Sylvík & Adelaide (Merope
Merzmer)
Žánr: slash
Páry: Alan Rickman / Daniel Radcliffe
Poznámka: tentoraz celá časť odo mňa…
Poznámka2: Znovu publikované na Meropesvete so súhlasom autora.
autor nadväzujúceho fan pokračovania: Merope Merzmer, ktorá sa podujala obnoviť
túto poviedku.
Poznámka: Tu pokračuje moje skromné
pokračovanie, majte trpezlivosť, snáď z toho niečo bude, očakávajte však
text v slovenčine, majte na pamäti, že ste boli varovaní aj ministrom
mágie, pred istou dávkou cukru, trpkosladkého okúzlenia, ktoré vás možno čaká…
Pre Profesor, Aliya
Midnight, Henry.Wilde, grid, bacil, AdaCornella.
„Zdá sa, že
niekto prišiel…“ skonštatoval Daniel, keď mali za sebou plavbu po jazere a
teraz im neostávalo nič iné, len postarať sa o to, aby sa ich nákup dostal do
chatky. Dosiaľ sa smial a bavil Alana
najnovšou historkou z natáčania, ten pád jednej z kulís, keď sa vrhol na
lorda Voldemorta defintívne stál za to, no potom ako mal možnosť tú osobu
vidieť, okamžite zvážnel.
Chlieb, ktorý
bol ešte pomerne teplý a skutočne vynikajúce rožky, to bolo všetko, čo Daniel práve
teraz držal v rukách, zvyšné tašky boli ešte v loďke a bolo viac než
pravdepodobné, že tam ešte nejaký čas ostanú.
Nepochybne
preto, že momentálne sa mu akosi nechcelo pohnúť sa z miesta, lebo tu bola
istá osoba, ktorej prítomnosť ho výrazne znepokojila. No vedel,že to napokon
bude musieť urobiť, lebo sa bude musieť niečím zamestnať, aby sa okolo nich
zbytočne nemotal.
„Vyzerá to
tak…“ s neskrývaným napätím v hlase dodal Alan. Snažil sa
predstierať, že je všetko v poriadku, no už len Rimina prítomnosť na jeho
verande, v ňom prebúdzala nepokoj, spojený s akousi nepríjemnou
istotou, že sa schyľuje k hádke, ktorú doteraz pomerne obozretne
oddaľoval.
„Ja… postarám sa o loďku…“ vyhŕkol Daniel
trochu zarazene, Alan mu venoval len mierne prikývnutie.
Obozretne vykročil dopredu,
zanechávajúc za sebou všetko čo mu bolo drahé, vrátane tej nespútanej radosti,
ktorú pociťoval v Danielovej prítomnosti.
Zdalo sa mu, akoby všetko náhle
potemnelo, akoby sa celý jeho svet túžil na tú jedinú vec, ktorú akoby mala
jeho priateľka vpísanú v tvári.
A zároveň sa v ňom ozval akýsi
neurčitý pocit spojený s tým, že by mal Daniela práve teraz chrániť pred týmito
komplikáciami. On nebol preňho prostriedkom na pomstu ani ničím iným, bol to
jeho priateľ, ktorého chcel udržať ďalej od tejto nepríjemnej záležitosti.
Nepochybne preto sa starostlivo
ovládal, keď sa obrátila k nemu a oslovila ho.
„Ahoj, Alan…“
Vyzerala skvele, dalo by sa
povedať, že viac než elegantne, čo tak trochu nekorešpondovalo s tunajším prostredím,
no zjavne ešte ani zďaleka nemienila zložiť všetky zbrane.
„Ahoj, Rima…“ snažil sa potlačiť
akékoľvek otázky typu, čo tu do čerta robíš a ako je možné, že nerozumieš
tomu, že tu práve teraz nemáš čo hľadať. No v jeho hlase bolo viac chladu
a nezúčastnenosti ako zvyčajne.
„Dobrý deň…“
pozdravil jej aj Daniel.
„Ahoj Daniel, ako sa máš? Čo
natáčanie?“
„Ide to dobre, ďakujem…“ vyhlásil skromne a šiel odniesť tašky do
kuchyne.
Alan sa jemne dotkol jeho chrbta,
keď prechádzal okolo, takmer akoby mu chcel naznačiť, že je všetko v poriadku
a že sa nemusí za nič hanbiť.
Aj on hoci sa veľmi hneval, začínal
chápať, že to zrejme ani nemohlo nijak inak dopadnúť. Doteraz žil v príliš
veľkej pohode spojenej s tým, že niektoré veci, proste fungujú aj bez jeho
pričinenia a mal možnosť zistiť, že sa kruto zmýlil, ak si myslel, že stačí len
čakať na to, že možno bude opäť všetko v poriadku a dúfať, že sa to časom
nejako vyrieši. Vedel, že dlhodobé vzťahy nie sú jednoduché, že v nich nie
je to isté kúzlo ako na začiatku, no pochopil, že od istého času sa už ani
jeden z nich nesnažil prinavrátiť späť aspoň časť toho, čo jeden pre
druhého znamenali. Hneval sa skôr toho, že si bude musieť vybrať, že bude
musieť buď navždy zatvoriť isté dvere a ponechať si hranicu priateľstva, alebo
pozmeniť isté pravidlá, na základe toho, že aj ich vzťah sa zjavne zmenil viac
než si vôbec stihol uvedomiť, a to že si to až doteraz nevšimlo, neznamenalo,
že ona netúži po inej forme voľnosti, ktorú on sám nepovažuje za prijateľnú.
„Chcela by som sa s tebou porozprávať,
Al, ak by to bolo možné, ale ak nemáš čas, prídem inokedy, len som sa chcela
ubezpečiť, o tom, že si v poriadku…“ začala hneď bez zbytočných fráz a
nariekania, čo považoval za mimoriadne rozumné.
„Tak dobre, pozhovárajme sa…“ nemal
v úmysle ju práve teraz poslať preč, strávil s ňou dosť rokov na to,
aby nebol ochotný si aspoň vypočuť jeho dôvody, na začiatku to bolo ťažké, ale
teraz keď on sám mal pri sebe Daniela a po ich spoločnej noci, aspoň čiastočne
bol schopný pripustiť tú možnosť, že by Rime a jej dôvodom pomohlo porozumieť.
„Dáš si čaj, alebo…“ mohol jej toho
ponúknuť viac než dosť a nechcel, aby si myslela, že zabudol na dobré spôsoby.
„Kávu, no nechcem ti spôsobovať
žiadne zbytočné starosti, ak…“ navrhla opäť s istou dávkou opatrnosti v hlase.
„Pokojne si sadni, hneď sa vrátim…“
Nechal ju na verande a predpokladal,
že zaujme svoje obľúbené miesto a pomaly zamieril do kuchyne, kde Daniel
pomerne horlivo vykladal nákup z tašiek.
Necítil sa dobre. Predtým si
myslel, že to bude v poriadku, že na ňu vôbec nebude myslieť, ale teraz,
keď stál pred ňou, bolo to iné.
Cítil sa, akoby urobil niečo, na čo
nemal právo, akoby prekročil istú nepísanú hranicu. Aj keď ona zjavne nič
netušila a jeho návštevu považovala len za neškodnú záležitosť.
„Potrebuješ s niečím pomôcť…“
opýtal sa rozrušene a prial si, aby ešte stále boli v tom obchode, aby
žartovali s majiteľkou… A on ešte raz povie, že je jeho priateľom a objíme
ho okolo pliec, usmeje sa naňho… a budú spolu.
Bolo to bolestivé pripustiť tú
možnosť, že ona je jeho priateľka, že ona sa teraz vrátila a Daniel možno bude
musieť odísť…
„Nie, to je v poriadku… jas a o
to postarám… “
„Dobre…“ hlesol Daniel takmer
nehlučne a to ticho medzi nimi zrazu bolo úplne iné než predtím.
Alan si všimol to, ako jeho mladý
priateľ zbledol a nepochybne viac než ktokoľvek iný, chápal jeho dôvody.
Pristúpil k nemu a pomaly ho
obrátil k sebe.
Položil ruky na jeho plecia.
„Len sa s ňou porozprávam,
Danny, dobre, o nič viac nejde… nechcem, aby si sa kvôli tomu cítil nepríjemne,
ale sú isté veci, ktoré musíme uzavrieť…“ pochopil, že prišiel čas prestať pred
tým zatvárať oči, hlavne teraz, keď urobil isté rozhodnutie, ktoré sa týka aj
niekoho iného nielen jeho a zašiel tak ďaleko, že už nebolo možné, isté veci odkladať.
„Áno, ja viem, len…“ chápal to, ale
bál sa ich rozhovoru, bál sa toho, čo sa stane, keď si všetko vysvetlia.
„Vybavím to a potom si spolu len
tak sadneme, tak ako sme mali v pláne, nezabúdaj na to, že na nás dnes
čaká Snapova ska… vlastne Snapov triumf…“ veľavýznamne pozrel na jednu zo
skriniek.
„Už sa nemôžem dočkať…“ trochu sa
upokojil Daniel a dovolil napätiu, aby z neho čiastočne opadlo, keď ho
Alan pobozkal a nejaký čas pevne objímal.
Pokračovanie nabudúce…
