na motívy filmu: "Dom pri jazere"
varovanie: romantika
obsah: po vojne sa Harryho vzťah s Ginny rozpadá, Harry je po vojne traumatizovaný a neschopný vrátiť sa do bežného života, hľadá si nejaké miesto, kde by mohol aspoň na chvíľu uniknúť pred všetkým a zotaviť sa bez toho, aby od neho stále niekto niečo žiadal, preto si vyberie muklovskú agentúru...
Z ponuky si zvolí Pradiarsku uličku, byt Severusa Snapa.
varovanie: romantika
obsah: po vojne sa Harryho vzťah s Ginny rozpadá, Harry je po vojne traumatizovaný a neschopný vrátiť sa do bežného života, hľadá si nejaké miesto, kde by mohol aspoň na chvíľu uniknúť pred všetkým a zotaviť sa bez toho, aby od neho stále niekto niečo žiadal, preto si vyberie muklovskú agentúru...
Z ponuky si zvolí Pradiarsku uličku, byt Severusa Snapa.
sľúbená druhá porcia, radšej som to uzavrela teraz, lebo by som ešte do konca týždňa aj zabudla, čo som tam chcela vlastne...
Pre Abequa, Achája.
Pukot ohňa a zvedavý drak, ktorého radšej Harry čo najskôr dostal
z dosahu plameňov, to všetko naňho čakalo v obývačke, ktorá už bola
pripravená, cítil aj vôňu upokojujúceho čaju a videl aj svoju obľúbenú
deku, o ktorú sa on sám veľmi rád delil aj so Severusom.
Jeho partner stál pri mysľomise, čo považoval za dosť znepokojujúce,
keďže jeho myseľ sa ešte nezahojila natoľko, aby mohol praktikovať myšlienkové
vedy, Harryho to mierne znepokojilo, no keď videl, že len otvoril akúsi fiolu so spomienkami,
upokojil sa a radšej čakal na to, čo mu k tomu Snape povie sám bez
toho, aby ho prerušoval v činnosti, na ktorú bol sústredený.
Severín, očividne ešte stále urazený Aileasovými výpadmi sa k nim
ešte stále nepridal.
Aileas práve naopak celý nadšený sa práve teraz motal okolo Harryho nôh
a rozmýšľal, nová hračka, ktorou sa ho Harry pokúšal odpútať aj od tejto
činnosti, však napokon zabrala a Aileas do nej spokojne štuchal a skúšal
si na nej zuby, a vykonával ďalšie pohyby, ktoré boli predzvesťou toho, že
si aj s touto hračkou poradí lepšie než by bolo vhodné.
Harry však opäť upriamil všetku svoju pozornosť na Severusa, ktorý si
pripravil spomienky, nepochybne na vonkajšiu projekciu, čo im umožňovalo nové
rozlíšenie, ktoré nedávno dokúpil do misľomisy. Svojím spôsobom ho to
upokojovalo, vidieť ho takto, sledovať tie teraz už dobre známe pohyby, ktoré
poznal
Keďže on sám nesmel do spomienok ani len strčiť hlavu, toto bol jediný
spôsob, ako ich mohol študovať.
Harry bol predtým presvedčený o tom, že toho videl viac než dosť,
niekedy aj viac než by bolo vhodné, no nevedel o tej tajnej zásuvke, ktorú
Snape práve teraz otvoril.
A vskutku to vyzeralo, že sa s ním chce podeliť o niečo,
čo by si radšej nechal pre seba, ak by to bolo čo i len trochu možné.
Aspoň tak naňho vplývalo to, čo mal možnosť doteraz odsledovať a Snape sa
ani len netajil tým, že nie je nadšený touto témou a vecami s ňou
súvisiacimi.
Celý jeho výraz tváre a postoj sa niesol v téme ak už to musí byť tak, dobre, no len
na tvoju zodpovednosť.
Čo mu aj potvrdili jeho slová: „Harry, bude lepšie, ak ti niektoré veci
ukážem, pozrieš si vybrané spomienky a potom to spolu prediskutujeme ak
budeš mať ešte nejaké otázky...“ hľadel naňho tak, akoby dúfal, že už len pod
váhou toho pohľadu na akékoľvek otázky týkajúce sa tejto témy zabudne.
„Dobre, Severus...“ prisvedčil Harry, stále ešte pomerne znepokojene.
Už to chcel mať za sebou, cítil to tak a aj keď vedel, že sa bez toho
chýbajúceho kúsku jeho minulosti nezaobíde, nič to nemenilo na strachu zo
svojich vlastných reakcií, ktoré boli preňho samého veľkou neznámou.
Snape si k nemu sadol, keď spustil prvú časť projekcie, pocítil
jeho ruku na operadle, takmer vyjadrujúcu podporu a čiastočne sa oprel o jeho
plece, hľadal to pohodlie a istotu,
napriek tomu, že čiastočne sa ešte obával tých nových obrazov, ktoré prekvapivo
začínali práve Temným pánom.
Severus vstúpil do akejsi pomerne
dobre osvetlenej miestnosti, dlážka bola pokrytá pergamenmi, steny boli holé a bezvýrazné,
no čisté a neobsahujúce nič mimoriadne len jednoliatu a mierne nudnú bielu
farbu.
Uprostred miestnosti bolo kreslo,
stôl a akási ďalšia stolička, vtom starožitnom kresle s tmavého
dreva sedel Temný pán. Ani nie Tom, Riddle ani celkom Voldemort, isté črty
akoby boli stále ľudské a ešte čiastočne jemné, no zároveň v jeho tvári,
akoby bolo niečo desivo chladné akoby jeho ľudskosť čiastočne ustupovala
niečomu temnému, čo bolo vpísané v jeho úsmeve.
Bol odetý v čiernom habite, s prútikom
s kostenou rúčkou v rukách. Harry ho takého nepoznal, niečo v jeho
pohľade, akoby ho miatlo, akoby to celkom nesedelo k tomu obrazu, ktorý si
o ňom vytvoril.
„Drahý Severus...“ začal však tým dobre
známym hlasom, tou krutou formou hlasu, ktorý Harry počul vo svojich snoch.
„Pán môj...“ Snape sa sklonil, akoby
sa chystal pred ním padnúť na kolená, no jedna z rúk Temného pána sa
zdvihla.
„Nie, teraz nie, len si sadni...“
„Ďakujem, pán môj...“ Snape to urobil
a Harry vskutku z jeho hlasu
cítil tú pokoru a obdiv, ktorá by ho inokedy rozlúčila, no Temný pán,
ktorého mal pred sebou vyzeral, akoby len... nevedel to presne popísať, bol to
len taký pocit, ktorý z neho vyžaroval, akoby tá sila, ktorou disponoval
bola ešte ľudská, akoby svojím spôsobom hľadel na toho mladého muža pred sebou
ako na svoju najbližšiu rodinu.
A Harry to cítil, ten
upokojujúci pohľad, ktorý naňho pôsobil aj cez vrstvu tej spomienky.
To takmer očarenie, ktoré nepochybne
prežíval aj Snape, keď bol v jeho prítomnosti, keď k svojmu pánovi
skutočne patril a on nebol ešte taký, akého ho poznal Harry.
Vedel, že v tých dobách, keď
ešte svetu ukazoval svoju miernejšiu tvár, keď bol ešte v jeho tvári ten
život, ktorý jej neskôr chýbal, sa väčšina starých čarodejníckych rodín
prikláňala na jeho stranu.
„Zopakuješ mi, čo som ťa naučil o slabosti,
Severus...“ opýtal sa ešte stále tým hlasom, ktorý akoby ani nebol úplnou
hrozbou, ale skôr takým tým profesorským skonštatovaním, akoby žiadosťou
učiteľa o to, aby jeho žiak dokázal to, či sa už orientuje v učive,
ktoré spolu prebrali.
„Každý má nejakú slabosť, ktorú je
možné využiť proti nemu... Skúsený čarodejník, ktorý sa dobre orientuje v myšlienkových
vedách dokáže túto slabosť nájsť a otvoriť aj nepoddajnú myseľ, podriadiť
ju svojej vôli a využiť slabosť ako kľúč k spomienkam, ktoré by pred
ním inak ostávali uzavreté...“ Snape to recitoval takmer až s hrdosťou s istým
druhom úprimného zápalu, akoby predtým každé jedno z tých slov doslova
hltal.
„A čo si čarodejník začne myslieť o osobe,
ktorá takpovediac vyzerá príliš dobre... a zdá sa, akoby žiadnu slabosť
nemala...“
Snape chvíľu mlčal. Po tejto otázke,
zrejme začal uvažovať nad tým, či ide len o obyčajné skúšanie alebo o skutočnú
skúšku.
Temný pán sa ešte stále svojím
spôsobom nezbavil toho výrazu, ktorý ani Snape zrejme nevedel prečítať a neostávalo
mu nič iné len pokračovať.
„Tá osoba začne byť až príliš
podozrivá, v očiach toho, kto ju skúma, takmer to až zvádza k tomu,
aby bolo nutné sa domnievať, že toho skrýva omnoho viac než by sa pôvodne mohlo
zdať...“ dal mu druhú odpoveď už nie až tak nadšene a omnoho opatrnejšie.
„Môj pane, ak smiem byť taký smelý,
hovoríte o nejakej konkrétnej osobe alebo len...“ nedokončil to a podvedome
sa prikrčil očakávajúc nejaký pohyb, ktorý by nepochybne mohol znamenať
blízkosť trestu.
„Podozrivá to, áno... vtom však
netkvie podstata veci, drahý Severus...Takisto je dosť možné, že čarodejník,
ktorý toto skúmanie vykonáva nie je dostatočne silný na to, aby tú slabosť
odhalil, alebo že sa sústredí na iné veci, na iné súvislosti a uniká mu to
podstatné, a áno, máš pravdu, aj v tom, že to vzbudzuje podozrenie,
zvláštne, že práve to ti napadlo ako prvé, však Severus?“
Sklopil zrak.
Nezachvel sa, no zrejme ho to stálo
všetko úsilie.
„Len sa na mňa pozri, si priveľmi
napätý a mne nie je jasné, prečo... Budeme si musieť isté veci objasniť,
Severus, čím skôr tým lepšie...“
Urobil to pomaly poslúchol a opäť
čelil tým takmer ešte ľudským očiam.
„A nie, Severus, ty nie si ten,
ktorého podozrievam, no bojíš sa toho, znepokojilo ťa to a to ma privádza
k myšlienke, že tvoja viera vo mňa zrejme zakolísala...“ jemný ťah prútika
spútal Snapove ruku aj nohy neviditeľnými povrazmi.
„Takže vy... poznáte moju slabosť...
vy viete...“ márne sa snažil kontrolovať svoj hlas, vtedy ešte nepracoval pre
Dumbledora a Harry začínal mať o jeho mladšiu verziu strach, aj
napriek tomu, že ho mal pred sebou, nebolo príjemné čeliť takejto hrozbe.
„Poznám...“ pripustil temný pán
pokojne, akoby sa vôbec nič nebolo stalo, akoby práve teraz nespútal svojho
mladého služobníka.
„Ona... cez ňu sa k tebe dostanem
a nebudem jediný...“
„Pán môj, nie je to tak...“
„Nepopieraj, Severus, videl som to,
tvoja obrana nebola schopná to zakryť... nie predo mnou...“
Opäť ďalšie myknutie prútika
spôsobilo silnejšie zatiahnutie tých pút. Snape sykol od bolesti.
„Čím je taká výnimočná tá Lily Potterová,
že sa stala pre teba takýmto druhom bremena... priznávam, že pomerne ľahko
rozpoznateľným...“
„Nie som si istý môj pane, možno
preto, lebo ju nemôžem mať, lebo som nedokázal byť lepší než on...“ mladší
Snape zrejme očakával to najhoršie a nikto mu to nemohol zazlievať.
Tam sa spomienka prerušila, náhle všetko zastalo a Harry sa len
veľmi ťažko vracal späť do prítomnosti. Nechcel mať toľko otázok, nechcel tým
svojho partnera znepokojovať, no nemohol inak, musel si to celé s ním vyjasniť,
čo možno najskôr.
„Moja matka, ona ... nerozumiem ja...“
Snape si ho zamračene premeral.
„Temný pán odhalil moju slabosť, áno iste všetci vedeli o tom, čo
som im dovolil vedieť, ale vtom čase som už isté osoby presviedčal o tom,
že ma to ani zďaleka nezasiahlo až tak veľmi, aby sa tvoja matka stala mojou
slabosťou... on však vedel povedzme, že do hĺbky pochopil, to všetko, čo
súviselo s ňou pravú podstatu toho, čo som od nášho vzťahu očakával....“
„A čo s tým má spoločne Amelia Quirrellová?“
Snape neodpovedal, namiesto toho pomocou prútika posunul sekvenciu
ďalej.
„Povedal som Temnému pánovi, že som
zabudol, že si nájdem inú pre mňa omnoho vhodnejšiu osobu...“
„Isteže áno, Severus, rozumiem tomu,
že bolo nutné to urobiť...“ povedal mu Dumbledore obrátený tvárou k ohňu.
„Teraz, keď si však mám opäť získať
dôveryhodnosť v jeho radoch, on žiada, takmer hľadá... tú osobu, ktorá by
v jeho očiach nahradila moju slabosť, inak začne pochybovať a ...“
„Ty vieš, čo musíš urobiť, Severus...
pre teba je najdôležitejšie udržať sa v úzkom kruhu jeho prívržencov,
nesmieš klesnúť nižšie, nesmieš dovoliť, teraz si už skúsenejší, už toho vieš
omnoho viac než naposledy, keď ťa takto skúšal.... musíš byť pri ňom, Severus...
inak je všetko stratené... Nie je čas na to, aby si zvádzal boje so svojím svedomím...“
„Nemôžem predsa len tak niekoho
použiť na to, aby bol on spokojný, aby si myslel...“
Dumbledore sa k nemu pomaly
obrátil.
„Je to jediný spôsob, nemôžeš mu
predhodiť osobu, o ktorú by si javil skutočný záujem. To je príliš
nebezpečné, Severus, pre teba aj pre osobu, ktorá do toho bude zapletená, bude
omnoho lepšie, ak si vyberieš niekoho, kto v prípade, že by došlo k najhoršiemu,
nebude prekážkou v plnení tvojich povinností...Ty si si už vybral, ty už
vieš, kto bude po prípade ochránený aspoň istou mierou vplyvu... vieš to,
Severus, nie je nutné o tom ďalej diskutovať...“ povedal mu to tak, akoby
to celé bolo uzavreté a nebolo nutné k tomu nič viac dodať.
No Snape sa ešte očividne nemienil
vzdať.
„Neznášam, keď sa vyjadrujete takýmto
spôsobom, keď odo mňa chcete, aby som zaplietol do toho osobu, ktorú si osobne
veľmi vážim, aby som s niekým hral podobnú hru a potom tú osobu len
tak v sekunde obetoval ak to bude nutné... nemyslíš si Albus, že toho
chceš až príliš veľa...“
„Áno, viem, že toho žiadam až príliš
veľa a obzvlášť od teba, Severus, ak by bola iná cesta, bol by som veľmi
rád, keby sa to tak dalo urobiť, drahý chlapče, no nezabúdaj na to, že Tom
nebude pokojný, kým neuverí tomu, že si zabudol, dovtedy medzi vami bude tá
priepasť, ktorá nám bude brániť vtom, aby sme mohli ochrániť isté osoby, ktoré
našu ochranu potrebujú, nezabúdaj na svoj sľub Severus, Harry je teraz pre nás prioritou
najvyššieho významu a Harry potrebuje, aby si stál pri Temnom pánovi až do
samého konca Severus, nemôžem sa v tomto spoliehať na nikoho iného...“
„Takže si zvolil
ju... Tú Ameliu?“
„Áno, vybral som
si ju, pretože sme v tom čase pracovali na istom projekte, ktorý som
neskôr prenechal len jej samej a svojím spôsobom som robil všetko preto,
aby v istých kruhoch bolo známe, že je mojou milenkou a takpovediac som
použil aj isté nie veľmi príjemné spôsoby na to, aby Temný pán veril tomu, že ona
je mojou slabosťou, že pomocou nej môže otvoriť moju myseľ... A on bol
spokojný... s týmto zistením...“
„Vybral si ženu,
lebo si bol presvedčený, že ak by si vybral muža, tak by...“
„Áno, Potter, ak
to už musíš vedieť, tak áno... vybral som ženu, lebo bola menšia
pravdepodobnosť, že by som sa dokázal opäť citovo zainteresovať voči nejakej
žene... to s tvojou matkou to bola výnimka, no neskôr som pochopil, že
moje preferencie sa uberajú tak trochu iným smerom... No tento vzťah som
takpovediac udržiaval, na rovine ktorá by sa odo mňa mohla očakávať a ona...“
„Takže ona
netušila, že...“
„Nie, dával som
si dobrý pozor, aby neprišla na to, aká bola jej úloha v tejto hre a nikdy
som sa kvôli tomu celkom nezbavil výčitiek...“
„A ona, povedala ti, keď otehotnela, teda... zmienila sa o tom,
že...“
„Nie, Potter, v tej dobe už boli naše vzťahy omnoho
komplikovanejšie a isté osoby sa do toho začali miešať, nepochybne
Bellatrix svojimi tvrdeniami o mojej zrade rozvírila hladinu... Jej rodina
si viac nepriala, aby sme spolu udržiavali kontakt, hlavne potom, keď
pochopili, že si ju nikdy nevezmem... Dlhšiu dobu sme sa už potom nestretli a Temný
pán vskutku neriešil krízy vo vzťahoch iných ľudí, pokiaľ nešlo o definitívne
riešenie, ktoré ty asi veľmi dobre poznáš... No ona mi zrejme až do poslednej
chvíle verila, lebo to dieťa, nevyzerá, že by ma nenávidelo, čo by som od neho
aj očakával, vzhľadom na to, čoho som sa stal súčasťou...“
„Amelia, ona bola tiež na strane temného pána?“
„Bola z rodiny, ktorá ho podporovala, ak sa to tak dá nazvať, aj
keď nie celá, keďže niektorí z nich ťažšie niesli to, čo sa stalo
Quirrellovi, no v tej dobe sa nikto neodvážil prejaviť to navonok, od
istého času však verím, že sa niekomu z nich stala prekážkou a postaral
sa o to, aby sa tento problém vyriešil, ako som hovoril už definitívne...
no viac by nám toho o jej posledných chvíľach zrejme vedela povedať jej
najlepšia priateľka istá Brownová, no tá tiež zmizla po ukončení vojny, zrejme
jej vďačíme, za to, že sa ten malý objavil, aspoň sa domnievam, že to tak bolo...“
38. kapitola