Andrés/Matteo
vzťah pán/sluha
18 stor. taliansko, taliansky historický slash
Andrés je kráľovským prokurátorom, váženým a bohatým a obávaným mužom, tvrdým a nekompromisným v súdnej sieni... no v osobnom živote je považovaný za osamelého muža, žijúceho vo veľkom dome len so služobníctvom. Nikto netuší, že tento napohľad chladný a rezervovaný muž udržiava tajný pomer so svojím osobným sluhom...
vzťah pán/sluha
18 stor. taliansko, taliansky historický slash
Andrés je kráľovským prokurátorom, váženým a bohatým a obávaným mužom, tvrdým a nekompromisným v súdnej sieni... no v osobnom živote je považovaný za osamelého muža, žijúceho vo veľkom dome len so služobníctvom. Nikto netuší, že tento napohľad chladný a rezervovaný muž udržiava tajný pomer so svojím osobným sluhom...
Pre katku a profesor.
***
Prišiel
aj druhý sviatok vianočný.
Ten
posledný deň, ktorý bol omnoho pokojnejší než tie predošlé, všetci si oddýchli po celom tom zhone spojenom
s vianočnými prípravami, dom bol tichý, nič nenarušilo pokojnú atmosféru.
Bol to
jeden z tých ďalších dní, počas ktorých si užíval pozornosť svojho
staršieho milenca.
Jeden z tých
dní, keď sa ničím nerušení, venovali jeden druhému.
Cítil
pánove pohladenia dôkladnejšie, pomalšie, tú jemnú masáž, ktorá akoby v ňom
evokovala všetku tu nádheru spojenú s ich vzájomnou dôverou. Andrés sa ho
dotýkal, pomaly, s určitou dávkou nežnosti.
„Áno,
milovaný, presne takto ťa chcem vidieť... ani nevieš, aké potešenie mi
spôsobuje... to, že si tu... že ťa môžem mať pri sebe...“
„Andrés...“
šepkal jeho meno, podriaďoval sa pánovmu melodickému hlasu, jeho istote, ktorá
sa stávala súčasťou tých dní, kedy mohol veriť len a len jemu.
Jeho
dotyky, akoby na začiatku boli takmer až nevinné, akoby on sám necítil nič iné,
len ich ľahkosť na svojej horúcej pokožke.
„Prosím,
Andrés...“
„Môj
drahý... milovaný...“ nazýval ho tými menami, ktoré mu nesmel dávať nikto iný,
tými menami, ktoré pod jeho vplyvom prijal za svoje...
Potreboval
to, túžil potom, aby sa mu venoval a každý jeden z takých okamihov,
bol preňho tou najvyššou odmenou.
Tá jemná
masáž, v ňom prebudila to teplo, tú nádheru spojenú s jeho vedením, s láskou,
ktorú nemohlo nič v jeho srdci nahradiť.
Prežíval
to sladké mučenie spojené s istotou, že si nepraje nič viac, než uvoľniť
sa v zovretí tej slasti, ktorá sa pozvoľna opäť dostávala späť do jeho
povedomia. Pán skúsene láskal jeho penis, láskal jeho guľky, jemne ich
masíroval, tá nežná dôraznosť v ňom
prebudila prudkosť toho šťastia, ktoré opäť precítil v jeho náručí. Medzi
nimi fungovala tá príjemná telepatia, ten príjemný impulz plný dotykov, tá
príjemná odovzdanosť slasti, ktorá ho zasahovala vo vlnách, čelil im, tak ako
najlepšie dokázal, absolútne vydaný na milosť tej odzbrojujúcej nehe, pánovmu
pevnému objatiu, naplneniu, ktoré bolo súčasťou ich spojenia, ten takmer až
hriešnej slasti, ktorá odomkla tú hravosť hlboko v ňom, tú príjemnú
istotu, že neexistuje nič krajšie než odovzdať sa do jeho rúk, než cítiť jeho
blízkosť a milovať ho, milovať všetko, čo súviselo s ním.
***
Nerobili
nič iné, len ležali vedľa seba, v zajatí toho príjemného súladu, ktorý ich
obklopil.
Opieral
sa o Andrésovu hruď, bol prepletený s ním, milovali sa, pomaly,
nekonečne, takmer akoby nič a nikto iný mimo tejto miestnosti neexistoval.
Cítil
tlkot jeho srdca, jeho dych, jeho blízkosť poznačenú tým pevným zovretím, v ktorom
si prial ostať podľa možnosti navždy a bez návratu.
Nemohol
sa predtým ukryť a ani to nechcel, bol tým, kým si prial byť, bol
uchvátený tou jednoduchosťou.
No
zároveň sa v ňom pomaly prebúdzal strach z tých ďalších dní, z tých
dní, kedy bude kráľovský prokurátor opäť pracovať.
O to
viac túžil po jeho objatí, obával sa toho všetkého, čo by mohlo nastať, ak
Andrés zistí, ak on nebude schopný...
Možno by
mu to mal povedať, všetko čo sa vtedy stalo, možno by mu mal dať do rúk svoj
život, tak ako to urobil už mnohokrát predtým, keď s ním riskoval
odsúdenie.
Toto
však bolo iné, oči toho chlapca, netúžil ich opäť vidieť vo svojich snoch,
nechcel, aby sa to stalo.
Chcel
mať právo ešte aspoň na posledný deň, na jeden z tých, dní, ktoré mu
daroval on.
Zatvoril
oči s vedomím, že tieto Vianoce končia, že začína niečo, čo sa mu možno
čoskoro vymkne z rúk, čerpal silu na tie ďalšie dni, chcel byť pripravený,
na každý jeden z tých okamihov, kedy bude možno ľutovať, že nevyužil túto
šancu, že nedokázal zničiť to čaro, ktoré ich oboch doviedlo k istote, že
nie je nič krajšie, než milovať a byť milovaným.
***
Deň pred
novým rokom, našiel pána sedieť v kresle s tými červenými zložkami. Snažil
sa nehľadieť na tie fotky, no tvár toho mladíka, udrela do jeho očí, pohár s táckou
sa mu takmer vyšmykol z rúk, ozvalo sa cinknutie. Zachytil ho v poslednej
chvíli.
„Všetko
v poriadku, môj drahý?“ zaujímal sa jeho pán.
„Áno,
pane, vlastne... nie...“ tých pár posledných dní v roku o všetkom opäť
premýšľal a rozhodol sa poslúchnuť inštinkt, rozhodol sa urobiť to, čo by
mal urobiť už dávno, ak chcel aj naďalej mať pánovu dôveru a nemusieť sa
pozerať na to, ako ju postupne stráca.
A opäť
sa mu zjavovali tie oči, čím viac to odmietal, tým boli bližšie, tie posledné
dni sa prebúdzal kvôli pohľadu toho chlapca, ktorý ho nemilosrdne prenasledoval
v tých dňoch, keď bol vydaný na milosť a nemilosť svojej vlastnej
postele.
Boli
všade, v každom jednom šuchnutí, už takmer ani nežil, keď ho opäť vyzývali
k tomu, aby im čelil.
„Pane,
ja ten starý prípad, na ktorom pracujete, robí mi starosti, lebo ja... lebo
ja... o ňom viem viac než by som vedieť, mal... prepáčte, pane, veľmi ma
to mrzí, nechcel som sklamať vašu dôveru, ale ja... musím vám to všetko
povedať, musím, lebo inak mám pocit, že by som sa zbláznil...“
predchádzajúca časť nasledujúca kapitola
predchádzajúca časť nasledujúca kapitola