druhá interaktívna časť označená ako verzia B
verzia: Myrtla pôjde na svoje obľúbené miesto
(k stromu)
v tejto časti začína rozdvojenie tejto poviedky na dve nezávislé konce, takže ehm...
túto časť čítajte, ak chcete čítať časť kedy sa dostávame mimo kanónu. :D
fandom: HPff
pár: Myrtla/Tom Riddle
obsah: "Vtedy som mala ten pocit, že by som mohla byť pre niekoho dôležitá. A nemýlila som sa, ale všetko bolo napokon inak, ako som si pôvodne myslela."
pár: Myrtla/Tom Riddle
obsah: "Vtedy som mala ten pocit, že by som mohla byť pre niekoho dôležitá. A nemýlila som sa, ale všetko bolo napokon inak, ako som si pôvodne myslela."
varovanie: HET
poznámka: toto je druhý alternatívny koniec poviedky, nenadväzuje na verziu A!
poznámka 2: po mojej korektúre, príprava na knižné vydanie
poznámka 2: po mojej korektúre, príprava na knižné vydanie
Slepá
zúrivosť. To bolo prvé, čo pocítila, keď sa vrátila späť na miesto svojej smrti.
Bola
hnevom. Ničím iným než prízrakom samej seba. Novým nebytím , ktoré si nevedelo
poradiť so stratami, ktoré v nej prevládli nad tým, čo získalo.
A za
všetko bola vinná jediná osoba. Tá osoba, ktorá musela zaplatiť za všetky
urážky, za ponižovanie a za to, že vďaka nej bol jej život tak náhle
prerušený.
Pamätala
si na to, čo sa jej stalo, no v tom zmätku sa o to akosi nikto
priveľmi nezaujímal a neskôr bola príliš urazená na to, aby im poskytla
pravdivú odpoveď, hovorila v hádankách, no nikto z nich si to
nevyložil správne, už mali svojho vinníka, zrejme nepotrebovali nič viac a jej
pocity boli také čerstvé, také znepokojujúce.
Nepochybne
práve preto bola teraz tu, v tej izbe, v ktorej sa krčila tá kričiaca
postava.
„Odísť,
prosím, odíď...“
Áno, odíde, napokon áno, ale až
keď sa jej bude chcieť. Dovtedy sa ani len nepohne od Olivie.
Jej
spolužiačka bola bledá, pod očami mala kruhy a kričala takmer ako
nepríčetná. Myrtla jej to nemohla zazlievať, vskutku plnila svoju úlohu ducha
viac než dôkladne... A vždy zmizla v tej správnej chvíli, práve keď
jej rodičia vstúpili do izby. Mysleli si, že je to len nervový šok, nič viac
než len reakcia na znepokojujúce udalosti na Rokforte.
„A prečo
by som mala? Už sa mi nechceš vysmiať, už toho nemáš dosť... ani ty si
neprestala, nič ťa nezastavilo, ani ja neodídem, nezbavíš sa ma...“ jej hnev
rozochvel všetky predmety v miestnosti, prestala byť obozretná, prestala
sa kontrolovať.
„Prepáč
mi, prosím prepáč...“ mumlala Olivia zmätene.
„Kvôli
tebe som mŕtva, len kvôli tebe, kvôli tebe...“
prešla jej telom, lebo vedela, že je to nepríjemné, spolužiačkin krik
bol tou správnou a takmer sladkou hudbou.
Už
v sebe ten hnev nepotláčala, všetko naokolo priam lietalo pod vplyvom tej
novej sily, ktorou dokázala pohybovať vecami.
Olivia stále
kričala a ona sa okolo nej neprestávala krúžiť, pomaly mučivo čakala na svoj
čas, až kým opäť nepocítila to sladké zadosťučinenie.
„Už sa
nesmeješ, už nikdy, nikdy sa nebudeš môcť smiať...“ krúžila okolo nej čoraz
rýchlejšie, až kým jej spolužiačka nestratila vedomie.
„Nebudem
prisahám, už nebudem, nikdy viac...“ stihla ešte hlesnúť slabým hlasom,
absolútne zničená.
Myrtla
sa spokojne vznášala nad ňou, len po pár hodinách v jej spoločnosti toho mala
Olivia dosť, a to s ňou ešte ani zďaleka neskončila. Jej radosť však netrvala dlho, tento výbuch
neostal bez povšimnutia, Hornbyovej
rodičia ju odhalili a bola pomocou mágie prinútená nechať svoju
spolužiačku na pokoji.
Bolo to
nepríjemné, bolestivé, otriaslo to jej vnútornom, pochopila, že toto je ten
exorcizmus, tá nepríjemná vťahujúca sila, ktorá ju nejaký čas zanechala blúdiť
v tme, no už sa nemohla vrátiť späť na tú cestu, z ktorej zostúpila. Nepoznala presný
dôvod svojho rozhodnutia, no tušila, že to urobila kvôli niekomu, kto ešte žije
a možno ju bude potrebovať. Časť jej samej ju pritiahla späť na miesto,
ktoré ju spájalo s týmto poslaním. Opäť
bola na dievčenských záchodoch, na mieste, kam sa chodí plakať.
Bola
tieňom samej seba, no musela za to zaplatiť, prišla o časť toho, kým
bývala, o tú najlepšiu, a to čo ostalo, bol len slabý a takmer
nepatrný odraz. Spoznávala kúsok po kúsku túto novú súčasť svojho neživota, jej
pocity postupne slabli, akoby boli len ozvenou toho, čo prežívala predtým.
Dni sa
zlievali do jedného nekonečného kolobehu, jej existencia spočiatku plná nových
objavov a skúseností sa stávala bežnou rutinou. Ani dnešná noc nebola iná,
bola rovnaká ako všetky ostatné, práve sa vznášala nad jedným z umývadiel
a rozmýšľala o smrti, o tom aké by to bolo, keby si zvolila tú
druhú cestu a prijala tajomstvo, keď sa tie dvere napokon po dlhom čase
otvorili a dovnútra niekto vošiel, mimo povolených hodín.
Časť
z nej, akoby prežívala akúsi starú a dosiaľ potlačenú spomienku,
zaplavil ju slabý náznak strachu a na nejaký čas bola opäť živým
dievčaťom, otvárajúcim dvere na tej kabínke.
„Čo tu
chceš?“ dokončila Myrtla to, čo mala v úmysle vysloviť pred svojou smrťou.
No pred
ňou už nestál ten útočník, bol vylúčený, akosi z toho všetkého vyviazol kvôli
nedostatku dôkazov, no útoky odvtedy ustali. Stál tam niekto iný, omnoho
zaujímavejší.
„Prišiel
som to tu len skontrolovať, vieš, teraz som už hlavný prefekt, mám omnoho viac
povinností...“
Ten
pomerne príjemný hlas patril osobe, ktorú zrejme predtým poznala, no všetko
bolo stále také zmätené, veci z jej predošlého života, akoby patrili
k nejakej inej osobe, ktorú ona už viac nepoznala. Prestala prežívať tú
spomienku, týkajúcu sa jej smrti, zastavilo
sa to a vynorili sa ďalšie otázky.
Hlavný
prefekt?
Veľa
povinností?
Koľko
času to vlastne prešlo?
„Je tu
všetko v poriadku, v úplnom ak mám byť presná, ale Hlavný prefekt, na
to sa musím pozrieť, či ťa práve to oprávňuje vojsť sem, si predsa chlapec...“
Zniesla
sa nižšie až celkom k nemu tak, aby mu videla do tváre. Bezpochyby
príťažlivej, chladnej, znepokojujúcej.
Usmiala sa naňho.
„V
tvojom prípade by sme možno mohli urobiť výnimku, akože sa to voláš... tvoje
meno... prepáč, ale nespomínam si, už...“
„Lord
Voldemort...“
To jej bolo známe, tušila, že to
už niekde počula, ale všetko to bolo ešte stále, akési zvláštne.
„Lord
Voldemort...“ zopakovala zamyslene a nejaký čas tie písmená v jej
mysli, akoby nachádzali nové miesta a keď ich napokon dokázala poskladať,
cítila, že je už blízko.
„Tom
Marvolo Riddle... aj to je tvoje meno, aj to... takto si ho poskladal, ale to
druhé je... to druhé je mi odniekiaľ známe možno až blízke, poznáme sa?“
„To si
nemyslím, no ak by si chcela, môžeme sa občas pozhovárať, aj ja mám rád
hlavolamy...“ prisľúbil jej to Riddle a ona sa tomu veľmi potešila, áno
najprv skutočne nechcela nikoho vidieť, ale postupom času to začínalo byť nudné
a vyčerpávajúce.
No to,
že uhádla jeho meno, ho zjavne veľmi nepotešilo, lebo svoju prvú návštevu
ukončil pomerne skoro a ona ostala opäť na dlhší čas úplne sama.