Sylvík & Adelaide (Merope
Merzmer)
Žánr: slash
Páry: Alan Rickman / Daniel
Radcliffe
Poznámka: tentoraz celá časť odo
mňa…
Poznámka2: Znovu publikované na Meropesvete so súhlasom autora.
autor nadväzujúceho fan
pokračovania: Merope Merzmer, ktorá sa podujala obnoviť túto poviedku.
Poznámka: Tu pokračuje moje
skromné pokračovanie, majte trpezlivosť, snáď z toho niečo bude,
očakávajte však text v slovenčine, majte na pamäti, že ste boli varovaní
aj ministrom mágie, pred istou dávkou cukru, trpkosladkého okúzlenia, ktoré vás
možno čaká…
Pre Henry.Wilde, Ada Cordella.
„Al, prosím…“ nemohol prestať prosiť, nedokázal sa nasýtiť
precíznej láskavosti svojho milenca.
„Áno, Danny budem sa ti venovať,
o tom nepochybuj, že dosť dôkladne, “ sľúbil mu bez váhania Alan.
Ich milovanie bolo plné toho
šťastia, ktoré obaja cítili a nebolo možné ho vyjadriť nijako inak než rečou
dotykov, nemilosrdne vpisovaných do ich nahých tiel. Neponáhľali sa, nebojovali
s ničím iným, len žili tou prítomnosťou, ktorú im už nikto nemohol vziať.
Alana nesmierne potešil ten
pohľad, na Dana, absolútne ovládnutého rozkošou, pohľad do tých jeho očí, ktoré
sa s takou láskou dívali práve naňho a práve teraz, v týchto
chvíľach, keď boli spolu absolútne bez zábran sa aj on zbavil pochybností, jeho
duša už neprežívala natoľko ťarchu tých rokov, nechala sa ovládnuť tou nehou,
spriadanou pomaly a postupne až k spoločnému uzavretiu príjemného napätia.
Dan ho mal v rukách, cítil
jeho ruku, prežíval ten dotyk jeho pier, tak akoby nič iné preňho ani len
neexistovalo.
Nikdy nebol šťastnejší, než keď
cítil to pulzujúce teplo prechádzajúce ním samotným, keď vnímal dotyk osoby,
ktorá ho milovala a dovolil si milovať ho bez dôsledkov, bez varovného hlasu
rozumu, len sa nechať uniesť tým okamihom, absolútne vypnúť a všetko ostatné
ponechať kdesi tam ďaleko v skutočnom svete, od ktorého bol práve teraz na míle vzdialený. Jeho svet bol Daniel, jeho oči plné slasti, jeho pery, ktoré
tak rád bozkával, od ktorých sa nedokázal odtrhnúť a prosby, ktoré v ňom
samom vyvolali spokojnosť, v akú už takmer ani len nedúfal
v súvislosti s inou osobou. Rád plnil túžby svojho milenca, venoval
všetok svoj čas tomu, aby si oddýchli od všetkého ostatného a venovali sa len
jeden druhému.
Ich objatie.
Ich spojenie, ktoré v ňom
samom prebúdzalo pocity, ktoré by on sám zvyčajne označil len za prílišnú
sentimentálnosť, no teraz sa im nebránil, prežíval to všetko, doprial si ten
čas vyrovnať sa s tým, že je ešte niečoho takého schopný.
Ich spoločná slasť, ich takmer
prívetivé, no zároveň pevné objatie, to všetko v ňom vyvolalo ten pocit,
že s ním je skrátka doma, že domov nemôže byť tam, kde nie je on, ten
pocit, že k nemu patrí, že ho jeho telo privíta s takou zdrvujúcou
istotou, že to tak má byť v ňom samom ešte viac posilnilo ten pocit
zúfalej túžby, takmer až na hranici jeho vlastných očakávaní. Bol jeho
súčasťou, no zároveň spoznával aj časť seba doteraz potláčanú, doteraz držanú
kdesi v úzadí, tú časť ktorá mu umožnila prežívať lásku a odpútať sa od
zúfalstva spojeného s jej nedostatkom. Až do takej miery, že on sám nebol
schopný prijať nič iné len prísľub ďalšej príjemnej blízkosti.
***
„Chcel by som tu ostať navždy…“ povedal mu Daniel,
ešte stále starostlivo opretý o jeho plece, schúlený pri ňom.
Po nich milovaní, taký roztomilý, odvážil sa to
pomenovať týmto slovom, lebo to bolo tak, presne takýto teraz bol a ten jeho
úsmev, to všetko čo z neho práve teraz vyžarovalo, aj jeho napĺňalo
šťastím a čiastočne akoby sa aj on sám učil prijímať tú jeho búrlivú
bezstarostnosť.
„Áno, iste, viem si veľmi dobre predstaviť, čo by
ťa tak asi dokázalo na taký dlhší čas zaujať… A ja v konečnom dôsledku
tiež…“ poznamenal Alan bez akéhokoľvek náznaku irónie aj bez Snapovho hlasu,
ktorý stále ešte počul, aj keď vedel, že by to už nemalo byť tak, lebo sa už
dostatočne rozlúčil s tým jeho habitom aj s celým ďalším
príslušenstvom.
Okrem prútika. Vziať mu prútik, to považoval za
nemysliteľné a rovno aj tú hysterickú kontrolu týkajúcu sa prútikov, profesor
Snape predsa mal výsostné právo svoj prútik kedykoľvek použiť.
„Tak vidíš, ja som vedel, že nakoniec…“
sprisahanecky sa k nemu naklonil ešte raz ho pobozkal a pošepol mu.
„Oceníš isté výhody s tým spojené… a keby si
chcel, tak by som pre teba urobil, aj raňajky do postele, čokoľvek, Al… stačí,
ak si budeš len priať…“
„Nebol by som proti…“ pripustil jeho starší
milenec, ktorý po toľkých dňoch povedzme, že kávovej stravy, začínal pociťovať
isté dôsledky tohoto životného štýlu.
No nepredpokladal, že Danny sa do toho skutočne
pustí, aj keď už rozhodne bol čas na to, aby si dopriali aj tento druh pôžitku.
„Vaše želanie, drahý pane, mi je rozkazom, len tu
na mňa počkajte, a nikam nechoďte…“ pomerne rýchlo opustil posteľ.
„Nikam nepôjdem, tým si buď istý, Danny…“ pohodlne
sa uvelebil na svojej strane a spokojne ho pozoroval.
Dan zamieril ku skrini.
„Môžem...“ opýtal sa už s jeho starším a
pomerne dlhším tričkom v ruke. Zjavne nemal chuť sa priveľmi zaťažovať
obliekaním a nepochybne mu bolo ešte stále dosť teplo.
„Áno, iste…“
Prehodil si ho cez hlavu, obul sa a na chvíľu za
sebou zavrel dvere. Alan s potešením počúval zvuk jeho krokov a tešil sa
na jeho návrat.
Privrel oči, v očakávaní toho, čo naňho čaká,
mal chuť na všetko, prebudila sa v ňom tak prudko a neľútostne ako už
dávno nie, Dan bol neskutočný, miloval ho.
Čas plynul neskutočne rýchlo, keď bol šťastný, ani
sa nenazdal a Dan bol opäť při ňom. Sadol si na posteľ spolu s podnosom,
na ktorom mal to, čo dom dal, aspoň tak by sa to dalo vyjadriť, toasty maslo a
šunka, včera sa postaral o to, aby mali dobré zásoby.
Všetko si to pohodlne rozložili, pekne si podelili
toasty a Alan na nich dával pozor, kým Dan ešte odbehol po konvicu, aby vskutku
mali k dispozícii všetko, čo budú ešte v relatívne blízkej dobe
potrebovať.
Sedeli tam spolu, jedli ako sprisahanci, ktorými
aj boli a Alan vskutku opäť cítil tú energiu vyžarujúcu z jeho mladého
priateľa. A bol pripravený s ním prežiť ďalší deň a naplno sa venovať len
svojmu mladému priateľovi.
***
Sedeli spolu pri ohni.
Dan mu rozprával o svojich plánoch po nakrúcaní, o
tom, že stále platí to, že istý čas chce mať od všetkých pokoj.
A takisto sa opäť zaujímal aj o to, čím si bude
krátiť čas pred premiérou on. A vyzeralo to tak, že ich plány do seba celkom
pekne môžu aj zapadnúť. Bolo príjemné uvažovať o tom, že by ten čas mohli
venovať jeden druhému a svojmu vzťahu.
Žartovali a spomínali, na mnohé záležitosti, ktorým mohli porozumieť len oni dvaja.
Prechádzali sa spolu, nakupovali, žili v tom
svojom svete tak dlho ako to len bolo možné a Alan sám seba pripravoval na tú
možnosť, že Danielovi opäť povolí, aby hovoril o ich vzťahu aj verejne. Opäť sa
s ňou pohrával, no svojmu mladému priateľovi ešte nič nehovoril, bolo to
na dobrej ceste, no bolo nutné ešte pár vecí premyslieť, skôr než bude možné mu
takýmto spôsobom prejaviť dôveru.
***
Dívali sa na hviezdy.
Vlastne len Dan to tak nazval, keď spolu počas tej ďalej noci preskúmali nové miesto,
on v Alanovom objatí, absolútne spokojný a stále priam nabitý šťastím.
„Pán Rickman, musím vám povedať, že teraz bude
ešte omnoho ťažšie vám odolať, než kedykoľvek predtým…“
Pobozkal ho neďaleko jeho pier, takmer až
provokačne a vyslúžil si za to jeden z tých snapovských pohľadov spojených
z mierne nadvihnutým obočím.
„A preto ste sa rozhodli, že ma budete trápiť…“
„Áno, pane…“
„Tak to vás musím sklamať, lebo vám bude trvať
veľmi dlho, kým a dokážete zlomiť a budete sa musieť zmieriť s tým, že …
podobné pokusy budú po zásluhe potrestané….“ pošepol mu Alan dôverne a vymenil
jeho provokáciu za skutočný bozk, s príchuťou tej vášne, ktorú v sebe
v jeho prítomnosti nachádzal celkom prirodzene.
„No práve teraz máte to šťastie, že si budete môcť
užívať to privilégium, ktoré som vám už raz poskytlo, drahý pane a ja ako Princ
dvojí krve vám ho rád opäť vložím do rúk…“ vyhlásil Alan mierne pobavene a tak
trochu pod vplyvom toho vína, ktoré akosi dnes bolo súčasťou tej malej
ochutnávky, ktorú si obaja urobili.
Dan odhodlane prikyvoval a snažil sa tváriť
smrteľne vážne, aj keď nemal ďaleko k tomu svojmu nespútanému smiechu, na
ktorý si Alan tak veľmi zvykol.
„Privilégium, ach ďakujem, koľká to česť vaše
veličenstvo…“ robil Dan narážky na ten jeho nový projekt, v ktorom by
takpovediac Alan mohol hrať no aj ho režírovať, Dan bol presvedčený o tom, že
by bol z neho skvelý kráľ, že by v ňom tiež našiel niečo, čím by si
získal sympatie publika.
Alan takmer obradne našiel v sebe akúsi
vznešenosť vďaka, ktorej vskutku takmer veril, že sedí na kolenách kráľa slnko.
No rovnako v ňom stále videl aj Princa, aj tú jeho časť, ktorá nebola tak
často prezentovaná na verejnosti.
„Môžete o nás hovoriť, ak to uznáte za vhodné…
pristupujte však k tomu s najvyššou opatrnosťou…“
„Áno, pane, budem… to vám sľubujem…“
Dan pochopil čo to znamená, a cítil že nič nemohlo
byť preňho lepšie než potvrdenie toho, že Alan ho skutočne opäť prijal a
potvrdil tým ich vzťah.
pokračovanie nabudúce