názov: NECHCEM SI VZIAŤ TVOJU BOLESŤ...
Eloise Midgenová/dementor
7. ročník, II. čarodejnícka vojna
Eloise ostáva sama potom, ako jej rodinu napadli smrťožrúti ... Zdrvená a zničená po ich útoku stráca všetku nádej aj vieru v seba...
Eloise Midgenová/dementor
7. ročník, II. čarodejnícka vojna
Eloise ostáva sama potom, ako jej rodinu napadli smrťožrúti ... Zdrvená a zničená po ich útoku stráca všetku nádej aj vieru v seba...
pôvodne som to ešte nechcela pridávať, no mám také zvláštne nálady, tak
si myslím, že teraz to bude dobre, keď si ich odbijem na tejto
poviedke...
poznámka: poviedka by mala mať asi tak 10 kapitol. (poviedka ešte nemá vytvorené svoje menu, to dorobím neskôr...)
Pre Farah.
Sledovala
jemnú námrazu, ktorá sa začínala tvoriť za jedným z okien. Obrátila sa
takmer akoby vedená neznámym impulzom.
Tam,
kam prišli oni, všetko umieralo, no ona sa nebála, lebo viac nechcela umrieť,
mala v pláne niečo omnoho komplikovanejšie a menej pohodlné.
Dôkladne
sa na to pripravila, mala pre istotu po ruke aj svoj prútik, on jej ho nevzal,
našla ho na stole a teraz bol opäť v jej ruke, opäť ho držala takmer
až s istotou, ktorú predtým v sebe nenachádzala, to už sa to vrátilo
späť, ten pocit, ktorý jej určite vezme, ale aj tak stálo za to žiť, už len
preto, aby ho mohla opäť pocítiť.
Napokon
sa aj najedla, vzala si to čo potrebovala, to čo našla a viac o tom nepochybovala,
lebo vedela, čo musí urobiť.
Kdesi
hlboko v nej rástlo to temné presvedčenie.
A keď
sa tie dvere otvorili a ona v tme rozoznávala obrysy tej vysokej
postavy v kapucni.
Ste to vy? Môj strážca.
Pýtala
sa ho to v myšlienkach, lebo vysloviť niečo také nahlas ešte nedokázala aj
napriek nadšeniu, ktorému práve teraz podliehala. Spoznávala len opatrne tú
blízkosť temnoty, ktorá dokáže všetko pohltiť.
Áno, som.
Odpovedal
jej rovnakým spôsobom ten hlas v jej myšlienkach. To cudzie vedomie fungujúce
na inom princípe, než jej myseľ, ktorá ešte stále podliehala rôznym extrémom a prudkým
reakciám.
Jeho
vplyv bol pomalý, pokojný, chladný, kým jej myšlienky prúdili rýchlo,
rozrušene, napoly šialene. No necítila ako z nej uniká, ponechal jej ho,
ostával v úzadí.
Ukázala
mu to čo by chcela, stačilo len na to myslieť a nechať ho, aby si jej
myšlienky pritiahol k sebe a skúmal ich.
Cítila
ako pod jeho vplyvom spomaľujú, ako tá búrka v nej tak náhle utíchla a bola
nahradená slzami.
Stekali
nekontrolovateľne a ona plakala, jej nárek bol hlbší než všetko ostatné,
keď opäť klesla na kolená a všetky jej pocity sa podriaďovali tomu chladu.
Mohol by som to urobiť. Za istých
podmienok.
Radosť,
nespútaná a takmer divoká, opäť zachvátila jej vnútro, keď súhlasil s tým,
čo bude nutné urobiť.
Keď
jej umožnil prežívať ten pocit naplno a bez zábran.
A čo musím urobiť preto, aby ste
súhlasili?
Jeho
odpoveď bola pre ňu prekvapením, bola myšlienkou, ktorá dokázala pochopiť len s vynaložením
veľkého úsilia.
Dokážeš sa deliť?
Prikývla
a pomaly pristúpila k nemu.
Bola
pripravená a nič už nemohlo zastaviť to, čo v nej opäť prebudilo
život.
***
Les
bol tmavý, v jej mysli akoby jednotlivé konáre boli pazúrmi, nemala rada
také miesta, vyhýbala sa im, no teraz nemala na výber, bol to jediný spôsob,
ako bojovať, ako udržať v sebe ten pocit, ktorý sa jej zmocnil, keď sa
rozhodla použiť svojho strážcu proti nim.
Ozvena
akéhosi výkriku, jej srdce sa prudko rozbúchalo, pevnejšie zovrela prútik, bola
na správnej ceste a nebola sama, to si musela pripomínať, aby nepodľahla
strachu a potom ich uvidela.
Tri
tmavé špinavé postavy, pri ohni, dievča a chlapec zviazaní kúzlami.
„Už
čoskoro to skončí, už čoskoro budete tam, kde máte byť...“ sľuboval im jeden z lapačov,
zrejme ich vodca.
Eloise
im vstúpila do cesty.
„Pozri
tam je ďalšia...“
Tým
to začalo, jej tvárou však prešiel len nepríjemný úsmev.
„Ak
ich pustíte, dám vám šancu... možno áno...“
„Počul
si ju, je šialená...“ smial sa.
„Uteč
prosím, choď...“ kričala ich zajatkyňa.
Možno
to bol niekto z Rokfortu, nebola si istá, v tej tme bolo ťažké to
rozoznať a jej prútik neposkytoval až toľko svetla.
Ustúpila
ďalej do tieňa, nechala ich, aby sa podieľali na jej love, dovolila im
priblížiť sa.
Ani
sa neobťažovali s prútikmi, vôbec ich nevytiahli. A ona bežala, až
kým nepocítila ten chlad.
Stalo
sa to rýchlo, nečakaný útok v tme. Nestihli ani vykríknuť.
Útok
nemilosrdnej temnoty, ktorá využila možnosť rýchleho nasýtenia.
„Ex...“
skúsil jeden, no z jeho prútika unikol len slabý odraz.
„Dievčatko,
prosím, dievčatko...“ kľačal pri jej nohách, no ona sa od neho z odporom odvrátila.
Tak také to bolo rozhodovať o iných,
o ich živote či osude horšom než smrť.
To
boli tie nevýhody ich dohody, na ktoré bola upozornená.
A pomaly
zamierila späť do ich tábora, ponechala ho jeho osudu, odmietol ustúpiť,
nechcel sa vzdať odmeny, tak mu ju dopriala v plnej miere.
Vyčistí
les, pomaly postupne urobí aspoň to, čo je v jej silách, kým iní bojujú na
iných miestach, ona si vezme na starosti toto.