18. 12. 2015

Virtuální realita 16. časť 2/2



Sylvík & Adelaide (Merope Merzmer)
Žánr: slash
Páry: Alan Rickman / Daniel Radcliffe
Poznámka: tentoraz celá časť odo mňa…
Poznámka2: Znovu publikované na Meropesvete so súhlasom autora.
autor nadväzujúceho fan pokračovania: Merope Merzmer, ktorá sa podujala  obnoviť túto poviedku.
Poznámka: Tu pokračuje moje skromné pokračovanie, majte trpezlivosť, snáď z toho niečo bude, očakávajte však text v slovenčine, majte na pamäti, že ste boli varovaní aj ministrom mágie, pred istou dávkou cukru, trpkosladkého okúzlenia, ktoré vás možno čaká…


http://meropesvet.blogspot.sk/p/advetny-kalendar.html



  Pre Henry.Wilde, Ada Cordella.


„Al, prosím…“  nemohol prestať prosiť, nedokázal sa nasýtiť precíznej láskavosti svojho milenca.
„Áno, Danny budem sa ti venovať, o tom nepochybuj, že dosť dôkladne, “ sľúbil mu bez váhania Alan.
Ich milovanie bolo plné toho šťastia, ktoré obaja cítili a nebolo možné ho vyjadriť nijako inak než rečou dotykov, nemilosrdne vpisovaných do ich nahých tiel. Neponáhľali sa, nebojovali s ničím iným, len žili tou prítomnosťou, ktorú im už nikto nemohol vziať.
Alana nesmierne potešil ten pohľad, na Dana, absolútne ovládnutého rozkošou, pohľad do tých jeho očí, ktoré sa s takou láskou dívali práve naňho a práve teraz, v týchto chvíľach, keď boli spolu absolútne bez zábran sa aj on zbavil pochybností, jeho duša už neprežívala natoľko ťarchu tých rokov, nechala sa ovládnuť tou nehou, spriadanou pomaly a postupne až k spoločnému uzavretiu príjemného napätia.
Dan ho mal v rukách, cítil jeho ruku, prežíval ten dotyk jeho pier, tak akoby nič iné preňho ani len neexistovalo.
Nikdy nebol šťastnejší, než keď cítil to pulzujúce teplo prechádzajúce ním samotným, keď vnímal dotyk osoby, ktorá ho milovala a dovolil si milovať ho bez dôsledkov, bez varovného hlasu rozumu, len sa nechať uniesť tým okamihom, absolútne vypnúť a všetko ostatné ponechať kdesi tam ďaleko v skutočnom svete, od ktorého bol práve teraz na míle vzdialený. Jeho svet bol Daniel, jeho oči plné slasti, jeho pery, ktoré tak rád bozkával, od ktorých sa nedokázal odtrhnúť a prosby, ktoré v ňom samom vyvolali spokojnosť, v akú už takmer ani len nedúfal v súvislosti s inou osobou. Rád plnil túžby svojho milenca, venoval všetok svoj čas tomu, aby si oddýchli od všetkého ostatného a venovali sa len jeden druhému.
Ich objatie.
Ich spojenie, ktoré v ňom samom prebúdzalo pocity, ktoré by on sám zvyčajne označil len za prílišnú sentimentálnosť, no teraz sa im nebránil, prežíval to všetko, doprial si ten čas vyrovnať sa s tým, že je ešte niečoho takého schopný.
Ich spoločná slasť, ich takmer prívetivé, no zároveň pevné objatie, to všetko v ňom vyvolalo ten pocit, že s ním je skrátka doma, že domov nemôže byť tam, kde nie je on, ten pocit, že k nemu patrí, že ho jeho telo privíta s takou zdrvujúcou istotou, že to tak má byť v ňom samom ešte viac posilnilo ten pocit zúfalej túžby, takmer až na hranici jeho vlastných očakávaní. Bol jeho súčasťou, no zároveň spoznával aj časť seba doteraz potláčanú, doteraz držanú kdesi v úzadí, tú časť ktorá mu umožnila prežívať lásku a odpútať sa od zúfalstva spojeného s jej nedostatkom. Až do takej miery, že on sám nebol schopný prijať nič iné len prísľub ďalšej príjemnej blízkosti.
***

„Chcel by som tu ostať navždy…“ povedal mu Daniel, ešte stále starostlivo opretý o jeho plece, schúlený pri ňom.
Po nich milovaní, taký roztomilý, odvážil sa to pomenovať týmto slovom, lebo to bolo tak, presne takýto teraz bol a ten jeho úsmev, to všetko čo z neho práve teraz vyžarovalo, aj jeho napĺňalo šťastím a čiastočne akoby sa aj on sám učil prijímať tú jeho búrlivú bezstarostnosť.
„Áno, iste, viem si veľmi dobre predstaviť, čo by ťa tak asi dokázalo na taký dlhší čas zaujať… A ja v konečnom dôsledku tiež…“ poznamenal Alan bez akéhokoľvek náznaku irónie aj bez Snapovho hlasu, ktorý stále ešte počul, aj keď vedel, že by to už nemalo byť tak, lebo sa už dostatočne rozlúčil s tým jeho habitom aj s celým ďalším príslušenstvom.
Okrem prútika. Vziať mu prútik, to považoval za nemysliteľné a rovno aj tú hysterickú kontrolu týkajúcu sa prútikov, profesor Snape predsa mal výsostné právo svoj prútik kedykoľvek použiť.
„Tak vidíš, ja som vedel, že nakoniec…“ sprisahanecky sa k nemu naklonil ešte raz ho pobozkal a pošepol mu.
„Oceníš isté výhody s tým spojené… a keby si chcel, tak by som pre teba urobil, aj raňajky do postele, čokoľvek, Al… stačí, ak si budeš len priať…“
„Nebol by som proti…“ pripustil jeho starší milenec, ktorý po toľkých dňoch povedzme, že kávovej stravy, začínal pociťovať isté dôsledky tohoto životného štýlu.
No nepredpokladal, že Danny sa do toho skutočne pustí, aj keď už rozhodne bol čas na to, aby si dopriali aj tento druh pôžitku.
„Vaše želanie, drahý pane, mi je rozkazom, len tu na mňa počkajte, a nikam nechoďte…“ pomerne rýchlo opustil posteľ.
„Nikam nepôjdem, tým si buď istý, Danny…“ pohodlne sa uvelebil na svojej strane a spokojne ho pozoroval.
Dan zamieril ku skrini.
„Môžem...“ opýtal sa už s jeho starším a pomerne dlhším tričkom v ruke. Zjavne nemal chuť sa priveľmi zaťažovať obliekaním a nepochybne mu bolo ešte stále dosť teplo.
„Áno, iste…“
Prehodil si ho cez hlavu, obul sa a na chvíľu za sebou zavrel dvere. Alan s potešením počúval zvuk jeho krokov a tešil sa na jeho návrat.
Privrel oči, v očakávaní toho, čo naňho čaká, mal chuť na všetko, prebudila sa v ňom tak prudko a neľútostne ako už dávno nie, Dan bol neskutočný, miloval ho.
Čas plynul neskutočne rýchlo, keď bol šťastný, ani sa nenazdal a Dan bol opäť při ňom. Sadol si na posteľ spolu s podnosom, na ktorom mal to, čo dom dal, aspoň tak by sa to dalo vyjadriť, toasty maslo a šunka, včera sa postaral o to, aby mali dobré zásoby.
Všetko si to pohodlne rozložili, pekne si podelili toasty a Alan na nich dával pozor, kým Dan ešte odbehol po konvicu, aby vskutku mali k dispozícii všetko, čo budú ešte v relatívne blízkej dobe potrebovať.
Sedeli tam spolu, jedli ako sprisahanci, ktorými aj boli a Alan vskutku opäť cítil tú energiu vyžarujúcu z jeho mladého priateľa. A bol pripravený s ním prežiť ďalší deň a naplno sa venovať len svojmu mladému priateľovi.

***

Sedeli spolu pri ohni.
Dan mu rozprával o svojich plánoch po nakrúcaní, o tom, že stále platí to, že istý čas chce mať od všetkých pokoj.
A takisto sa opäť zaujímal aj o to, čím si bude krátiť čas pred premiérou on. A vyzeralo to tak, že ich plány do seba celkom pekne môžu aj zapadnúť. Bolo príjemné uvažovať o tom, že by ten čas mohli venovať jeden druhému a svojmu vzťahu. 
Žartovali a spomínali, na mnohé záležitosti, ktorým mohli porozumieť len oni dvaja.
Prechádzali sa spolu, nakupovali, žili v tom svojom svete tak dlho ako to len bolo možné a Alan sám seba pripravoval na tú možnosť, že Danielovi opäť povolí, aby hovoril o ich vzťahu aj verejne. Opäť sa s ňou pohrával, no svojmu mladému priateľovi ešte nič nehovoril, bolo to na dobrej ceste, no bolo nutné ešte pár vecí premyslieť, skôr než bude možné mu takýmto spôsobom prejaviť dôveru.
***

Dívali sa na hviezdy.
Vlastne len Dan to tak nazval, keď spolu  počas tej ďalej noci preskúmali nové miesto, on v Alanovom objatí, absolútne spokojný a stále priam nabitý šťastím.
„Pán Rickman, musím vám povedať, že teraz bude ešte omnoho ťažšie vám odolať, než kedykoľvek predtým…“
Pobozkal ho neďaleko jeho pier, takmer až provokačne a vyslúžil si za to jeden z tých snapovských pohľadov spojených z mierne nadvihnutým obočím.
„A preto ste sa rozhodli, že ma budete trápiť…“
„Áno, pane…“
„Tak to vás musím sklamať, lebo vám bude trvať veľmi dlho, kým a dokážete zlomiť a budete sa musieť zmieriť s tým, že … podobné pokusy budú po zásluhe potrestané….“ pošepol mu Alan dôverne a vymenil jeho provokáciu za skutočný bozk, s príchuťou tej vášne, ktorú v sebe v jeho prítomnosti nachádzal celkom prirodzene.
„No práve teraz máte to šťastie, že si budete môcť užívať to privilégium, ktoré som vám už raz poskytlo, drahý pane a ja ako Princ dvojí krve vám ho rád opäť vložím do rúk…“ vyhlásil Alan mierne pobavene a tak trochu pod vplyvom toho vína, ktoré akosi dnes bolo súčasťou tej malej ochutnávky, ktorú si obaja urobili.
Dan odhodlane prikyvoval a snažil sa tváriť smrteľne vážne, aj keď nemal ďaleko k tomu svojmu nespútanému smiechu, na ktorý si Alan tak veľmi zvykol.
„Privilégium, ach ďakujem, koľká to česť vaše veličenstvo…“ robil Dan narážky na ten jeho nový projekt, v ktorom by takpovediac Alan mohol hrať no aj ho režírovať, Dan bol presvedčený o tom, že by bol z neho skvelý kráľ, že by v ňom tiež našiel niečo, čím by si získal sympatie publika.
Alan takmer obradne našiel v sebe akúsi vznešenosť vďaka, ktorej vskutku takmer veril, že sedí na kolenách kráľa slnko. No rovnako v ňom stále videl aj Princa, aj tú jeho časť, ktorá nebola tak často prezentovaná na verejnosti.
„Môžete o nás hovoriť, ak to uznáte za vhodné… pristupujte však k tomu s najvyššou opatrnosťou…“
„Áno, pane, budem… to vám sľubujem…“
Dan pochopil čo to znamená, a cítil že nič nemohlo byť preňho lepšie než potvrdenie toho, že Alan ho skutočne opäť prijal a potvrdil tým ich vzťah. 

 pokračovanie nabudúce