2. 10. 2015

Nechcem si vziať tvoju bolesť 2. kapitola ON 2,3/3





názov: NECHCEM SI VZIAŤ TVOJU BOLESŤ...
Eloise Midgenová/dementor
7. ročník, II. čarodejnícka vojna
Eloise ostáva sama potom, ako jej rodinu napadli smrťožrúti, jej rodičia boli zavraždení, no jej sa podarilo utiecť...  Zdrvená a zničená po ich útoku stráca všetku nádej aj  vieru v seba...
 dvojkapitola časti 2 a 3 v jednom balíku... 


Nebola tam sama, preto zotrvával v tieňoch.

Aj napriek tomu, že si spomenul na isté súvislosti, nepatril už viac medzi ľudí. Bol tým, čím sa stal.

Malcolm bol tieňom z jeho minulosti, on bol krutou prítomnosťou.

A oni preňho mohli byť korisťou, nemali výnimku tak, ako ona, oni boli zraniteľní.

Cítil ich.

Chlapca a dievča.

Zhovárali sa s ňou.

S tou, ktorá patrila len jemu.

Malcolm pocítil žiarlivosť a hnev, bol ňou ovládaný a sám skúmal ten pocit až do takej hĺbky ako to bolo možné a zaujímalo ho, či si ho dokáže udržať, či to nie je len jeden z tých krátkych okamihov, ktorý sotva zabráni tomu, aby bol súčasťou tej prázdnoty.

Pokúšal sa ich aj naďalej sledovať.

Tých dvoch, ktorých ona zachránila, nemal ich vziať sem, nie na toto miesto, lebo tu boli v omnoho väčšom nebezpečenstve než v ktorejkoľvek inej časti lesa. Každým nádychom vnímal ich čoraz väčšmi sa rozrastajúci strach.

Chlapec, bol dosť rozrušený a dievča ešte v šoku, chladné, neschopné prekonať tú bariéru, za ktorú uzavrelo svoje pocity, aby sa uchránilo pred strachom. Nebolo možné

z nej nič zaujímavé získať, niečo v nej sa zlomilo, bola tak blízko svojho pádu, šťastie v nej nedokázalo prebudiť ani to, že sa zachránila, lebo niečo hlboko v nej sa pokrivilo, no nikto z nich to nepostrehol, ten jemný, no o to intenzívny zrod šialenstva.
„Nemôžem ísť s vami... Zajtra odídete, obaja musíte zajtra odísť...“
„Tu predsa nemôžeš ostať! Nie sama, Eloise, čo tu budeš robiť takto uprostred ničoho...“ ďalej naliehal ten chlapec.

„Mrzí ma to, Dean, ja skrátka nemám inú možnosť... je zbytočné sa o tom ďalej hádať...“ prudko vstala, otvorila dvere na prívese a vybehla von.

„Eloise!“ volal za ňou.

Otriasol sa od chladu, ktorý prichádzal zo strany, ktorá bola preňho nebezpečná, nešiel za ňou, čo bolo jeho jediné šťastie, lebo on nerozlišoval medzi žiadnymi stranami. Poznal len dohody výhodné preňho. A ten chlapec mu okrem svojej duše nemal čo ponúknuť.

A ona šla priamo k nemu.

Triasla sa, pod vplyvom toho chladu.

Zmiernil jeho účinky a vystúpil z tieňa.

No ona sa aj tak chvela.

„Budete chcieť teraz... naplniť našu dohodu...“ hlas jej slabol, keď mu kládla tú otázku a pulzovanie jej srdca bolo silnejšie, než predtým.

Nie.

Zaznela jeho odpoveď a on postrehol ako sa jej uľavilo. Ako si sadla na jednu z tých odhodených debničiek neďaleko neho.

Ale budem od teba chcieť, aby si to poznala. Aby si spoznala toho, ktorý sa po dlhom čase prebudil.  

Preniesol do jej mysle obraz toho, kým býval. Ten, ktorý jej predtým vzal, jej dokázal na základe ich dohody aj vrátiť.

Bolo to privilégium, ktoré dostala spolu s tým ostatným čo ešte bude musieť podstúpiť...

„Tak vy ste boli... vy ste... A ako je možné, že ste mi vrátili moje šťastné spomienky, myslela som, že niečo také nie je možné...“

Medzi nami áno, spája nás dohoda obráteného bozku, nedá sa zlomiť a nie je možné ju vrátiť späť, tvoje spomienky som odložil, potreboval som ich, ale teraz už mám vlastné... teraz už poznáš tajomstvo...

A preniesol ju tam, kam kedysi patril aj on.

Bola opäť na Rokforte.

Na škole, aká bývala predtým a uvidela Malcolma. Toho skutočného, toho, ktorý nikdy nenašiel pokoj.

Stála vedľa neho, vedľa tej postavy s peknou, no práve teraz rozbitou tvárou.

 Dostal sa tam, našli ho a odviedli do školy, podarilo sa im to, myslel si, že to bude úžasné, no dostal sa do Bifľomoru, do fakulty, ktorá brala všetko a opäť neznamenal nič.

Nebol už viac výnimočný.

Bol na okraji, nebol tým, ktorým túžil byť.

„Odkiaľ si vzal tú knihu?“

Nedokázal prehovoriť. Nezniesol to poníženie, ten smiech, ktorý mu drásal dušu. No musel tomu čeliť, znovu a znovu, nikdy nenájsť pokoj, nikdy nepoznať nič iné len pohŕdanie.



Nenávidel ich všetkých.

Každého jedného z nich a najviac tých, ktorý prechádzali okolo, keď ho Slizolinčania odmietali nechať na pokoji.

Bola to jeho kniha, prišla k nemu, on ju našiel, nemali na ňu právo.

Nikto iný sa jej nesmel dotknúť.

„Na tom vlastne ani nezáleží, pre teba je aj tak príliš dobrá...“

„Neodvažuj sa!“ varoval zahmlenú postavu a pokúsil sa proti nej použiť prútik. Do chrbta ho však zasiahlo zaklínadlo.

Spadol.

Obklopila ho tma.

No ona stála pri ňom.

Ona ho neopúšťala.

***

Odišiel z Rokfortu.

No skôr než sa to stalo, zabil toho, ktorý mu ukradol vzácnu knihu. Zabil ho kliatbou, ktorú v nej našiel, no rozhodol sa ju použiť až po jej strate. A vzal si ju späť.

Hľadali ho, ale on zmizol.

Žil sám.

Nebezpečný.

Ako zviera večne zahnaný do kúta, no mágiu študoval ďalej, sám, bez fakulty, bez mena.

A našiel množstvo iných kníh, ktoré mu otvorili iné cesty.

No boli nebezpečné, formovali ho, ničili v ňom ľudskosť. Nachádzal v nich poznanie, ktoré sa v škole neučili, jeho mágia opäť narastala, jeho sila bola ničivou a chladnou, zničil každého kto ho vyzval, no ostával Tichým, neplietol sa do dôležitých udalostí, chcel len svoj pokoj, svoje bezpečie, predchádzal svetom nepoznaný ako duch, ako neviditeľný vrah.

Len v jednej knihe zanechal stopu, svoju tvár, zmienku o sebe ako o osobe, do ktorej vtisol svoj obraz, upravený o niečo, čo nebolo možné odhaliť.

A potom jedného dňa ju uvidel, jedného dňa prišla ona.

„Ty, áno, ty s tebou sa rozprávam...“ oslovilo ho dievča, oblečené ako žobráčka, taká malá zlodejka.

„Stoj, počkaj....“ snažila sa mu postaviť do cesty, odstrčil ju, ale ona sa nenechala zastrašiť.

„Nepustím ťa, neodídeš odtiaľto... “ kričala naňho a on videl ako v nej narastá sila, cítil, že aj ona je nositeľom mágie.

A bol to on, kto ju zrazu držal, pevnejšie než kohokoľvek iného.

„Ty si iná, si jednou z nich...“ pošepol jej a stiahol si z hlavu kapucňu, nechcel, aby sa ho bála, veril, že možno konečne našiel spoločníka na svojej ceste. Našiel ju prvý, skôr než oni.

 „Ako sa opovažuješ, nie to nie je pravda...“

„Aj ja som iný... Ak pôjdeš so mnou, dozvieš sa veci, ktoré by si tu, nikdy nemohla spoznať... Ak pôjdeš so mnou naučím ťa ako ovládať svoj dar...“ dovolil jej, aby to cítila, aby aj ona pochopila, s kým má tú česť.

No neurobilo to na ňu dojem.

„Nepôjdem, nechcem, aj oni za mnou boli, no mali veľa pravidiel, tvrdili, že nesmiem viac kradnúť, že nesmiem viac robiť to, čo sa mi zapáči...“

„Môžeš si robiť čo sa ti len zapáči, so mnou áno, ja ťa nebudem nútiť, aby si sa zmenila, nemusíš sa nikam zaradiť, budem ťa učiť všetko, čo bude zaujímať teba, slobodne, bez delenia na dobro a zlo a bude závisieť len od teba na čo svoje schopnosti použiješ...“

„Sľubuješ?“

„Áno.“

„Rozmyslím si to a dám ti vedieť, ale teraz ma už pusť...“ naliehala ďalej, no bolo také príjemné ju len tak držať, cítil nádej, bol vzrušený tou predstavou, že by konečne mohol nájsť osobu, ktorá ho pochopí...

„Zajtra sa tu stretneme, ak sa rozhodneš ísť so mnou tak pôjdeš, ak nie... opustím mesto sám...“

Opustil svoje spomienky jedným prudkým trhnutím.

Eloise spadla.

Skláňal sa nad ňou no nedotkol sa jej.

„Prečo ste ten príbeh nedokončili... odišla s vami alebo...“

Nemôžem ho dokončiť. Mala by si sa vrátiť. To dievča je poškodené, čoskoro zaútočí na chlapca.

Okamžite vstala a bežala späť.

Stiahol sa späť do tieňa.

Ochutnával tie pocity, ktoré mu nechala.

Vybral si správne.

Tentoraz našiel vhodnú osobu.