Andrés/Matteo
vzťah pán/sluha
18 stor. taliansko, taliansky historický slash
Andrés je kráľovským prokurátorom, váženým a bohatým a obávaným mužom, tvrdým a nekompromisným v súdnej sieni... no v osobnom živote je považovaný za osamelého muža, žijúceho vo veľkom dome len so služobníctvom. Nikto netuší, že tento napohľad chladný a rezervovaný muž udržiava tajný pomer so svojím osobným sluhom...
vzťah pán/sluha
18 stor. taliansko, taliansky historický slash
Andrés je kráľovským prokurátorom, váženým a bohatým a obávaným mužom, tvrdým a nekompromisným v súdnej sieni... no v osobnom živote je považovaný za osamelého muža, žijúceho vo veľkom dome len so služobníctvom. Nikto netuší, že tento napohľad chladný a rezervovaný muž udržiava tajný pomer so svojím osobným sluhom...
***
Prvý sviatok
vianočný, podmanivá vôňa ihličia, mladý pán Louis, ktorého až príliš zaujal
stromček a nekonečné množstvo rôznych sladkých koláčikov, ktoré ani
nestihnú zjesť.
Aj
v jedálni služobníctva bol štedrák,
vysoký, s trojitou plnkou, na vrchu krásne chrumkavý. Aj služobníctvo malo
toho dostatok, Andrés ich v tomto smere nijako neobmedzoval.
Tento
deň bol takpovediac v znamení voľna, ktorým bol celý dom priam presýtený,
všade vládla príjemná atmosféra a nikto sa na nič nesťažoval.
Život,
akoby sa spomalil, Matteo mal jednu zo svojich melancholických nálad, navštívil
aj kostol spolu s ostatnými v čase, ktorý na to mali vyhradený,
stretol matku, bola tam, medzi tými ostatnými ženami, na svojom obvyklom
mieste, bez otca, len sama.
A v jej
pohľade nachádzal tú istotu, že dnes by s ňou možno mohol hovoriť, aj keď
netúžil potom ísť s ňou domov, tak ako ostatní, ktorých kroky po omši
smerovali k blízkym príbuzným, on bol doma na mieste, kde slúžil. No
nemohol jej na Vianoce odoprieť to, o čo ho pohľadom tak úpenlivo žiadala,
počkal na ňu, pri kostole neďaleko brány k starému cintorínu.
Cítil
chlad, prenikajúci hlboko, no nič sa nevyrovnalo tomu chladu, ktorý nachádzal
v jej pozdrave.
„Matteo...“
„Dobrý
deň, matka...“
Ponúkol
jej svoje rameno, aby sa oňho mohla oprieť, kráčala opäť ťažko, zrejme mala
opäť tie problémy, s ktorými bojovala už predtým, keď bol mladší.
Neodmietla,
no držala sa ho len veľmi neisto, akoby sa obávala toho, že v nestráženej
chvíli by ju mohol pustiť.
„Prajem
ti veselé Vianoce, ako sa majú všetci a čo otec?“ prinútil sa klásť
zvyčajné otázky a očakávať len obvyklé odpovede.
„Ďakujem,
Matteo...Aj ja ti prajem veselé Vianoce...“ na okamih bola pozbavená hlasu,
kvôli mrazivému vetru, no aj tak pokračovali, aj tak prešli tou bránou vedúcou
na cintorín.
K hrobu
sestry, ktorá žila len veľmi krátko, no oboch spájala láska k nej.
A keď
sa jej hlas vrátil povedala: „Majú sa dobre, ale otec je chorý, už niekoľko
týždňov nevstal z postele.“
„To ma
veľmi mrzí, mali ste mi odkázať, že je vo vážnom stave, bol by som prišiel...
Pôjdem s vami hoci aj hneď...“ nevychádzali spolu dobre, no nebolo mu
ľahostajné to, že je už dlhšiu dobu pripútaný na lôžko.
„Chcela
som to urobiť, ale otec trval na tom, že ťa mám nechať na pokoji... Nezmieril
sa s istými vecami a zrejme ani nikdy nezmieri... teraz za ním radšej
nechoď, nechcem, aby sa jemu priťažilo a ty, aby si odchádzal sklamaný,
keď príde vhodný čas, pozhovárate sa o všetkom... má bolesti, je
nepríjemný aj k tvojim súrodencom a ku mne, nieto ešte...“ sľúbila mu
to tak, ako predtým, keď ju žiadal o to, aby mu pomohla zmieriť sa
s ním.
„K
nehodnému synovi za akého ma považuje...“ položil tú krutú otázku, tú ktorú sa
zaprisahal nikdy nevysloviť. Vyslúžil si za to len jej mlčanie, len jej
odsudzujúci pohľad a tešil sa na to, ako milovaný zaženie v ňom tú
prázdnotu, ktorú zvykne vyvolať len jedna z tých krutých práv, len
minulosť, ktorej sa márne pokúša uniknúť.
***
Ležal na
chrbte.
Nahý,
nezbavený túžob, pripravený na naplnenie ďalších. Andrésova ruka prešla po jeho
chrbte, takmer maznavo, cítil hrejivý dotyk jeho dlane a čiastočne aj
prsteňa. Tento večer bol len ich, pozoroval svojho priateľa, jeho pohyby, také
sebaisté a pokojné.
„...Musel
som sa s ňou rozlúčiť, ešte tam pri tej bráne...“ dokončil svoje
rozprávanie o tom rannom stretnutí.
Potreboval
sa toho zbaviť, toho pohľadu tých matkiných očí, podobných aké máva občas aj
on, nechcel, aby ho začal opäť prenasledovať.
Andrés
si sadol k nemu na kraj postele, čiastočne už vyzlečený a takmer aj
zobutý.
„Rozumie
tomu zrejme lepšie než si myslíš a to ju desí, ešte nie je pripravená,
mnohí ešte veľmi dlho nebudú... No mrzí ma, že práve ty musíš čeliť podobnému
tlaku, spoznal som ho kedysi aj ja sám, lebo našim matkám také veci neuniknú,
niekedy to vedia aj skôr než my...“
„Bolo by
lepšie, keby tá moja o ničom nevedela, keby netušila, ako je to so
mnou...“
„Áno, tomu
rozumiem môj drahý a vzhľadom na isté okolnosti, s tebou musím
súhlasiť, aj keď ma to neteší, mrzí ma to, že márni čas bojom s tieňmi,
ktoré jej nemôžu ublížiť... No stále som tu ja, som tu a vždy budem aj keď
viem, že ti nemôžem nahradiť tvoju rodinu, urobím všetko pre to, aby si bol so
mnou šťastný, všetko, čo bude v mojich silách...“
Naklonil
sa k nemu a pobozkal ho, ten opojný stret ich túžob, akoby sa zlial
do jedného okamihu prudkej slasti.
A odniekiaľ
voňala škorica, aníz a možno aj niečo ďalšie, čo práve teraz nedokázal
identifikovať, no zmiešalo sa to s pánovou chuťou. S jeho vlastnou
opojnosťou, ktorej podliehal, tak rád a bez váhania.
„Andrés...“
vyslovil jeho meno, keď mu to bolo umožnené, prial si, aby vedel, že presne tak
sa s ním cíti, že s ním spoznal aké to je, patriť k nemu.