názov: NECHCEM SI VZIAŤ TVOJU BOLESŤ...
Eloise Midgenová/dementor
7. ročník, II. čarodejnícka vojna
Eloise ostáva sama potom, ako jej rodinu napadli smrťožrúti, jej rodičia boli zavraždení, no jej sa podarilo utiecť... Zdrvená a zničená po ich útoku stráca všetku nádej aj vieru v seba...
Eloise Midgenová/dementor
7. ročník, II. čarodejnícka vojna
Eloise ostáva sama potom, ako jej rodinu napadli smrťožrúti, jej rodičia boli zavraždení, no jej sa podarilo utiecť... Zdrvená a zničená po ich útoku stráca všetku nádej aj vieru v seba...
dvojkapitola časti 2 a 3 v jednom balíku...
Nebola
tam sama, preto zotrvával v tieňoch.
Aj
napriek tomu, že si spomenul na isté súvislosti, nepatril už viac medzi ľudí.
Bol tým, čím sa stal.
Malcolm
bol tieňom z jeho minulosti, on bol krutou prítomnosťou.
A oni
preňho mohli byť korisťou, nemali výnimku tak, ako ona, oni boli zraniteľní.
Cítil
ich.
Chlapca
a dievča.
Zhovárali
sa s ňou.
S tou,
ktorá patrila len jemu.
Malcolm
pocítil žiarlivosť a hnev, bol ňou ovládaný a sám skúmal ten pocit až
do takej hĺbky ako to bolo možné a zaujímalo ho, či si ho dokáže udržať,
či to nie je len jeden z tých krátkych okamihov, ktorý sotva zabráni tomu,
aby bol súčasťou tej prázdnoty.
Pokúšal
sa ich aj naďalej sledovať.
Tých
dvoch, ktorých ona zachránila, nemal ich vziať sem, nie na toto miesto, lebo tu
boli v omnoho väčšom nebezpečenstve než v ktorejkoľvek inej časti
lesa. Každým nádychom vnímal ich čoraz väčšmi sa rozrastajúci strach.
Chlapec,
bol dosť rozrušený a dievča ešte v šoku, chladné, neschopné prekonať
tú bariéru, za ktorú uzavrelo svoje pocity, aby sa uchránilo pred strachom. Nebolo
možné
z nej
nič zaujímavé získať, niečo v nej sa zlomilo, bola tak blízko svojho pádu,
šťastie v nej nedokázalo prebudiť ani to, že sa zachránila, lebo niečo
hlboko v nej sa pokrivilo, no nikto z nich to nepostrehol, ten jemný,
no o to intenzívny zrod šialenstva.
„Nemôžem ísť s vami... Zajtra odídete,
obaja musíte zajtra odísť...“
„Tu
predsa nemôžeš ostať! Nie sama, Eloise, čo tu budeš robiť takto uprostred
ničoho...“ ďalej naliehal ten chlapec.
„Mrzí
ma to, Dean, ja skrátka nemám inú možnosť... je zbytočné sa o tom ďalej
hádať...“ prudko vstala, otvorila dvere na prívese a vybehla von.
„Eloise!“
volal za ňou.
Otriasol
sa od chladu, ktorý prichádzal zo strany, ktorá bola preňho nebezpečná, nešiel
za ňou, čo bolo jeho jediné šťastie, lebo on nerozlišoval medzi žiadnymi
stranami. Poznal len dohody výhodné preňho. A ten chlapec mu okrem svojej
duše nemal čo ponúknuť.
A ona
šla priamo k nemu.
Triasla
sa, pod vplyvom toho chladu.
Zmiernil
jeho účinky a vystúpil z tieňa.
No
ona sa aj tak chvela.
„Budete
chcieť teraz... naplniť našu dohodu...“ hlas jej slabol, keď mu kládla tú
otázku a pulzovanie jej srdca bolo silnejšie, než predtým.
Nie.
Zaznela
jeho odpoveď a on postrehol ako sa jej uľavilo. Ako si sadla na jednu z tých
odhodených debničiek neďaleko neho.
Ale budem od teba chcieť, aby si to
poznala. Aby si spoznala toho, ktorý sa po dlhom čase prebudil.
Preniesol
do jej mysle obraz toho, kým býval. Ten, ktorý jej predtým vzal, jej dokázal na
základe ich dohody aj vrátiť.
Bolo
to privilégium, ktoré dostala spolu s tým ostatným čo ešte bude musieť
podstúpiť...
„Tak
vy ste boli... vy ste... A ako je možné, že ste mi vrátili moje šťastné
spomienky, myslela som, že niečo také nie je možné...“
Medzi nami áno, spája nás dohoda
obráteného bozku, nedá sa zlomiť a nie je možné ju vrátiť späť, tvoje
spomienky som odložil, potreboval som ich, ale teraz už mám vlastné... teraz už
poznáš tajomstvo...
A preniesol
ju tam, kam kedysi patril aj on.
Bola opäť na Rokforte.
Na škole, aká bývala predtým a uvidela
Malcolma. Toho skutočného, toho, ktorý nikdy nenašiel pokoj.
Stála vedľa neho, vedľa tej postavy s peknou,
no práve teraz rozbitou tvárou.
Dostal sa tam, našli ho a odviedli do
školy, podarilo sa im to, myslel si, že to bude úžasné, no dostal sa do
Bifľomoru, do fakulty, ktorá brala všetko a opäť neznamenal nič.
Nebol už viac výnimočný.
Bol na okraji, nebol tým, ktorým
túžil byť.
„Odkiaľ si vzal tú knihu?“
Nedokázal prehovoriť. Nezniesol to
poníženie, ten smiech, ktorý mu drásal dušu. No musel tomu čeliť, znovu a znovu,
nikdy nenájsť pokoj, nikdy nepoznať nič iné len pohŕdanie.
Nenávidel ich všetkých.
Každého jedného z nich a najviac
tých, ktorý prechádzali okolo, keď ho Slizolinčania odmietali nechať na pokoji.
Bola to jeho kniha, prišla k nemu,
on ju našiel, nemali na ňu právo.
Nikto iný sa jej nesmel dotknúť.
„Na tom vlastne ani nezáleží, pre
teba je aj tak príliš dobrá...“
„Neodvažuj sa!“ varoval zahmlenú
postavu a pokúsil sa proti nej použiť prútik. Do chrbta ho však zasiahlo
zaklínadlo.
Spadol.
Obklopila ho tma.
No ona stála pri ňom.
Ona ho neopúšťala.
***
Odišiel z Rokfortu.
No skôr než sa to stalo, zabil toho,
ktorý mu ukradol vzácnu knihu. Zabil ho kliatbou, ktorú v nej našiel, no
rozhodol sa ju použiť až po jej strate. A vzal si ju späť.
Hľadali ho, ale on zmizol.
Žil sám.
Nebezpečný.
Ako zviera večne zahnaný do kúta, no
mágiu študoval ďalej, sám, bez fakulty, bez mena.
A našiel množstvo iných kníh,
ktoré mu otvorili iné cesty.
No boli nebezpečné, formovali ho,
ničili v ňom ľudskosť. Nachádzal v nich poznanie, ktoré sa v škole
neučili, jeho mágia opäť narastala, jeho sila bola ničivou a chladnou,
zničil každého kto ho vyzval, no ostával Tichým, neplietol sa do dôležitých
udalostí, chcel len svoj pokoj, svoje bezpečie, predchádzal svetom nepoznaný
ako duch, ako neviditeľný vrah.
Len v jednej knihe zanechal
stopu, svoju tvár, zmienku o sebe ako o osobe, do ktorej vtisol svoj
obraz, upravený o niečo, čo nebolo možné odhaliť.
A potom jedného dňa ju uvidel,
jedného dňa prišla ona.
„Ty, áno, ty s tebou sa
rozprávam...“ oslovilo ho dievča, oblečené ako žobráčka, taká malá zlodejka.
„Stoj, počkaj....“ snažila sa mu
postaviť do cesty, odstrčil ju, ale ona sa nenechala zastrašiť.
„Nepustím ťa, neodídeš odtiaľto... “
kričala naňho a on videl ako v nej narastá sila, cítil, že aj ona je
nositeľom mágie.
A bol to on, kto ju zrazu držal,
pevnejšie než kohokoľvek iného.
„Ty si iná, si jednou z nich...“
pošepol jej a stiahol si z hlavu kapucňu, nechcel, aby sa ho bála,
veril, že možno konečne našiel spoločníka na svojej ceste. Našiel ju prvý, skôr
než oni.
„Ako sa opovažuješ, nie to nie je pravda...“
„Aj ja som iný... Ak pôjdeš so mnou, dozvieš
sa veci, ktoré by si tu, nikdy nemohla spoznať... Ak pôjdeš so mnou naučím ťa
ako ovládať svoj dar...“ dovolil jej, aby to cítila, aby aj ona pochopila, s kým
má tú česť.
No neurobilo to na ňu dojem.
„Nepôjdem, nechcem, aj oni za mnou
boli, no mali veľa pravidiel, tvrdili, že nesmiem viac kradnúť, že nesmiem viac
robiť to, čo sa mi zapáči...“
„Môžeš si robiť čo sa ti len zapáči,
so mnou áno, ja ťa nebudem nútiť, aby si sa zmenila, nemusíš sa nikam zaradiť,
budem ťa učiť všetko, čo bude zaujímať teba, slobodne, bez delenia na dobro a zlo
a bude závisieť len od teba na čo svoje schopnosti použiješ...“
„Sľubuješ?“
„Áno.“
„Rozmyslím si to a dám ti
vedieť, ale teraz ma už pusť...“ naliehala ďalej, no bolo také príjemné ju len
tak držať, cítil nádej, bol vzrušený tou predstavou, že by konečne mohol nájsť
osobu, ktorá ho pochopí...
„Zajtra sa tu stretneme, ak sa
rozhodneš ísť so mnou tak pôjdeš, ak nie... opustím mesto sám...“
Opustil
svoje spomienky jedným prudkým trhnutím.
Eloise
spadla.
Skláňal
sa nad ňou no nedotkol sa jej.
„Prečo
ste ten príbeh nedokončili... odišla s vami alebo...“
Nemôžem ho dokončiť. Mala by si sa
vrátiť. To dievča je poškodené, čoskoro zaútočí na chlapca.
Okamžite
vstala a bežala späť.
Stiahol
sa späť do tieňa.
Ochutnával
tie pocity, ktoré mu nechala.
Vybral
si správne.
Tentoraz
našiel vhodnú osobu.