Kráľovský prokurátor 5. kapitola 3/3

 Andrés/Matteo
vzťah pán/sluha
18 stor. taliansko, taliansky historický slash, krimi
Andrés je kráľovským prokurátorom, váženým a bohatým a obávaným mužom, tvrdým a nekompromisným v súdnej sieni... no v osobnom živote je považovaný za osamelého muža, žijúceho vo veľkom dome len so služobníctvom. Nikto netuší, že tento napohľad chladný a rezervovaný muž udržiava tajný pomer so svojím osobným sluhom...

Pre Michalette.

Nebolo to miesto preňho. To pochopil, hneď ako tam vstúpil.

Všetko tam bolo priveľmi nespútané a obzvlášť preňho, necítil sa tam práve najlepšie, obklopený všetkou tou pompéznou nádhernou a mužmi a ženami, ktoré očividne akoby zabudli na svoje úlohy tam vonku a plnili si najtajnejšie priania práve tu, bez obáv, bez masiek, všetko tu bolo odhalené a on sa toho desil.

„Myslím, že radšej pôjdem...“

„Ale prečo? Len sme prišli...“ usmieval sa Cornelio, držal ho okolo pliec a viedol ho ďalej po tej prehliadke plnej neresti a zakázaných túžob.

„Prišli sme, ale hneď aj odídeme, toto miesto, ja... nemôžem tu ostať... neprislúcha mi...“ snažil sa ho presvedčiť.

„Tak dobre,“ vyhlásil napokon. „Ak sa ti tu nepáči, tak ťa dostanem von, bez obáv, len najprv pozdravíme mojich priateľov a pôjdeme, dobre... nahnevali by sa, keby som sem vošiel a nepozdravil ich a už nás aj videli...“ ukázal na akýsi stôl za ktorým sedeli mladí páni a pár žien pochybného charakteru, aspoň tak naňho zapôsobili.

No on viac pozornosti venoval tým mladým mužom.

 Niektorých z nich poznal z videnia, ich rodiny mali vidiecky statky blízko toho, na ktorom zvykol pomáhať on, keď mal k tomu príležitosť, poznal ich zo sezón, ktoré trávili na vidieku a boli to prevažne jeho rovesníci, hoci s tých najlepších rodín, no oni ho nepoznali, aspoň nie takého, akým bol tam vonku.

„Cornelio...“

 „Ničoho sa neboj, len sa trochu uvoľníš a bude to v poriadku, uvidíš... poď, už na nás čakajú...“ ďalej naňho naliehal.

„Neverím, že to sú tvoju priatelia oni sú...“

„Príliš dobrý pri mňa, to si snáď chcel naznačiť?“

„Nie, ale...“ nemal v úmysle ho urážať, sám neznášal porovnania tohto druhu, no práve teraz nemal veľmi dobrý pocit z tej spoločnosti, do ktorej jeho priateľ už na prvý pohľad nezapadal.

Vedel však, že bez neho sa zrejme von nedostane a nemal chuť opäť sa dostať do potýčky s tým mužmi.

„Tak dobre, ale len ich pozdravíme a pôjdeme nič, viac...“

„Nič viac, samozrejme...“ ubezpečoval ho Cornelio.

„Páni,“ pozdravil ich pomerne vrelo.

„Toto je ten môj priateľ, o ktorom som vám hovoril...“

Matteo cítil ako ho posunul viac dopredu. A až vtedy si všimol, že tam s nimi sedí ešte jeden mladík, takmer ešte chlapec.

Nepoznal ho, no pravdepodobne to bol tiež jeden z ich vrstvy, hoci tými mužmi skôr utláčaný než prijímaný, ako sa mal možnosť o tom presvedčiť.

„Len si sadnite, už sme na vás netrpezlivo čakali... No musím ťa sklamať, Cornelio, tá tvoja dáma ešte nedorazila...“

„Ona príde...“

„Len dúfaj, že to bude tak, lebo inak...“ nôž v rukách toho muža, Mattea výrazne znepokojil, aj napriek tomu, že ho zapichol len vedľa svojho taniera.

„O čo vám ide, páni...“

„Vôbec o nič drahý, Matteo, len sme sa prišli zabaviť a tvoj priateľ Cornelio, nám sľúbil, že dnes sa budeme baviť mimoriadne dobre... sadnite si teda, k nám, dohodneme sa na podrobnostiach...“

Matteo si nechcel sadnúť, no pod váhou pohľadu toho muža to urobil, jeho meno bolo priam synonymom poslušnosti... Bol to Emilio di Montesque, syn druhého najdôležitejšieho muža, po kráľovi, bol takpovediac nedotknuteľný, jeden z tých, s ktorými sa nebolo bezpečné zahrávať.

***

„Toto je jedno z mien, ktoré nesmie viac padnúť, nech by sa dialo čokoľvek, toto meno pred nikým nespomenieš...“ varoval ho, Andrés, keď musel ukončiť prvú časť svojho rozprávania.

„Táto časť pravdy, nech ostane medzi nami...“

Nie celkom dobrovoľne, ale skôr preto, lebo sa začal triasť a necítil sa vôbec dobre. Spomenúť si na toho muža bolo preňho nesmierne ťažké, dlho nedokázal zabudnúť na tie jeho chladné a kruté oči, na ten jeho úsmev, keď kopol do toho mladíka, ktorý sa mu snažil vo všetkom vyhovieť.

„Áno, pane, urobím všetko, čo mi prikážete, len... ja... ten muž on... vyprovokoval...“ nedokázal ďalej hovoriť, snažil sa opäť nadviazať, no jeho telo, akoby ho zrádzalo.

„Len pokojne, môj drahý, nemusíš sa ničoho báť, oddýchni si...“

Pocítil pánov dotyk na svojom pleci, jeho láskavé ruky, ktoré mu prinavrátili istotu.

On ho neopustí. Nenechá ho samého s tou záležitosťou, ktorá sa očividne podľa všetkého bude skutočne opäť vyšetrovať, inak by ho nežiadal o toľko podrobností, inak by zrejme nechcel, poznať všetky mená a súvislosti.

„Mrzí ma to, že som vás sklamal, že som tak dlho všetko tajil, ale ja... bál som sa, nie tých mien, ale vášho odmietnutia, toho, že ma budete nenávidieť...“ priznal rozrušene a o to radšej prijal pevné objatie svojho staršieho milenca.

„Rozumiem tvojim dôvodom viac než si myslíš a neteší ma, že si sa stal súčasťou takej vážnej veci. Ide o smrť človeka, o smrť mladého chlapca, ktorá ostala nevyriešená a niekto zrejme bude za ňu musieť zaplatiť, no nemyslím si, že ty si vrah, že práve ty, by si dokázal ublížiť tomu dieťaťu... Klub Narcis, to miesto bolo kedysi iné, takmer až nevinné, no nový majiteľ ho zmenil, teraz sa o ňom hovorí len to najhoršie a zrejme to bude aj pravda, všetky tie historky o zmiznutiach a zdanlivo nepotrebných dušiach, ktoré tam nájdu viac než by dokázali zniesť...“

„Nevedel som to, ja netušil som, že... keby som vedel, že ten chlapec, že chystajú niečo také ako... Nie som vrah, ale ani nie som bez viny, to čo som vám povedal, to všetko je pravda, ja... mohol som urobiť viac, mohol som... “ tak dlho sa na to snažil nemyslieť a zrazu sa to opäť vrátilo, teraz do tejto miestnosti, do jeho života, spolu s tou obálkou.

„To sa už nedozvieme a možno keby si urobil viac, ostal by si na tom mieste s ním, ty predsa vieš, čoho všetkého sú tí ľudia schopní... Vieš, že by ťa len tak ľahko nenechali odísť, keby si v nich vzbudil ten dojem, že toho vieš viac než tí ostatní...“

Matteo však s tým nebol spokojný, s tou svojou slabosťou, s tým ako sa nechal ovládnuť šokom, nepočúval svoje inštinkty, ktoré mu radili, aby sa pokúsil... aby odtiaľ odišiel skôr s tým chlapcom, ak by sa mu to podarilo, ak by to urobil, možno by teraz...

Neprestal si to vyčítať a nikdy neprestane.  

„Je skutočne nutné otvoriť ten prípad?“ opýtal sa napokon po dlhšom mlčaní a po oddychu, počas ktorého si doprial dúšok čistej vody. Obával sa, že všetko ostatné by len poplietlo jeho myseľ, tak ako vtedy, keď podľahol tej možnosti, že by mohol... čo i len na okamih, byť takí ako oni...

„Obávam sa, že áno, istá osoba vyvíja dosť veľký tlak, no dalo sa to očakávať, otec toho chlapca sa len tak ľahko nevzdá... a ak ho nepridelia mne, dostane ho niekto iný, čo by nemuselo byť práve najlepšie... Tento prípad zostane v mojich rukách... Dôveruj mi, môj drahý a uvidíš, že sa to čoskoro vyrieši... Ty ostaň bokom od celej tej záležitosti, ak bude nutné, aby si k tomu niečo povedal, poslúchneš ma, odpustil som ti, to, že si tak dlho mlčal, ale neodpustím ti to, ak ma v tomto prípade nebudeš rešpektovať...“ prikázal mu jeho pán.

„Áno, pane, ja dôverujem len a len vám, Andrés...“

No zároveň cítil niečo zvláštne, akoby pán až priveľmi rýchlo uveril v jeho nevinu, akoby snáď kráľovský prokurátor toho vedel viac, než by bol ochotný odhaliť. Viac než len to, čo mohlo byť v strohých súdnych spisoch a hláseniach, no neodvážil sa ho na to opýtať.

Nebol ochotný až natoľko pokúšať osud.

predchádzajúca časť nasledujúca kapitola