej knižnici.
Prehnutý a vystavený na
obdiv len a len jemu.
Tak sa mu páčil.
„Pane,
ja... pane... prosím...“ jeho hlas znel takmer zúfalo.
Stiahol si nohavice a dal
si záležať na tom, aby jeho nehodný dlžník počul ten zvuk, keď k tomu
došlo.
„Tvoja splátka,
nezabúdaj na ňu, alebo snáď chceš, aby...“
„Nie,
prosím, pane pokračujte...“
„Áno,
takto sa mi páčiš, môj chlapče... presne
takto ostaň...“ prikázal mu ostro. A on sa mierne predklonil, aby mu
dovolil ochutnať niečo z tých zakázaných vecí, na ktoré sa jeho mladý
zverenec, tak starostlivo pripravil. Láskal ho svojím jazykom na mieste, ktoré
v chlapcovi vyvolalo hlbokú spokojnosť.
„Nie, tam nie...“ prosil mladík takmer
neúprosne a on by si aj myslel, že sa mu to vskutku prestáva páčiť,
pretože to bol nepochybne dosť dobrý herecký výkon, preto na chvíľu prestal.
„Cezare,
prosím...“ vzlykol nespokojne.
A on
k nemu začal pristupovať ako k vyznávačovi tej temnoty, o ktorú
sa s ním aj on chcel podeliť.
Pripravil
si ho.
Spojil
sa s ním.
Luca,
nech bol akýkoľvek, vždy mal istý pôvab, ktorý v ňom vyvolával zmes
pocitov, ktoré z neho nepochybne urobili osobu, ktorá sa nechcela
o tento pôžitok s nikým deliť. No svet ho nútil k tomu, aby to
len málokedy dával najavo, preto si ho obzvlášť teraz bral spôsobom, akoby si
prial potvrdenie toho, že patrí len a len jemu, nie tým mladým
ľahkovážnym dámam, ktoré sa mu natískali do priazne, odkedy sa stal súčasťou
vyššej spoločnosti a naučil sa v nej pohybovať.
Chlapec
tlmene stonal. Pritláčaný k stolíku a on ho držal, divoko
a nemilosrdne si bral všetko, čo prinášalo objatie temnoty, ktorej obaja
podliehali.
„Ľúbim
vás, Cezare...“ pošepol mu Luca, keď spolu neskôr len tak sedeli,
a užívali si, sladkú bezstarostnosť. Tú podmanivú blízkosť milovanej
osoby, ktorá sa nedala ničím iným nahradiť, považoval jeho mladý pán za
nenahraditeľnú súčasť ich vzťahu.
„Aj ja ťa veľmi ľúbim, Luca...“ držal
toho drahého chlapca v objatí, nedokázal myslieť na nič iné len na svojho anjela,
ktorý v ňom prebudil túžbu po živote.
Koniec
poznámka: doriešime ešte niektoré veci s bočnými postavami v epilógu, nuž tak nejako som dospela k tomu, že by mohol byť koniec tejto poviedky teda... ďakujem všetkým, ktorí si našli čas na jej prečítanie a takisto špeciálne aj za komentáre.
Ešte nás teda čaká epilóg.
