Andrés/Matteo
vzťah pán/sluha
18 stor. taliansko, taliansky historický slash
Andrés je kráľovským prokurátorom, váženým a bohatým a obávaným mužom, tvrdým a nekompromisným v súdnej sieni... no v osobnom živote je považovaný za osamelého muža, žijúceho vo veľkom dome len so služobníctvom. Nikto netuší, že tento napohľad chladný a rezervovaný muž udržiava tajný pomer so svojím osobným sluhom...
vzťah pán/sluha
18 stor. taliansko, taliansky historický slash
Andrés je kráľovským prokurátorom, váženým a bohatým a obávaným mužom, tvrdým a nekompromisným v súdnej sieni... no v osobnom živote je považovaný za osamelého muža, žijúceho vo veľkom dome len so služobníctvom. Nikto netuší, že tento napohľad chladný a rezervovaný muž udržiava tajný pomer so svojím osobným sluhom...
poznámka: nuž napokon sa mi to podarilo... teda... akosi napísať...
Pre ester, Mononoke.
„Andrés...“
hlesol potešene už len preto, že aj v ňom hlboko rezonovala tá príjemná
istota, že všetky jeho tajné túžby sa čoskoro stanú skutočnosťou, nedokázal sa nasýtiť tej krásnej istoty,
ktorá v ňom rástla každým ďalším okamihom ich vzájomného porozumenia a jeho
meno tak nežne, akoby to bolo to najkrajšie vyznanie, ktoré je vôbec schopný
vysloviť. Svojho pána miloval, viac než
akúkoľvek inú osobu vo svojom živote a nikdy predtým mu na niečom
nezáležalo tak veľmi ako na tom, aby aj pán prokurátor miloval jeho.
„Poď ku
mne, môj drahý... len poď...“ cítil ako mu jeho pán pokynul, aby vstal,
poslúchol ho a rád sa presunul do jeho láskyplného objatia, ktoré sa nad
ním uzatvorilo, len on mal tú moc vidieť ho takto, bozkávali sa, nežne jeden
druhému preukazovali svoju vzájomnú náklonnosť, Matteo spokojne privrel oči a nechával
svojho pána, aby si ho podmanil, aby si ho získaval každým ďalším dotykom,
ktorý ešte viac umocňoval ich vzájomné spojenie.
Nič
nebolo sladšie a opojnejšie ako jeho bozky, z ktorých prichádzali k nemu
tie pocity ožívajúce hlboko v ňom, všetky tie pocity súvisiace len a len
s ním.
Cítil
zároveň jeho ruky na svojom odeve, jemne pracovali teraz už na tom, aby aj on
bol pred ním odhalený. Prestával byť tým, kto vždy zotrváva v tieňoch,
nikým nepoznaný, nikým neprebudený a stával sa milencom, dôležitým preňho,
pre svojho pána, od ktorého sa dočkal tej formy prijatia, ktorej nebolo možné
uniknúť a on si to ani len neprial.
A keď
sa to stalo, keď cítil ako ho opustil aj posledný kúsok jeho pracovného odevu,
nevnímal chlad ani nič iné, len pánov tlak, ktorému sa podriaďoval veľmi rád a opäť
sa viac než rád ocitol v jeho posteli, cítil tú mäkké a na dotyk
príjemne jemné povlečenie.
Pán si
ľahol k nemu. Na perách sa mu pohrával jemný úsmev, keď ho ďalej hladil,
keď ho priam uctieval, nielen pohľadom ale aj dotykom. Videl v jeho očiach
tú fascináciu svojím vlastným telom, ktorú on sám nechápal, pretože sám o sebe
nemal veľmi lichotivý obraz, no pod vplyvom pánových bozkov, jeho jemného
dráždenia sa úplne uvoľnil a oddal sa tej chvíli, tej možnosti byť
uvoľnený v jeho moci a na nič iné nemyslieť.
Len
cítiť, len mu dovoliť, aby v ňom našiel tú krásu, ktorú on sám v sebe
nevidel a nedokázal objaviť.
„Áno,
presne takto ťa potrebujem, môj drahý... presne takto...“ opäť ho tak oslovil a on
cítil ako v jeho hlase znie niečo, čo si on sám vysvetľoval ako pochvalu,
ako uistenie, že pána jeho poslušnosť a poddajnosť poteší.
Čo v ňom
samom vyvolalo vskutku zvýšenú mieru túžby, ktorá sa prejavila vzrušením,
túžiacim po naplnení.
Pán sa
presunul viac zaňho, on sám sa obrátil na bok a mierne rozochvený a absolútne
bez dychu, kvôli pánovým nenásytným bozkom, tak krásne patriacim na jeho pery,
akoby boli jeden pre druhého stvorení, akoby tá súhra medzi nimi, bola priam
živočíšnym mechanizmom, ktorému sa nedalo odolať. A zároveň bol pán tou
jedinou osobou, ktorej nadvládu považoval za niečo prirodzené a vskutku patriace
aj k ich osobnému vzťahu.
„Áno,
pane, ja rád to pre vás urobím všetko... všetko o čo ma požiadate...“ sľuboval
mu bez rozmýšľania, lebo nebolo možné myslieť, len cítiť len povedať to, čo by
sa neodvážil povedať nikomu inému len svojmu milencovi, ktorý rozumel tomu, čo
tak veľmi potrebuje on a prečo je rád sluhom, preňho je to poslanie, ktoré
akoby snáď prešlo aj do jeho krvi a vskutku netúžil po ničom inom len
starať sa o požiadavky a priania svojho pána.
„Skutočne
všetko?“
„Áno,
pane...“ potvrdil to viac než rád Matteo.
„Pre
začiatok mi postačí, keď sa takto oprieš a zostaneš tak...“ trochu
poupravil jeho pozíciu a on sa zrazu držal rámu postele a trochu sa
nadvihol, pod vplyvom pánovho stále ešte láskavého dotyku.
„Takto
ostaneš, dobre môj drahý, presne takto...“
„Áno,
pane...“ s dôverou sa mu odovzdal do rúk a dovolil mu, aby to s ním
urobil, cítil v sebe jeho penis, cítil ho na mieste, zakázaná rozkoš,
pomaly prúdila jeho telom, keď doňho pán vstupoval, keď mu dovolil cítiť ten
bod v sebe samom, keď ovládol celé jeho telo, keď ho zmyselne dráždil a vrátil
svoje pery na tie jeho, akoby v ubezpečení, že jeho trpezlivosť bude
odmenená rozkošou a tými prudkými vlnami spokojnosti, náhlym uvoľnením so
všetkých povinností a dovolením byť samým sebou, byť osobou, ktorá si
užíva takúto pozornosť od iného muža, od milovaného muža, bez výhrad a bez
výčitiek bez tých nepriateľských postojov, ktoré by si vypočul od mnohých
iných, keby vedeli, akú podriadenosť si on sám dobrovoľne zvolil. Už spoznal na
vlastnej koži tú nenávisť, ten strach, to nepochopenie a túžbu pritiahnuť
ho späť k tomu dobrému k tomu jedinému správnemu, čo by mu
zabezpečilo pokojný život v spoločnosti, no zároveň by mu zabezpečilo
pekelné muky, ktoré prežíval, keď nemohol ani len nachvíľu dovoliť tej časti
seba, aby opäť žila, aby opäť cítila. Práve teraz však podliehal tomu ohňu, tej
túžbe, ktorá si vyžiadala jeho celého a s ničím iným nemohla byť
spokojná.
„Prosím,
môj pane... prosím...“ bol ochotný prosiť, keď jeho pán zdržiaval ich spoločnú
rozkoš, keď to všetko vydráždil takmer na hranicu znesiteľnosti. Keď skúšal
jeho aj seba, keď to všetko, čo s ním prežíval prudko kulminovalo, to bol
teraz jeho svet, jeho útočisko, jeho istota, že nebude sám, že sa má s kým
podeliť o to tajomstvo, ktoré by ho mohlo stáť slobodu, lebo bolo trestné
byť samým sebou, aspoň v jeho prípade a on sám sa s tým vyrovnával
len veľmi ťažko.
„Samozrejme,
môj drahý... áno...“ prijal jeho prosby jeho pán a pohyboval sa v ňom
prudšie, neľútostnejšie, jeho ruky, jeho pery, to všetko v ňom prebudilo
rozkoš, ktorej prudkosť ho opäť zasiahla, urobil sa, bez kontroly, zvrátil
hlavu dozadu a prudko dýchal, absolútne bezmocný voči požiadavkám a nenásytnosti
vlastného tela a pán ho mal pri sebe, neopúšťal ho, udržiaval ich objatie
a on opäť prežíval to šťastie spojené s pánovým objatím.
predchádzajúca časť nasledujúca časť