na motívy filmu: "Dom pri jazere"
varovanie: romantika
obsah: po vojne sa Harryho vzťah s Ginny rozpadá, Harry je po vojne traumatizovaný a neschopný vrátiť sa do bežného života, hľadá si nejaké miesto, kde by mohol aspoň na chvíľu uniknúť pred všetkým a zotaviť sa bez toho, aby od neho stále niekto niečo žiadal, preto si vyberie muklovskú agentúru...
Z ponuky si zvolí Pradiarsku uličku, byt Severusa Snapa.
Pre Abequa, Profesor, Mononoke, Achája.
Potter bol už na zemi,
keď sa tam dostal.
Cítil to prostredníctvom
ich spojenia, no nič ho nemohlo pripraviť na to, keď ho tam videl ležať takého
bledého, nehybného.
Okamžite predal Malfoya
do Aberforthových rúk, nezáležalo mu na tom, čo sa s ním stane, sústredil
sa len na to, aby pomohol Potterovi, ktorý očividne kvôli nemu riskoval všetko.
Nemohol ho nechať pohybovať sa voľne, mohol by všetko zničiť, bolo nutné sa
oňho postarať, no práve teraz mu nezáležalo na ničom inom len na tej neľahkej
úlohe, ktorú mal pred sebou.
Kľakol si k nemu,
zhlboka sa nadýchol a ponoril sa do jeho mysle, tá bolesť, ktorá tento
presun sprevádzala ním celým takmer až otriasla, vedel, že balansuje na hranici
svojho vlastného poškodenia, no nemohol ho takého nechať, samého v tej
pasci, nebol čas na hľadanie iného riešenia, ostrosť toho vzájomného dotyku
však otriasala jeho telom aj naďalej, keď sa snažil nájsť Pottera, keď ho
hľadal skôr než všetko naokolo zhasne a dopadne ten sľúbený posledný úder.
Bolo to neznesiteľné, cítil nesmierny tlak, ktorý zmierňoval len vplyv dračej
mágie, ktorá sa k nemu tisla.
Musel sa úplne odstrihnúť
od všetkého na okolo, odpútať sa takmer až od tela, ktoré neznesiteľne bolelo
a dúfať, že to zvládne, že práve on bude mať tú silu, aby priviesť ho
z tejto pasce živého, všade naokolo bola len tma, vnímal len blízkosť
dračieho vedomia, preplietajúceho sa Potterovou chladnou mysľou, spolu
s ním.
Mláďa bolo stále
s ním, jeho zranenia neboli našťastie smrteľné, len nepríjemné
a bolestivé, no napriek tomu mu pomáhalo, to musel oceniť aj on, keďže sa
spolu s ním podujalo na túto nebezpečnú úlohu.
Vplyv temného pána bol
nesmierny, bol všade, v každej jednej myšlienke, ktorú stihol zachytiť,
akoby časť z neho opäť v Potterovi ožívala, aj keď to nebolo možné,
cítil jeho vplyv takmer, akoby bol na žive, údery ktoré cítil boli ostré,
preplietali sa kdesi v diaľke, no dokázali ničiť tak prudko
a neľútostne, až on sám čiastočne
podliehal ich vplyvu.
Posledná pasca, bola
búrkou myšlienok, uvoľnila všetko nepríjemné, všetko čo bolo dávno potlačené.
V jednej spomienke
videl Pottera kľačať v komore pod schodmi. Sledoval ako sa ten chlapec
zúfalo chveje, ako hľadí na dvere s obavami, lebo niečo urobil, niečo
magické, niečo nenormálne... A tisíce iných drobných okamihov, ktoré sa
spájali do jednej veľkej pasce.
A Potter bol tam v tej
bubline kdesi vzadu, stiahnutý do podoby dieťaťa, ktorá sa ako jediná dokázala
udržať.
Bol obklopený slovami,
ktoré opakovali to, čo mu zrejme museli hovoriť doma a nebolo to vôbec nič
príjemné.
Nechceli ho tam.
Nepotrebovali ho.
Nebol nikým.
Len osobou, ktorá im
prekáža, len osobou, ktorej sa túžia zbaviť.
Pre nich neexistoval.
Snape nazrel do tej
spomienky.
Poď
Harry, nemusíš tam ostať, pomôžem ti dostať sa von...
Oslovil ho.
Ten chlapec však vôbec
nereagoval.
Celá jeho myseľ bola
zaplavovaná negativitou, obsiahnutou v každom jednom slove, všetky zlé a nepríjemné
spomienky sa dostali na povrch a zrážali so sebou všetko, čo im prišlo do
cesty, bolo priam nemožné utíšiť celú tú búrku, zastaviť pretekanie spomienok a prinútiť
ich vrátiť sa späť, skôr než sa opäť zrúti, skôr než ho opäť pohltí beznádej.
A zrazu sa vrátil aj
ten strach, bol všade, úplne na vrchu tej rieky ako časti, ktoré zrazu
vyplávali na povrch, strach opustil bezpečné miesto, strach z toho, že žiadne
bezpečné miesto neexistuje.
Ale áno, existuje, so
mnou budeš v bezpečí... Len poď... len pár krokov... prišlo so mnou aj
isté mláďa, ktoré dúfa, že mu niekto dá meno... chcel si predsa vidieť draka, jedného
z tých vzácnych, tak poď... čaká tu na teba...
Bojím
sa. Ja sa bojím. Veľmi sa bojím.
Opakovalo to dieťa
tvrdohlavo a ešte viac sa stiahlo úplne na okraj.
Čoho
sa bojíš, Harry?
Neprídu po mňa. Nechali
ma tu s nimi. Nikdy sa nevrátia.
Oni
nemôžu, ale ja áno, poď so mnou, Harry...
Vonku je voda, všetko je
zaplavené vodou, všetko strháva a ja neviem kto som, neviem, kto som... To
meno, to meno niečo znamená, ale neviem či som to ja... A strýko on ma
potrestá, strýko tam čaká...
Pozri
sa na mňa, Harry.
Vyzval
ho Snape pokojne. Snažil sa, aby jeho hlas neprezrádzal bolesť ani vnútorný
zápas ani to, že každou ďalšou sekundou ohrozuje seba aj jeho, lebo nevedel ako
dlho sa v jeho mysli za takýchto podmienok dokáže udržať.
To
dieťa to pomaly urobilo a on sledoval ako sa naňho upreli tie zelené oči.
No boli to už jeho oči a nie jej, Iba jeho oči.
On
iba chce, aby si si to myslel. Je to tvoj myšlienkový svet, Harry. On ho nemôže
zničiť, ak sa rozhodneš, že mu to nedovolíš, ak prijmeš moju pomoc, dostaneme
sa z toho, Harry.
Nevedel to s úplnou istotou,
no aj tak sa snažil vložiť istotu do svojho hlasu.
Poznám
vás. Ja idem k vám, ak to pomôže, tak idem...
Harry vstal a otvoril
tie dvere, za nimi stále zúrila myšlienková búrka, no Snape vzal toho chlapca
so sebou. Držal ho pevne, tak pevne ako to len dokázal, aj napriek tomu, bol
odpútaný sám od seba, už ho nič nebolelo, no vedel, že návrat bude neskutočne
krutý, no kvôli nemu bol ochotný to podstúpiť, bol ochotný uveriť tomu, že budú
v poriadku, len preto, že on si to tak prial.
Neklamali
ste, naozaj máte draka. A hovorí, že vás má rád, že za vami prišiel, lebo
vy ste sa dotkli osoby, ktorá drakom rozumie, že to ostáva vo vás a on vám
preto dôveruje.
Počúval Pottera, tie jeho
slová, ktoré odstraňovali strach.
Chce
ostať s tebou... povedal mi, že sa oňho vždy dobre postaráš a chrániš
ho... aj o mňa sa postaráš?
Áno, Potter, zdá sa, že
sa tomu ani tentoraz nevyhnem, no pripúšťam, že tentoraz ste mi aj vy boli
nápomocní.
Snape ďalej bojoval s pascou
Temného pána, chránil chlapca pred myšlienkovou búrkou, siahol na ňu, spolu s ním
a drakom a ukazoval mu, ako má svoje myšlienky ovládnuť a dostať
späť tam, kam patrili.
Nevedel či to pôjde, no
keď bol Harry pokojný v jeho objatí, čiastočne to utíšilo aj tú búrku.
Pochopil to, až teraz, že
to bola pasca, spojená s tou obetou, že niekto za ním príde, že niekto
tentoraz bude chcieť Pottera vyviesť z temnoty bez ohľadu na svoje vlastné
blaho, Temný pán neveril, že niekto bude schopný takej obety potom ako Potter
splní svoj účel. Neveril v lásku tohto druhu. A táto jeho neschopnosť pripustiť že by
sa mohlo niečo také stať, bola pre nich východiskom z jeho pasce, lebo oni
tam stáli a navzájom sa podporovali, spoločne utíšili tú búrku, pracovali
na poklesnutí hladiny.
A Potter začínal
opäť rásť, dieťa, ktorým bol sa pomaly strácalo a Severus vedel, že sa
čoskoro vráti späť, tam kam patrí.
Pomaly sa odpútal od jeho
vedomia, keď vedel, že bude v poriadku, keď cítil, že pasca bola zlomená,
spomienky sa vrátili späť na svoje miesta, niektoré boli prijaté, iné opäť
potlačené.
A on sa vrátil cez
tú temnotu, späť k svojmu telu a k bolesti, ktorú pociťoval
čoraz zreteľnejšie spolu s návratom do svojej vlastnej mysle.
A opäť sa chvel.
Potter otvoril oči a objal
ho.
„Severus, prosím, buď v poriadku,
prosím...“ opakoval to takmer ako nejaké zaklínadlo a on cítil, ako jeho
telom prechádza Potterova mágia, ako sa to želanie do nej pretavilo, to
nevedel, no bolesť postupne odznievala a on cítil len jeho pevné zovretie.
„To nič nie je, Potter,
nič to nie je...“
Objímali sa a cítil mierny
škrabot prichádzajúci od draka, ktorý sa očividne rovnako ako Severus takisto
vrátil späť k svojmu telu a k svojim zraneniam. A nepochybne
aj on vstrebal časť tej mágie, ktorá bola skôr želaním, než skutočným kúzlom. Pretože
už viac nekvílil a bolo zjavné, že viac neprežíva ani len náznak bolesti,
inak by ho Potter rozhodne tak pevne nedržal a myslel by nepochybne skôr
na blaho toho tvora, než na svoje vlastné.
Musel sa tešiť z toho,
že jeho myseľ ostala nepoznačená, nemohol sa jej dotknúť, bol takpovediac
odstrihnutý od akýchkoľvek myšlienkových vied, zrejme na dlhšie obdobie, no bol
schopný sám seba zhodnotiť a vylúčiť poškodenie, počas toho podľa neho
zbytočného okamihu, keď ho Potter aj naďalej pevne objímal a šepkal mu.
„Už je to preč... on je
preč...“
Boli to po dlhom čase tie
najkrajšie slová, ktoré Severus Snape mal možnosť počuť.
***
Harry ležal v posteli,
sledoval ako v krbe lenivo pukoce oheň a nemyslel na nič iné len na
to, že jeho partner sa k nemu čoskoro pridá. Šiel len skontrolovať
Severína a Aileasa, čo bolo meno, ktoré napokon schválilo dračie mláďa po
určitom boji s inými omnoho príjemnejšími slovami si zvolilo toto, ktoré v jeho
reči znamenalo niečo, čo by sa dalo voľne preložiť ako: zázrak.
Čo sa aj jemu samému
páčilo, keďže bolo vskutku zázrakom, že prekonal aj tú poslednú pascu a zbavil
sa toho bremena, ktoré preňho predstavovali obavy z ďalších pascí.
Táto bola posledná, vedel
to, inštinktívne vycítil, že on je už definitívne preč, jeho vplyv bol niečím,
čo mohlo byť zabudnuté.
Rozhodol sa ostať pár dní
so Severusom, potreboval to a nechcel ho nechať samého, kým sa zotavoval
so svojich zranení, ich spojenie bolo teraz neaktívne a vedel, že by sa
nedokázal upokojiť, keby ho za takýchto podmienok zanechal samého v chatke.
A jeho priatelia súhlasili s tým, že ho budú kryť, čo považoval za
dobré znamenie, keďže vskutku opäť všetci pracovali na tom, aby súd úspešne
skončil, v čo Harry pevne dúfal. No vedel, že potom bude musieť odísť, ak
chce, aby sa všetko podarilo podľa ich predstáv, to teraz ho to ešte nemuselo
trápiť, lebo mal pred sebou ťažko získaný čas, ktorý mohol stráviť s ním.
Bol rád, že je všetko
tak, ako má byť, a že Aberforth už napokon odišiel spolu s Malfoyom, ktorý
ho dostal na určitý čas na starosť. Nepochyboval o tom, že si s ním dokáže
poradiť viac než uspokojivo.
A konečne si našiel
čas na to, aby si prečítal ten (zatiaľ) posledný Severusov list.
Keďže mu naňho mienil
okamžite poskytnúť adekvátnu slovnú odpoveď, potreboval sa oboznámiť s jeho
obsahom, čo najskôr.
