Vtedy som verila 12. kapitola 1/3

fandom: HPff
pár: Myrtla/Tom Riddle, Myrtle Elizabeth Warren.

Obsah: „Vtedy som verila, že on už viac nebude súčasťou môjho sveta. Ale on sa vrátil a nič viac nedokázalo zastaviť temnotu...“

Myrtla je v 7 ročníku a Tom sa vráti z "objaviteľskej cesty" a dostane miesto profesora OBČM...

pokračovanie Poviedky vtedy som mala ten pocit, verzie A, mimo kanón

 

 Pre Petriku a Farah. 

Chladné.  Neľútostné. Také bolo to more, po ktorom túžila.

Uvedomovala si, že jej srdce práve niečo také považuje za príťažlivé.

Tom stál pri nej.

Uvedomovala si jeho prítomnosť, no po dlhom čase nie, ako niečo rušivé, časť z tej dôvery, ktorú k nemu dokázala pociťovať, práve teraz v sebe opäť objavila. A jeho dotyk bol ako súčasť tej mágie, ako súčasť jej samej, ktorá sa rozhodla k nej opäť vrátiť. Tá neľútostná krutosť, ktorá bola aj v nej, akoby sa vrátila presne tam, kam patrila.

„Niekde blízko bude zrejme zdroj starej mágie...“ počula jeho hlas, pokojný a vyrovnaný.

Prikývla, stále ešte pohltená tým okamihom, spojeným s jeho blízkosťou a s dotykom morského vzduchu.

Mohla sa ho dotknúť a on proti tomu nič nenamietal, nenahneval sa tak, ako predtým. Dovolil jej to a ona si tak veľmi priala opäť veriť.

Opäť túžiť.

To všetko, akoby v nej umocňovalo ten pocit šťastia, ktorý si chcela ešte držať  ešte pár okamihov... ešte aspoň, kým nedoznie jeho posledný dotyk...

Dotkla sa kľúča, takmer akoby sa chcela ubezpečiť o tom, že je skutočný. Jeho chlad bol obklopený teplom, ktorý mu dodávala ona. Jemne sa dotýkala toho starodávneho vzoru.

„Môžem...“ opýtala sa ešte raz, už úplne uvoľnená, ale ešte stále podliehajúca čiastočnej ostražitosti.

Dívala sa naňho, do jeho očí, v ktorých postupne prestávala hľadať zradu.

„Isteže, áno... Môj dom je aj tvoj...“ povedal to celkom prirodzene, akoby niečo také hovorieval často a bez zaváhania.

„Naozaj si to myslíš, Tom?“ opýtala sa úprimne.

„Áno, Myrtla, som o tom úplne presvedčený... a aj ty budeš... “ znelo to dosť panovačne, tak ako to dokázal povedať len on.

Spoločne prešli po tých menších schodíkoch, až celkom nahor. Každým krokom bližšie k tým dverám.

Vložila kľúč do zámky, najprv netrafila, musela sa nadýchnuť a skúsiť to ešte raz, až potom sa jej to podarilo, otočila ním, klasické uzatváranie spolu s tým magickým, akoby do seba zapadli a dvere sa pred ňou otvorili. Jej rukou prešlo zvláštne teplo, akoby ju dom svojím spôsobom pozdravil a povolil jej vstup vskutku svojským spôsobom.

Boli zrazu obklopení príjemným minimalizmom, no zároveň aj akousi takmer až atmosférou domova.

Dom vyzeral priestrannejšie než zvonku, všetko tu podliehalo akémusi špecifickému kódu, vo svojej podstate podmanivému, takému ktorý dokázal ukradnúť srdce a v prípade straty ho nemilosrdne rozbiť na kúsky.

Vedela by si predstaviť žiť na takomto mieste aj dlhší čas,  predpokladala, že by si získalo jej srdce, ak by to on bol ochotný dovoliť, no bolo predčasné o tom uvažovať, práve teraz jeho správanie považovala za prejav dobrej vôle.

Tom jej urobil krátku prehliadku, po všetkých miestnostiach. Spoznala ich, všímala si atmosféru jednotlivých izieb, aj všetky tie drobné detaily, potrebovala sa niečoho zachytiť, aby opäť nepodľahla nervozite.

No neskôr si už akosi nevedela celkom presne vybaviť, každú jednu vec, ktorá v nej vyvolala iný pocit, novú emóciu, pamätala si len na to, že ju držal za ruku a na to, že jej ukázal aj spálňu, trochu temnejšiu než zvyšok domu, no nepochybne stále vyvolávajúcu jednu z tých emócií, ktoré dlho spali kdesi hlboko v nej. Spomínala si na čisté línie, na to, že nábytok bol nepochybne vyberaný s istou dávkou prirodzeného talentu, ktorý ona nemala, no dokázala oceniť tie čisté línie, toľko k tomu dokázala povedať.

Nadšenie, ktorému čelila, bolo silnejšie než kedykoľvek predtým. Ten pocit šťastia, akoby každým okamihom rástol.

Bozkávali sa opretí o jedny dvere, nevedela, presne kam vedú, no cítila ich tlak na svojom chrbte.

Ich kresbu, akoby priam cítila.

Bolo to spontánne vyústenie tej krátkej prehliadky.

On jej v objatí, ona v jeho, na tom nezáležalo, chcela len cítiť, chcela len žiť.

Žiť tak, aby nemusela ľutovať.

Elegantne sa vymanila z jeho objatia, vedená akýmsi inštinktom, že ešte nedozrel čas všetko nechať za sebou.  A boli tu aj isté veci, na ktoré ešte stále musela myslieť.

„Poznáš majiteľov dobre?“

„Bol to dom mojej rodiny, kedysi dávno, no odvtedy prešiel istými úpravami... Majiteľom som teraz ja, nikto nás nebude rušiť... “ neznelo to ako hrozba, ona sama bola s niečím takým nadmieru spokojná.

„Takže si už našiel svoju rodinu?“ predpokladala, že bol zvedavý na svoju líniu, hlavne z ohľadom na to, ako veľmi ho genealógia zaujímala.

„Áno, istý čas som vynaložil značné úsilie, na to, aby som našiel stopy po nich a priznávam, že som bol úspešný...“ jeho výraz bol v tom okamihu nepreniknuteľný, no bol v ňom on, viac z neho.

A ona sa k nemu vrátila, aby aj ten druhý mal možnosť spoznať jej podporu, aby aj tomu druhému dala najavo, že by mohol byť milovaný.

predchádzajúca kapitola  nasledujúca časť