23. 9. 2015

Nechcem si vziať tvoju bolesť 1. kapitola 3/3










názov: NECHCEM SI VZIAŤ TVOJU BOLESŤ...
Eloise Midgenová/dementor
7. ročník, II. čarodejnícka vojna
Eloise ostáva sama potom, ako jej rodinu napadli smrťožrúti ...  Zdrvená a zničená po ich útoku stráca všetku nádej aj  vieru v seba... 
pôvodne som to ešte nechcela pridávať, no mám také zvláštne nálady, tak si myslím, že teraz to bude dobre, keď si ich odbijem na tejto poviedke...
poznámka: poviedka by mala mať asi tak 10 kapitol. (poviedka ešte nemá vytvorené svoje menu, to dorobím neskôr...)


 Pre Farah.



Sledovala jemnú námrazu, ktorá sa začínala tvoriť za jedným z okien. Obrátila sa takmer akoby vedená neznámym impulzom.
Tam, kam prišli oni, všetko umieralo, no ona sa nebála, lebo viac nechcela umrieť, mala v pláne niečo omnoho komplikovanejšie a menej pohodlné.
Dôkladne sa na to pripravila, mala pre istotu po ruke aj svoj prútik, on jej ho nevzal, našla ho na stole a teraz bol opäť v jej ruke, opäť ho držala takmer až s istotou, ktorú predtým v sebe nenachádzala, to už sa to vrátilo späť, ten pocit, ktorý jej určite vezme, ale aj tak stálo za to žiť, už len preto, aby ho mohla opäť pocítiť.
Napokon sa aj najedla, vzala si to čo potrebovala, to čo našla a viac o tom nepochybovala, lebo vedela, čo musí urobiť.
Kdesi hlboko v nej rástlo to temné presvedčenie.
A keď sa tie dvere otvorili a ona v tme rozoznávala obrysy tej vysokej postavy v kapucni.
Ste to vy? Môj strážca.
Pýtala sa ho to v myšlienkach, lebo vysloviť niečo také nahlas ešte nedokázala aj napriek nadšeniu, ktorému práve teraz podliehala. Spoznávala len opatrne tú blízkosť temnoty, ktorá dokáže všetko pohltiť.
Áno, som.
Odpovedal jej rovnakým spôsobom ten hlas v jej myšlienkach. To cudzie vedomie fungujúce na inom princípe, než jej myseľ, ktorá ešte stále podliehala rôznym extrémom a prudkým reakciám.
Jeho vplyv bol pomalý, pokojný, chladný, kým jej myšlienky prúdili rýchlo, rozrušene, napoly šialene. No necítila ako z nej uniká, ponechal jej ho, ostával v úzadí.
Ukázala mu to čo by chcela, stačilo len na to myslieť a nechať ho, aby si jej myšlienky pritiahol k sebe a skúmal ich.
Cítila ako pod jeho vplyvom spomaľujú, ako tá búrka v nej tak náhle utíchla a bola nahradená slzami.
Stekali nekontrolovateľne a ona plakala, jej nárek bol hlbší než všetko ostatné, keď opäť klesla na kolená a všetky jej pocity sa podriaďovali tomu chladu.
Mohol by som to urobiť. Za istých podmienok.
Radosť, nespútaná a takmer divoká, opäť zachvátila jej vnútro, keď súhlasil s tým, čo bude nutné urobiť.
Keď jej umožnil prežívať ten pocit naplno a bez zábran.
A čo musím urobiť preto, aby ste súhlasili?
Jeho odpoveď bola pre ňu prekvapením, bola myšlienkou, ktorá dokázala pochopiť len s vynaložením veľkého úsilia.
Dokážeš sa deliť?
Prikývla a pomaly pristúpila k nemu.
Bola pripravená a nič už nemohlo zastaviť to, čo v nej opäť prebudilo život.

***

Les bol tmavý, v jej mysli akoby jednotlivé konáre boli pazúrmi, nemala rada také miesta, vyhýbala sa im, no teraz nemala na výber, bol to jediný spôsob, ako bojovať, ako udržať v sebe ten pocit, ktorý sa jej zmocnil, keď sa rozhodla použiť svojho strážcu proti nim.
Ozvena akéhosi výkriku, jej srdce sa prudko rozbúchalo, pevnejšie zovrela prútik, bola na správnej ceste a nebola sama, to si musela pripomínať, aby nepodľahla strachu a potom ich uvidela.
Tri tmavé špinavé postavy, pri ohni, dievča a chlapec zviazaní kúzlami.
„Už čoskoro to skončí, už čoskoro budete tam, kde máte byť...“ sľuboval im jeden z lapačov, zrejme ich vodca.
Eloise im vstúpila do cesty.
„Pozri tam je ďalšia...“
Tým to začalo, jej tvárou však prešiel len nepríjemný úsmev.
„Ak ich pustíte, dám vám šancu... možno áno...“
„Počul si ju, je šialená...“ smial sa.
„Uteč prosím, choď...“ kričala ich zajatkyňa.
Možno to bol niekto z Rokfortu, nebola si istá, v tej tme bolo ťažké to rozoznať a jej prútik neposkytoval až toľko svetla.
Ustúpila ďalej do tieňa, nechala ich, aby sa podieľali na jej love, dovolila im priblížiť sa.
Ani sa neobťažovali s prútikmi, vôbec ich nevytiahli. A ona bežala, až kým nepocítila ten chlad.
Stalo sa to rýchlo, nečakaný útok v tme. Nestihli ani vykríknuť.
Útok nemilosrdnej temnoty, ktorá využila možnosť rýchleho nasýtenia.
„Ex...“ skúsil jeden, no z jeho prútika unikol len slabý odraz.
„Dievčatko, prosím, dievčatko...“ kľačal pri jej nohách, no ona sa od neho z odporom odvrátila.
Tak také to bolo rozhodovať o iných, o ich živote či osude horšom než smrť.
To boli tie nevýhody ich dohody, na ktoré bola upozornená.
A pomaly zamierila späť do ich tábora, ponechala ho jeho osudu, odmietol ustúpiť, nechcel sa vzdať odmeny, tak mu ju dopriala v plnej miere.  
Vyčistí les, pomaly postupne urobí aspoň to, čo je v jej silách, kým iní bojujú na iných miestach, ona si vezme na starosti toto.