Nechcem si vziať tvoju bolesť 3. kapitola 2/3

názov: NECHCEM SI VZIAŤ TVOJU BOLESŤ...
Eloise Midgenová/dementor
7. ročník, II. čarodejnícka vojna
Eloise ostáva sama potom, ako jej rodinu napadli smrťožrúti, jej rodičia boli zavraždení, no jej sa podarilo utiecť...  Zdrvená a zničená po ich útoku stráca všetku nádej aj  vieru v seba...

***

Ráno, keď sa prebudila, Dean bol preč.

Poslúchol, no očividne sa mu vôbec nepáčilo to, že to od neho žiadala, nerozlúčil sa s ňou ani s Anabelle, ktorá spala schúlená na zemi. Nepochybne ešte stále šialená strachom, kvôli ktorému si Deana pomýlila s jedným z lapačov. Aspoň to jej o ňom povedala, keď ju ubezpečovala o tom, že Dean nie je jej nepriateľom a nemusí sa ho báť.

Stále si však o ňu robila starosti, lebo nevyzerala dobre a nechcela, aby sa dostala do kontaktu s Malcolmom. Začala ho tak volať, upokojovalo ju to, používať jeho meno z minulosti.  

Anabelle čosi zamumlala so spánku a ešte tesnejšie sa schúlila do klbka.

Eloise ju opatrne prekročila a šla po ďalšiu debničku s jablkami, dúfala, že možno nájde aj niečo iné.

Potrebovala jesť a vedela, že aj Anabelle to potrebuje.

A chcela ho vidieť.

Chcela sa ubezpečiť o tom, že to všetko nebolo len to jej šialenstvo, že to čo videla nebola len hra jej mysle.

Kde ste?

Som tu.

Pocítila chlad, keď sa dostala medzi prívesy.

No ten chlad na jej tvári vyvolal úsmev, pretože to bol on.

Neviem, kam ju mám odviesť, netuším, kde bude v bezpečí. Keď sú teraz všade oni...

Aberforth Dumbledore. Nájdi Aberfortha a ona bude v bezpečí predo mnou aj pred nimi.

„Ak to viete, tak ako je možné, že je ešte na slobode, prečo ste to nepovedali jemu?“ zaujímalo ju to, pretože všetci tvrdili, že on a jemu podobní sú jeho spojencami, že opustili ministerstvo a zvolili si stranu temna.

On sa nepýta, nechce počuť naše hlasy, len ponúka to čo potrebujeme výmenou za istý druh podpory z našej strany, no od istého času je to iné, než predtým, uzavrel sa a neposlúcha nikoho, povráva sa, že má strach.

„Nájdem ho a zariadim, aby sa k nemu dostala... Ak je on tou osobou, ktorá jej môže pomôcť, tak to urobím...“ predsavzala si.

A snažila sa ignorovať ten hrejivý pocit spojený s tým, že aj čarodejník tohto druhu by mohol mať z niečoho strach, že aj v ňom je niečo, čo by mohlo byť zlomené, ak by sa niekto odvážil mu čeliť.

„Idem len nájsť jedlo, ale ešte sa vrátim a dohodneme sa na tom, ako ju dostaneme až k nemu...“

Dohodneme sa, Eloise. Nepochybne áno...

Jeho hlas opäť zaznel v jej mysli. A skôr než sa opäť stiahol do tiena, uvedomila si, že jeho prítomnosť jej už nie je nepríjemná, že sa svojím spôsobom teší na tieto myšlienkové rozhovory s ním, že sú tým jediným, čo ju drží ďaleko od šialenstva, ktorému čelila Anabelle.

Pokračovala preto v ceste, prezerala všetko a našla napokon pár vecí, ktoré by sa jej mohli hodiť.

Starší hrniec, nejaké kuchynské potreby, dokonca jednu fungujúci chladničku, ktorá unikla skaze a našla v nej všetko, čo potrebovala na prípravu obyčajnej kaše s medom, ktorá by s trochou mágie mohla byť vhodným jedlom na raňajky. A spomínané jablká aj z tých si vzala čo najviac.

Vrátila sa späť tou istou cestou, no keď vošla do prívesu, Anabelle už bola hore.

Dívala sa na ňu tými svojimi vystrašenými očami.

„To je v poriadku, to som len ja... budem vonku robiť raňajky...“ prihovorila sa jej, takmer akoby sa vôbec nič nestalo.

Anabelle pomaly pohla hlavou a uprela na ňu tie svoje prázdne oči.

„Raňajky,“ zopakovala potichu.

„Sľúbil mi ich a potom... potom...“ niečo si pre seba ďalej mumlala. Nedalo sa tomu porozumieť.

„Poď so mnou... chystám sa robiť kašu, no ak by si mala ešte nejaké nápady, rada sa prispôsobím...“ pokúsila sa s ňou nadviazať rozhovor, no bezvýsledne. No keď vyšla von, aj ona sa k nej po nejakom čase pridala, k ohňu sa však nepriblížila. Len stála v kúte a dívala sa na ňu.

Eloise sa pustila do prípravy, neprekážalo jej, že by si oheň mohol niekto všimnúť. Malcolm bol stále blízko, jeho prítomnosť vnímala kdesi na okraji svojej mysle ako nemennú istotu a vedela, že je pripravený sa kedykoľvek postarať o akúkoľvek neželanú návštevu.

Eloise čoskoro miešala kašu a snažila sa spomenúť si, čo všetko je ešte nutné urobiť, aby mala aspoň nejakú chuť.

Pričom čiastočne dávala aj pozor na Anabelle, ktorá sa postupne uvoľnila a pomaly si sadla do trávy.

„Anabelle, čo tam ešte mám dať? Myslíš, že je to už hotové...“ oslovila ju.

Jej spolužiačka pomaly vstala, pristúpila bližšie a pomocou jednej z lyžičiek, ktoré Eloise pripravila opatrne nabrala kúsok.

Pofúkala a ochutnala.

„Dobré...“ hlesla bezvýrazne, no aspoň to vyzeralo tak, že si svet okolo seba aspoň čiastočne uvedomuje, čo Eloise považovala napriek Malcolmovmu varovaniu za dobré znamenie.

Obe potom sedeli spolu pri ohnisku a na rozkladacom stole, ktorý Anabelle počas svojej krátkej výpravy do druhého prívesu objavila, si rozložili všetko potrebné a obe sa najedli.

Eloise takmer podliehala predstave, že všetko je v poriadku, že sú spolu len na akomsi výlete,  z ktorého sa po pár dňoch môžu obe vrátiť domov. 

predchádzajúca časť nasledujúca časť