Rodinné tajomstvo 13. kapitola 2/3

 názov:  Rodinné tajomstvo
pár: Kim Myoung-soo/Jung Kyoung-ho
varovanie: dráma, temné, drsnejšia vec, nedobrovoľný sex, zneužitie moci
obsah: Myoung-soo začína žiť v novej pestúnskej rodine, pomerne dobre situovanej, otec rodiny má dobrú prácu, jeho manželka je doma a stará sa o malú dcérku, starší syn študuje na univerzite, a aj Myoung-soo sa hneď na začiatku dostáva do dobrej školy a oproti tomu v akých podmienkach žil predtým, to vyzerá tak, že sa jeho situácia veľmi zlepší...
No čoskoro zistí, že jeho prvý dojem nebol práve najlepší... Zisťuje, že všetko ani zďaleka nie je tak ako sa zdá...
Pán domu oňho postupom času začne javiť záujem, ktorý mu nie je  nepríjemný a keď za ním jednej noci príde do jeho izby Myoung-soo s hrôzou zisťuje aká je jeho skutočná úloha v tejto rodine...

 Pre Nade, ell.

Pán Jung ho odviedol do svojej spálne.

Tej súkromnej, ktorú mal zrejme len sám pre seba. Pretože vedel, že oficiálna rodičovská spálňa je tak trochu ďalej, až na konci chodby. Nedávno v nej totiž strávil istý čas, keď ho pani Jungová pozvala na ten pomerne nepríjemný rozhovor. No aj tu to bolo viac než impozantné.

Všade, kam sa pozrel narážal na povestnú eleganciu spojenú s luxusom, no potom koľko času u nich strávil ho to už ani tak veľmi neprekvapovalo a nič iné ani len neočakával.

Doteraz tam ešte nevkročil, keďže jeho opatrovník zvyčajne prichádzal za ním do jeho izby.

„Pokojne, poď ďalej a urob si pohodlie...“ povedal mu pán Jung celkom pokojne a bez hnevu, akoby sa práve nevrátili z toho miesta, na ktoré Myoung-soo nechcel myslieť, keďže pochopil, že on tam pomoc už nenájde.  

Tak len prikývol a sadol si na kraj veľkej postele, bez akéhosi hlbšieho úmyslu a opýtal sa to, čo mu prvé prišlo na jazyk: „Pani Jungová, ona sem tiež chodieva?“

Najprv mal v úmysle mlčať, no teraz, keď sa za nimi zavreli dvere, akosi nedokázal zastaviť isté otázky, ktoré sa mu drali na jazyk.

Pán Jung si vyzliekol sako, zavesil ho a pomaly sa obrátil k nemu.

„Chodieva sem, keď niečo odo mňa nutne potrebuje, no keďže má svoj Tieň, od istých povinností som ja sám nateraz oslobodený... Brali sme sa veľmi mladí, Myoung-soo a všeličo sme spolu zažili... to pochopíš až neskôr, až príde čas bude ti to jasné...“

Nebol si istý, či tomu celkom rozumie, no nemal v úmysle sa dozvedieť viac a netúžil ani poznať identitu Tieňa, ktorý nepochybne bol človekom blízkym ich rodine, hoci on sa doteraz nestretol s nikým takým, kto by vzbudzoval akékoľvek podozrenia a zamestnanci, tí akoby tu takmer ani neboli, takí tichí, diskrétni, takmer ako duchovia... no možno jeden z nich... Mysľou mu na chvíľu prebleskli podobné úvahy.

„No nebudeme teraz hovoriť, o nej, však nie, Myoung-soo?“ prerušil ho pán Jung.

Zamkol dvere, sadol si k nemu na posteľ a on sa díval do jeho očí, do tých očí, ktoré si ho už nepremeriavali tak prísne.

„Máte, pravdu, ja... k tomu, čo sa stalo v tej kancelárii, ja... skrátka som chcel... vy viete, veľmi dobre, čo som chcel urobiť...“

„Áno, viem...“ smutne sa usmial pán Jung.

Jeho pohľad bol láskavý, priam taký ako vtedy, keď spolu ešte len začínali a on nevedel, akú funkciu by mal v tomto dome zastať.

„No nehnevám sa na teba, podarilo sa ti mi uniknúť, si šikovný chlapec Myoung-soo, podarilo sa ti prekvapiť ma...“ pochválil ho pán domu a pomaly si ho pritiahol bližšie k sebe.  

Myoung-soo naňho šokovane hľadel.

Obával sa všetkého možného, no neočakával, že mu povie niečo také, nevedel ako na to reagovať a nejaký čas len mlčal a nebol schopný absolútne ničoho, keď trochu prišiel k sebe, vyjachtal mierne napätým hlasom.

„Vy... vy... ma nepotrestáte?“

„Nie, Myoung-soo, nebudem ťa trestať kvôli tomu, ako si sa rozhodol... Jedine, ak by si to sám chcel... v takom prípade som ochotný urobiť výnimku...“ doberal si ho dobromyseľne a on sa aj proti svojej vôli zmohol len na : „Mrzí ma to, dúfam, že to stačí ja... len...“

„Samozrejme, že to stačí...“

Pán Jung ho nechal, aby sa oňho oprel.

A aj naďalej ho držal v objatí, pomerne príjemnom a nie veľmi obmedzujúcom.

„To jednu vec by si mal pochopiť, Myoung-soo, prijal som ťa sem natrvalo, želám si, aby si u nás ostal, a tak to aj ostane, dám ti viac času, no obaja aj tak vieme, ako to dopadne...“

Myoung-soo mu chcel oponovať, no nedostal na to príležitosť.

Pán Jung ho náhle pustil, takmer tak pokojne ako predtým a povedal:

„Teraz choď do svojej izby a venuj sa školským povinnostiam, uvidíme sa pri večeri...“

Myoung-soo prikývol a pomaly opustil jeho spálňu.

***

Po nejakom čase, keď vyzrel cez okno svojej izby videl ho odchádzať späť do práce.

Teraz bol už omnoho pokojnejší, keď ani po toľkých hodinách neprišla žiadna odplata za jeho návštevu pána Byuna.

Bál sa jej a ten strach bol preňho horším trestom, než trest samotný, až po určitom čase sa dokázal opäť upokojiť a skutočne sa venoval veciam, ktoré bolo nutné urobiť do školy.

No zároveň s pokojom prišla aj akási zvláštna istota, že pán Jung a Byun sú spolu dohodnutí, že aj on je jedným z tých kúpených ľudí, a pán Jung ho nepotrestal len preto, lebo táto návšteva preňho nebola žiadnym ohrozením.

Pochopil, že nemá zmysel skúšať to vyriešiť touto cestou.

A keď všetko dokončil, uvažoval o tom, čo by mal ďalej urobiť.

Zatiaľ nechá všetko tak a pokúsi sa zmieriť s daným stavom.

Aspoň dočasne prijme podmienky jeho hry a ak si ho pán Jung bude chcieť získať dá mu tú možnosť a bude čerpať všetky výhody plynúce z tohto rozhodnutia.  

predchádzajúca časť  nasledujúca časť