14. 6. 2015

Ehm, kríza číslo 2 je predo dvermi...

 dochádza k bodu zlomu.



Ehm, v pondelok sa bude zisťovať čo sa so mnou dá urobiť, ukážem zas svoje skvelé výsledky a len tak medzi rečou sa spomenie, že mám stále ešte 40 kg, nijako to nerastie a začína mi byť nevoľno za obedom, čiže každodenný torturing, ktorý akosi nebudem vedieť zvládnuť je tu...

Polievku sa mi pre zmenu jesť vôbec nedarí, akosi sa niečo zas zvrtlo a nejde to. A po druhom jedle mi je zas tak všelijako, len nie dobre. 
Hlad nefunguje vôbec, chuť takisto nič moc. 

Takže či chcem či nie, musím sa pohnúť vpred... a bohužiaľ asi aj niečo vydržať, i keď už len tá predstava ma vytáča, ale nuž asi si to budem musieť odžiť, aby som sa mohla takpovediac vyslobodiť z toho jedlového kolotoča a vôbec trošku pribrať do bežnej a nie až takej kostnatej váhy, od ktorej sa neviem akosi odraziť, kvôli protestnej akcii žalúdka a ktoviečoho ešte... 

Pričom samozrejme už nemám v sebe ani silu a začínam byť taká slabá teda... nič moc nezvládnem, ani dlhšie prechádzky, už mi to robí problém... 

Takže mi fakt držte palce, nech sa to vybaví, nech sa odhodlám a dačo zo sebou spravím, lebo no veľa možností fakt nemám... 
Je to ťažké, dosť ťažko sa mi na to vôbec myslí, pretože fakt nemám rada, také zásahy typu, veď-viete... celkovo... 
 
FAKT FAKT FAKT,  neviem ale ešte ako to dopadne a či to nakoniec dovolím, lebo na vyšetrenia som celkovo dosť citlivá a niektoré veci mi nevedeli urobiť, prípadne len veľmi ťažko :D lebo som mnou je to ťažké :D 

Ale chcem si ešte trošku užiť život, nie sa trápiť, v podstate keby nebol ten žalúdok, pokojne by som sa vyšplhala späť do svojich starých a možno aj novších a lepších koľají... Mala by som aj dobrú náladu a tak... všetko by spravilo, okrem rodinnej situácie, ktorá sa nespraví a čakám, teda dosť sa spolieham na to, že teraz keď bude mama na dôchodku, že dôjde k zlomu, teda proste to spolu nevydržia a budú tiež dotlačený k istému riešeniu... kt. nebudem tu spomínať, ale som si istá, že to neutiahnu a ak áno, tak majú môj obdiv :D
Ja len čakám a nezasahujem nijako, ani neradím, ani nič... proste ich nechávam dôjsť tam, kam dôjdu... 
Nech už je to kamkoľvek bude to ich rozhodnutie a ja sa už podľa toho zariadim...