Vtedy som mala ten pocit 17. kapitola 3/3

fandom: HPff
pár: Myrtla/Tom Riddle
obsah: "Vtedy som mala ten pocit, že by som mohla byť pre niekoho dôležitá. A nemýlila som sa, ale všetko bolo napokon inak, ako som si pôvodne myslela."

varovanie: HET

 pre FARAH, M.

v tejto časti sa trochu schladíme...  zatiaľ sa mám dobre, teda tak píšem trošku... zbiera sa tu akurát na búrku... heh...

poznámka: po mojej korektúre... 

 

„Niekedy stojí za to podstúpiť to riziko...“   pochopila, čo sa jej snažil naznačiť, no nemala v úmysle pristúpiť na jeho hru. Chcela mu ukázať, že to môže byť aj inak, presvedčiť ho o tom, že by možno mohol pripustiť existenciu istých svetlých výnimiek.

Nemala v úmysle sa vzdať. Nie dnes. Nie počas jedného z tých dní, keď bol jedinou osobou, na ktorej názore jej skutočne záležalo.  No zároveň tým nebezpečným elementom, ktorý ju mohol opäť nemilosrdne odhodiť tam, kam patrí. A vskutku ju všetky racionálne dôvody odvádzali ďalej od neho, no nedokázala poslúchnuť hlas rozumu, nie v tomto prípade. Opäť sa pohybovala okolo tej večnej otázky, ktorá ju ťažila odkedy bola aj nebola s ním.

Tom si opäť ponechal svoje myšlienky pre seba, aspoň tie, ktorými by možno reagoval na jej slová, ak by sa mu chcelo, no práve teraz len mlčal a díval sa kamsi viac dopredu, až takmer nadobudla pocit, že zabudol na jej prítomnosť.

No nechcela sa mu pripomenúť, nie skôr, než sa rozhodne čo by mal urobiť ďalej, nie skôr než pochová všetky jej nádeje alebo jej venuje ešte pár minút zo svojho drahocenného času.

„Možno by si mi mohol dovoliť, aby som ti dokázala, že medzi nami to tak byť nemusí...“ povedala takmer šeptom, dotkla sa jeho tváre...

„Skutočne?“  opäť sa vrátil späť do prítomnosti. Odsunul jej ruky, akoby ho to snáď podráždilo. Chlad v jeho pohľade, tá krutá nemilosrdnosť s akou jej dokazoval opak, bola ako úder, z ktorého sa nedokázala len tak ľahko spamätať.

„A čo urobíš, ak ti poviem, že si len humusáčka, s ktorou tu strácam čas, lebo sa nudím, lebo tie ostatné sú príliš povýšenecké na to, aby predo mnou kľačali na kolenách, čo povieš, potom? Si rovnaká ako tie ostatné... nevidím medzi vami viac žiadny rozdiel...“

Mlčala. Otrasená jeho slovami. Absolútne zasiahnutá jeho prudkým útokom, chcela mu ublížiť tak, ako on ublížil jej, no nevedela čím, jeho tvár bola príťažlivou maskou, nedokázala pod ňu viac preniknúť...

 „Tom...“ snažila sa reagovať, byť silná, no nedokázala to. „Ja som len... chcela som len...“

Humusáčka.

To slovo ju zlomilo, vo chvíli, keď to povedal on. Kdesi v hĺbke svojej mysle vedela, že to je súčasťou toho čím je, že keby sa takto nevyjadril, zrejme by pred ňou stál niekto iný. No nič to nezmenilo na tom, ako nepríjemne sa cítila, keď čelila účinkom tých slov.

Z jeho úst znelo omnoho horšie než od tých ostatných. Nerozumela tomu. Čo také vlastne povedala? Musí s ním vždy vo všetkom súhlasiť? Nemôže si dovoliť mu povedať to, čo si skutočne myslí ? Veď bolo všetko v poriadku.

Nepovedala predsa nič zlé, chcela len, aby pochopil ten rozdiel.

Preč sa tak veľmi nahneval, keď mu chcela dokázať, že aj on by možno mohol upustiť od istých nebezpečných zásad, smerujúcich k temnote? Odpoveď sa jej ponúkala takmer sama.  

On toho nebol schopný. Nedokázal to prijať.

Z jeho pohľadu vycítila len pohŕdanie a hnev. Bála sa. Viac než kedykoľvek predtým cítila váhu toho strachu na svojich pleciach.

Priala si byť kdekoľvek inde len nie s ním, nečeliť viac tej pravde, pred ktorou sa nebolo možné nikam ukryť.

***

Dva dni preplakala vo svojej posteli. Tie jeho slová, akoby v jej mysli vyvolali búrku, ktorú nedokázala zastaviť. Chodí za ňou len preto, že tie ostatné, že ... oni...  až priveľmi dbajú na isté druhy spoločenských pravidiel. A nie je také jednoduché sa s nimi vyspať, nepadnú mu do náručia, tak ako ona.A pochopila, že tentoraz je už koniec, akoby neobstála v akejsi skúške, ktorá definitívne rozhodla o ich osude.

To, že bol počas tých týždňov taký milý, to že bol pri nej, bolo zrazu len ilúziou, len hrou s jej vlastnou mysľou.

Vypýtal si späť svoj dar aj pergamen. Chcela sa ich zbaviť už dávno, ale to, že ju o to požiadal takýmto spôsobom boli ponižujúce a kruté. Odovzdala mu ich, urobila to.

Bolo priam neznesiteľné na to, čo i len pomyslieť. Povedal, že už nebude nutné, aby ich ďalej používala. A zdalo sa jej, akoby na niečo zabudla, na niečo takmer dôverné, čo jej povedal, no ona si to nedokázala vybaviť, vedela, len že tam niekde je ten kúsok prázdnoty, ktorého sa nesmela ani len dotknúť. 

poznámka: jedna z prelomových kapitol, nuž blížime sa k istému momentu, ktorý nám dej rozdelí na dve polovice... keďže táto poviedka bude mať, akoby dva konce, jeden podľa kanónu a druhý mimo kanónu, ale obe budú zaujímavé... + jedna vec sa mi snívala, takže ju uplatním v jednej línii...

predchádzajúca časť  nasledujúca kapitola