Rodinné tajomstvo 17. kapitola 1/3

 názov:  Rodinné tajomstvo
pár: Kim Myoung-soo/Jung Kyoung-ho
varovanie: dráma, temné, drsnejšia vec, nedobrovoľný sex, zneužitie moci
obsah: Myoung-soo začína žiť v novej pestúnskej rodine, pomerne dobre situovanej, otec rodiny má dobrú prácu, jeho manželka je doma a stará sa o malú dcérku, starší syn študuje na univerzite, a aj Myoung-soo sa hneď na začiatku dostáva do dobrej školy a oproti tomu v akých podmienkach žil predtým, to vyzerá tak, že sa jeho situácia veľmi zlepší...
No čoskoro zistí, že jeho prvý dojem nebol práve najlepší... Zisťuje, že všetko ani zďaleka nie je tak ako sa zdá...
Pán domu oňho postupom času začne javiť záujem, ktorý mu nie je  nepríjemný a keď za ním jednej noci príde do jeho izby Myoung-soo s hrôzou zisťuje aká je jeho skutočná úloha v tejto rodine...

 pre ell.

Nedozvedel sa nič bližšie o Young Hwa ani o tom ako si získal lásku pani Jungovej, lebo pán Jung sa tejto téme dosť vyhýbal. A vždy zmenil tému, keď sa odvážil o tom vôbec začať hovoriť. Každopádne pani Jungová zatiaľ nevedela o tom, že pozná totožnosť jej milenca, čo bolo preňho zatiaľ ešte dobré, lebo si vedel veľmi dobre prestaviť, ako ho kvôli tomu bude vyvádzať. Nepochybne pod vplyvom toho, že veľmi dobre poznal jej útočné spôsoby a vedel, že s ním nebude jednať v rukavičkách sa rozhodol, nechať si tú informáciu pre seba a byť skrátka aspoň na určitý čas jedným z nich.

Pribúdajúce školské povinnosti mu to značne uľahčili. Množstvo písomiek a ďalších preňho nezmyslených projektov, ktoré bolo nutné spracovať, aby mali počas semestra známy, to rozhodne neprispelo k jeho dobrej nálade a práve jeden z nich ho dokonca prinútil k niečomu, čo by za iných okolností ho prinútili zastaviť sa u pána Junga v práci.

Jeho sekretárka, jedna z tých modelkovských typov ho ohlásila a keď jej šéf schválil to, aby ho pustila do kancelárie, takmer bez záujmu mu to umožnila.

„Som rád, že si za mnou opäť prišiel, Myoung-soo...“ privítal ho pán Jung a správal sa k nemu skutočne ako k svojmu milencovi, lebo ho objal, akoby to bolo úplne prirodzené urobiť niečo také v kancelárii.

Myoung-soo nebol veľmi nadšený tým, že musel prísť do podniku k pánovi Jungovi.

Nemal to v úmysle, no v ich škole organizovali prednášky týkajúce sa tzv. dňa kariéry, čo bol u nich takpovediac zvyk, ktorý zaviedlo nové vedenie, na návrh nového kolegu, ktorý prišiel z akejsi americkej školy, z projektu, za ktoré dostávali peniaze, a on bol ako dieťa prominentnej osoby, ktorých nebolo na škole až tak veľa, keďže stále navštevoval tú svoju starú a pomerne obyčajnú strednú školu.

A mal za úlohu pozvať svojho poručníka a vysvetliť mu o čo presne pôjde, ak by súhlasil, že navštívi ich triedu, ktorá bola v rámci integrácie do ich projektu zapojená.

A on si mal tiež pripraviť krátky úvod, kvôli ktorému bolo nutné, aby navštívil firmu a vedel aspoň čiastočne popísať čomu sa venuje.

Z čoho bol dosť v strese a nijako sa nebránil tomu pomerne láskyplnému privítaniu. No zrejme až priveľmi skoro zakopal vojnovú sekeru, lebo istá osoba si jeho návštevu vyložila vskutku nesprávne.

„Prišiel som kvôli školskému projektu... a...“ zamumlal takmer roztúžene, keď pocítil mužove nedočkavé ruky na svojom tele.

„Počkajte... niekto príde a...“ bránil sa tými poslednými argumentami, ktoré si práve teraz ešte dokázal vymyslieť.

„Nikto  nás nevyruší...“  bolo mu vzápätí prisľúbené.

Cítil ako jeho milenec bez váhania rozopol školskú uniformu.

„Áno, ale...“  

Tlmene zalapal po dychu, mierne ohrozený jeho prudkosťou, no nevymanil sa z jeho objatia, ani neurobil nič čo by ho zastavilo, aj keď vedel, že by stačilo len veľmi jasne odmietnuť a jeho milenec by ďalej nenaliehal, no musel uznať, že aj preňho má táto hra isté kúzlo aj keď ešte netušil, kde sa v jeho milencovi zobrala prudkosť tohto druhu...  

„Zamkol som... A neboj sa, nikto nepríde, kým to ja nedovolím...“ pošepol mu pán Jung tlmeným hlasom.

A bozkával ho, tvrdšie než kedykoľvek predtým zaútočil na jeho pery. Zbavili ho akýchkoľvek snáh o vzdor voči tej nekontrolovateľnej vášni.  

Podvolil sa tomu pocitu, ten takmer bezhraničnej túžbe, ktorej bolo také jednoduché  podľahnúť, keď cíti ako ho zrazu obrátil a on sa čiastočne dotkol spisov a notebooku, ktorý mal na stole.

Musel ich čiastočne odsunúť, aby sa mal o čo oprieť, kým cítil ako jeho milenec podriadil všetko priam láskavej príprave.

„Áno, Myoung-soo presne tak....“ pochválil ho, keď stonal a vypínal sa proti nemu, keď ho prosil, aby neprestával.

Tlmene zalapal po dychu, keď cítil ako jeho milenec prenikol do jeho tela. Keď si ho prudko bral opretého o ten stôl, nedokázal myslieť, nedokázal urobiť nič viac, len podriadiť sa jeho vôli, ktorá bola opäť silnejšia, než jeho váhanie.

predchádzajúca kapitola   nasledujúca časť