fandom: HPff
pár: Myrtla/Tom Riddle, Myrtle Elizabeth Warren.
pár: Myrtla/Tom Riddle, Myrtle Elizabeth Warren.
Obsah: „Vtedy som verila, že on už
viac nebude súčasťou môjho sveta. Ale on sa vrátil a nič viac nedokázalo
zastaviť temnotu...“
Myrtla je v 7 ročníku a Tom sa vráti
z "objaviteľskej cesty" a dostane miesto profesora OBČM...
pokračovanie Poviedky vtedy som mala ten pocit, verzie A, mimo kanón
No práve teraz jej tie
povinnosti pripadali vzdialené, akoby sa nachádzali niekde v inom svete.
Teraz neboli na Rokforte
a Tom nebol jej profesorom. Tie starostlivo vytýčené hranice medzi nimi
padli.
Práve teraz nebola jeho študentkou,
necítila sa tak.
Existoval len ten Tom,
ten Tom, ktorého si priala čo najdlhšie mať pri sebe.
Keď ju bozkával, keď ju
držal za ruku, keď cítila ako sa ich svet zlial do jedného, ako nenachádzala
žiadne iné východisko, len nasledovať ho, len dovoliť samej sebe prežívať tie
drobné okamihy šťastia, ktoré jej neodopieral.
Bola výnimočná, lebo on
ju videl, lebo on v ňu opäť veril. A cítila, že dokáže toho viac než
kedykoľvek predtým.
Hlboko v nej narastalo
to odhodlanie. Tá túžba zotrvať v jeho svete ešte o niečo dlhšie,
ešte chvíľu cítiť jeho objatie.
No zároveň aj vedela aké
to bude, keď opäť padne, keď to už nikto nebude môcť zastaviť. Tú radosť v nej,
zabitú tým, čo bude musieť prísť, tou realitou, ktorú si teraz odmietala
pripustiť.
Po prvý raz jej dovolil,
aby ho milovala slobodne, bez toho, aby znevažoval jej city, bez toho, aby
bojoval s tým, čo ona sama považovala za prirodzené. Po prvý raz pripustil
tú možnosť, že by mohla byť s ním.
Keď tam spolu sedeli a zhovárali
sa, keď sa opäť učila mu dôverovať a keď potrebovala, aby on dôveroval
jej.
A bola tu tá
záležitosť, o ktorej sa s ním neodvážila hovoriť.
„Už si to skúsil, chcel
by si niekoho z nich vidieť...“
„Čo presne by som mal
skúsiť?“
Dotkla sa jeho ruky, aj
prsteňa, toho čierneho kameňa. No nebola si istá, nie úplne, až kým sa ho
nedotkla, mágia v ňom bola neľútostným chladom, bola sama o sebe krutou
výzvou, akoby po jej ruke niečo prešlo, dotyk temna, no on prekryl tú jej ruku
svojou.
„Máš kameň oživenia, teda
pokiaľ sa nemýlim, vyzerá tak, ako ten, ktorý... možno je to jeden z darov,
smrti, nie som si istá, ja len, kedysi som o nich čítala a mala som
taký pocit, akoby...“ mohla to byť pokojne aj pekná replika, darmi smrti bola
kedysi dosť posadnutá, neskôr to nadšenie opadlo a už raz mu to skoro
povedala, no vtedy sa obávala, čo by to mohlo znamenať, keby si uvedomil, že
ona si ten prsteň spojila s niečím takým, no teraz sa už nebála, ani jeho
ani seba.
„Nemýliš sa je to
skutočne jeden z darov smrti...“ povedal to s istou dávkou hrdosti v hlase.
„Zistil som, že moja línia siaha až k trom bratom... a povedzme, len
medzi nami, že som bol istý čas v pokušení vyskúšať, či je to skutočne
tak, či je možné... no, či už je to skutočný dar, alebo nie... A čo sa týka tvojej ďalšej otázky, dosiaľ
som ho nepoužil, aspoň nie na to, na čo bol stvorený, no možno raz nadíde aj
ten čas...“
Začínala to chápať.
Ak bol z ich línie,
ktorá siahala, nuž nevedela presne kam, no tušila, že k nejakému významnému
rodu. No práve teraz nemienila odhaliť svoju nevedomosť, nechcela, aby sa
vrátil ten Tom, ktorý by ju za to možno odsúdil.
Začínala chápať isté
veci, ktoré predtým boli pre ňu len zdrojom ďalších úvah. Snažila sa to prijať.
Začínala rozumieť tomu,
prečo nemohla byť preňho dosť dobrá, prečo nechcel, aby... Možno už vtedy niečo
tušil, nevedela presne, kedy zistil pravdu o svojom pôvode, no zrejme to
bolo vždy v ňom ako súčasť tej slávnej minulosti.
No niečo sa jej predsa
len stihlo vybaviť v súvislosti s tým, bolo to meno, ktoré vtedy
objavila jej kamarátka Molly.
To meno, ktorému vtedy
neprikladala dôležitosť.
„Gauntovci, to oni sú
tvoja rodina... teda boli...“ ani o nich si nič nezisťovala, no
predpokladala, že keď mal ten prívesok mohol by byť, tiež jednou z vecí,
ktorá patrila im.
„Áno, môj strýko, moja
matka... našiel som ich pod tým menom, ktoré prislúcha línii, ku ktorej
patria...“
Nepopieral to.
„Odkiaľ poznáš to meno,
zisťovala si si...“ v jeho pohľade
nebol ten tlak, ktorého by sa mohla báť.
Zhovárali sa otvorene,
delil sa s ňou o toto tajomstvo, no ona práve teraz opäť čelila
čiastočnému napätiu.
Tej obave, že by ho mohla
nahnevať.
„Nie, ja len... Molly
našla nejaké údaje o tom prívesku, ktorý si mi vtedy daroval, v jej poznámkach
som našla meno Gaunt, no nepovažovala som to za dôležité, až doteraz...“
Stále ho mala, no
nenosila ho, neodvážila sa to urobiť, keď na tom boli takto.
„Je to dôležité hlavne
pre mňa, preto som chcel, aby si naňho dávala veľký pozor... a predpokladám,
že aj pre teba...“
„Áno,
iste ja...“ sklonila hlavu, pozrela na jeho ruku, ktorá sa pomaly odtiahla od
tej jeho.
Oprela sa oňho.
Cítila na tvári dotyk
vetra, keď ju držal, keď jej mohol ublížiť, no neurobil to, keď cítila tú
mágiu, ktorá ich obklopovala, keď z nej čerpala silu.
Patril k nim, verila
tomu, že je to tak, no oni ... nezachovali sa tak, akoby mali, nežil ten život,
na ktorý by mal nárok.
Niečo nebolo správne v tej
dokonalej rovnici, niečo chýbalo, čo im on nemohol dať, no tušila, že práve k tomu
smerovať nesmie.
„No mojou skutočnou
rodinou sú oni, môj kruh...“
Bolestné chvenie prešlo
jej srdcom.
Povedal môj kruh.
No ona doňho nepatrila a ani
potom nikdy predtým netúžila.
Tento druh potvrdenia od
neho nemohla dostať, nie od člena tej rodiny, ktorá nepochybne vylúčila zo
svojich radov, každého člena, ktorý bol, vedela, že vypaľujú rodokmene, že
zabúdajú na tých, ktorí sa previnili a že nenávidia tých, ktorý... môžu do
ich sveta priniesť novú krv.