Kráľovský prokurátor 6. kapitola 2/2

 Andrés/Matteo
vzťah pán/sluha
18 stor. taliansko, taliansky historický slash, krimi
Andrés je kráľovským prokurátorom, váženým a bohatým a obávaným mužom, tvrdým a nekompromisným v súdnej sieni... no v osobnom živote je považovaný za osamelého muža, žijúceho vo veľkom dome len so služobníctvom. Nikto netuší, že tento napohľad chladný a rezervovaný muž udržiava tajný pomer so svojím osobným sluhom...

Vôbec po prvý raz, čo spolu po dlhom čase hovorili, naňho nekričal ani sa naňho nedíval s nenávisťou, skôr so strachom.

Bál sa viac než on sám, v jeho očiach videl svoj vlastný strach, ešte viac znásobený, prežitým utrpením.

„Nič tu nie je...“ vyhlásil Matteo znepokojene, keď do zásuvky nazrel.

„Na dne, úplne na dne je tajná priehradka...“

Siahol tam ešte raz a pomocou otcových inštrukcií objavil skrytú zásuvku a v nej knihu.

Nebola ťažká, bola to len taká malá v koži viazaná knižka. Vložil si ju do kabáta. Ani ho priveľmi nezaťažila, no jeho otec vyzeral omnoho spokojnejšie, keď ju mal vo vrecku on.

„A teraz choď, čo najskôr tú vec dostaň z nášho domu...“

„Ako si želáte, otec, ale ak potrebujete ešte niečo, ak si by ste so mnou chceli hovoriť...“

„Nie, nie, nie je čas... teraz nie, čo najskôr nech je preč...“

A on s ňou.

Pochopil to správne a to už takmer dúfal, že táto návšteva by sa mohla skončiť inak. No jeho otec očividne trval na svojom a on mu nechcel ublížiť, nechcel viac živiť ten jeho strach.

Omnoho viac ho však znepokojovalo, že sa dostali až k nemu, že ho prestali považovať za bezvýznamného, čo mohlo byť dosť nebezpečné, hlavne preňho.

***

Nešiel tými zvyčajnými cestami a zdržiaval sa vo väčšej skupinke ľudí, no aj tak mal akýsi nepríjemný pocit, že je sledovaný.

A nemohol sa ho zbaviť, rovnako ako aj obáv spojených s tým, aby neprišiel o tú knihu, ktorú dosť ťažko získal.

Nevedel, prečo matka nechcela, aby si ju prevzal, no nepochybne na to mala svoje dôvody. A práve teraz nemal čas to zisťovať, potreboval sa čo  najskôr dostať z dosahu nebezpečenstva, ktorého súčasťou sa opäť tak náhle stal. A uľavilo sa mu, až keď bol bezpečne za dverami panského domu.

Jeho prvé kroky smerovali hneď za Andrésom. Našiel ho prechádzať sa po pracovni.

„Pane...“ oslovil ho dosť rozrušene.

„Kde si bol, Mateo?“ opýtal sa ho prokurátor prísne. A on pocítil pevné zovretie jeho rúk, také pevné, až to bolo bolestivé.

„Šiel som navštíviť svoju rodinu a niečo som náhodou získal... zanechal to tam pre mňa Cornelio...“

Položil na stôl tú knižku viazanú v koži, aby si ju jeho milenec mohol pozrieť, no on sa nehýbal, len naňho znepokojene hľadel.  

„Nemal si nikam chodiť, nemal si... ak ešte raz odídeš bez dovolenia...“

Cítil ako ho senátor pevne objal a pevne držal. Nebránil sa tomu.

„Nemohol som ťa nájsť, nemohol som...“

„Prepáčte mi, Andrés, ja...  veľmi ma to mrzí...“

„Už nikdy viac...“

„Nikdy viac, Andrés...“ sľuboval mu a skutočne veril tomu, že sa mu to podarí aj dodržať.

***

„Sledoval ťa niekto?“ opýtal sa ho prokurátor, keď sa obaja upokojili a on mal v rukách tú knihu, ktorú si on radšej ani len nepozrel a rovno ju odovzdal jemu.

„Áno, mal som taký pocit, akoby niekto, ale nikto ma nenapadol ani sa ku mne nesnažil priblížiť, možno som si to len namýšľal, ja...“ snažil sa priveľmi nedávať najavo ten strach, ktorý ho opäť mučil, priveľmi si nepripúšťať to, že práve teraz sa okolo neho začína čoraz viac sťahovať tá neviditeľná slučka.

„Vyhrážajú sa mi...“ povedal mu prokurátor len tak bez obalu a ukázal na obálku, s dosť nepríjemným obsahom spolu s lístkom, z ktorého jasne vyplývalo, čo sa s ním zrejme stane, ak bude aj naďalej súčasťou tohto prípadu.

„Veľmi ma to mrzí, Andrés, nemal som v úmysle vystaviť ťa nebezpečenstvu, netušil som, že...“

„S tým musím ako osoba, ktorá pracuje v tejto sfére počítať, Matteo, nie je to prvý raz, čo čelím hrozbe podobného druhu... Aj keď pripúšťam, že túto záležitosť nesmieme podceňovať... Obzvlášť preto, že kým si bol preč, prišla správa o smrti Giovanniho otca...“

„Oni ho zabili? Skutočne sa odvážili...“

Začínal chápať to prokurátorovo vrelé privítanie. Ani jemu nebolo všetko jedno, keď počul, že boli schopní siahnuť aj na život šľachtica.

„Jediné čo vieme je to, že nezomrel prirodzenou smrťou... Prípad je v štádiu vyšetrovania... No ako iste chápeš, máme dosť dôvodov na to, aby sme sa obávali toho, že si začali robiť vo svojich veciach poriadok. Uvidíme, čo do prípadu prinesie táto kniha, len dúfam, že budeme mať vďaka nej niečo v rukách, niečo čo ich zastaví a dovtedy tu bude platiť prísny režim, vieš čo to znamená a je ti jasné, že žiadne túlanie za daných okolností nebude možné... To platí aj pre ostatných členov mojej rodiny, nikto sa nesmie priveľmi vzdialiť...“

„Áno, pane, máte pravdu, ale dokedy, ako dlho?“

„Nie som si istý ako dlho a neviem ani či tu budeme môcť ostať, všetko závisí od toho, aký bude náš ďalší krok... Najlepšie bude, ak budeme pokračovať, zameraj sa na Giovanniho a na to, čo všetko by si mi o ňom ešte mohol povedať... dobre si to premysli, kým si prezriem tú knihu... “ požiadal ho prokurátor a potom už len otvoril tú knihu.

„Áno, pane...“ potichu hlesol Matteo.

Tie posledné správy neboli veľmi povzbudzujúce, obzvlášť preto sa snažil vybaviť si každý jeden detail, ktorý by im mohol pomôcť z touto bezpochyby nebezpečnou záležitosťou.

***

„Prepáčte páni, ale s tým ja nemám nič spoločné...“ pochopil, že Corneliovi nejde o nič iné, len využiť jeho prítomnosť vo svoj prospech.

„Neviem na čom sa s vami dohodol Cornelio, no ja vám skutočne nemám, čo ponúknuť...“

„O tom rozhodnem len ja.....“ chladne ho umlčal Emilio di Montesque.

Musel tam s nimi ostať, alebo riskovať jeho hnev, nič z toho nebolo preňho príjemné, no napokon ostal sedieť s nimi za tým stolom, lebo inú možnosť zrejme ani len nemal, pod vplyvom toho noža, ktorý jeden z mladíkových spoločníkov pritisol bližšie k jeho boku, keď napokon nedobrovoľne skutočne sedel s nimi za tým stolom.

Nedozvedel sa presne, čo im Cornelio dlhoval, no podľa všetkého to bola dosť veľká čiastka, lebo ho pritom stole trápili viac než sa vôbec dalo zniesť. A on sa pod ich vplyvom absolútne zosypal, ešte skôr než tá noc skončila.

Tie ich provokačné reči dosť výrazne zamávali aj ním, akoby snáď od neho očakávali, že sa skutočne stane súčasťou jednej z tých ich nemravných hier.

„Ty by si to s ním mohol skúsiť, však Giovanni, a my sa budeme len dívať na to, ako snáď z teba niečo urobí... možno potom prestaneš fňukať ako dievča... Možno by to bolo zábavné sledovať, ako si s tebou poradí.

„Nie, to predsa...“ pokrútil hlavou, úprimné zdesenie prešlo po jeho tvári, akoby sem ani on nepatril, akoby aj on prišiel len nedobrovoľne. Z jeho pohľadu cítil to, že si prial, aby ho niekto zachránil, aby bol vyslobodený z tejto situácie.

„Páni zachádzate priďaleko...“ snažil sa ich trochu usmerniť.

„Ale áno, tebe sa predsa páčia takí ako on... práve k takým patríš...“ nepočúvali ho, len si ďalej doberali toho najmladšieho.

„To nie je pravda...“

Cornelio len mlčal.

Nepochybne preto, lebo jeho obľúbenkyňa neprišla a nezastala sa ho pred nimi. Ostal mu len Matteo, ktorý skôr uvažoval nad tým, akoby sa od tých ľudí čo najskôr dostal preč. No pod vplyvom prosebného pohľadu svojho spoločníka, sa predsa len pokúsil niečo urobiť.

„Páni skutočne nemám v úmysle sa s vami dohadovať o týchto veciach, vysvetľujete si to nesprávne... ja nie som jedným z nich... Cornelio si iste nájde spôsob, ako uhradiť svoj dlh, uvidíte, že sa to v dohľadnej dobe vyrieši, osobne sa postarám o to, aby vám splatil všetko, čo vám dlhuje...“ musel to poprieť, pre svoje dobro aj pre dobro toho chlapca a takisto aj poskytnúť niečo na oplátku. Ten muž si ho však vôbec nevšímal, len povedal Corneliovi: „Nebudeme viac čakať... máš čas do zajtra do večera... ak nesplatíš svoj dlh voči mne, dovlečiem ťa sem ako psa... a tak mi budeš aj slúžiť ako pes...“

„Áno, pane... ďakujem pane... zaplatím, všetko zaplatím...“ Cornelio od úľavy takmer padol pod stôl.

 „Požičiam si tvojho príbuzného, to on bude ručiť za tvoj dlh, osobne... podľa dohody...“

„Pane...“ ďalej naliehal, Matteo, no jeho slová očividne nikto nebral do úvahy.

„Áno, iste podľa dohody...“ súhlasil Cornelio.

predchádzajúca časť nasledujúca časť