Andrés/Matteo
vzťah pán/sluha
18 stor. taliansko, taliansky historický slash
Andrés je kráľovským prokurátorom, váženým a bohatým a obávaným mužom, tvrdým a nekompromisným v súdnej sieni... no v osobnom živote je považovaný za osamelého muža, žijúceho vo veľkom dome len so služobníctvom. Nikto netuší, že tento napohľad chladný a rezervovaný muž udržiava tajný pomer so svojím osobným sluhom...
vzťah pán/sluha
18 stor. taliansko, taliansky historický slash
Andrés je kráľovským prokurátorom, váženým a bohatým a obávaným mužom, tvrdým a nekompromisným v súdnej sieni... no v osobnom živote je považovaný za osamelého muža, žijúceho vo veľkom dome len so služobníctvom. Nikto netuší, že tento napohľad chladný a rezervovaný muž udržiava tajný pomer so svojím osobným sluhom...
***
„Mal som z toho mladého
doktora veľmi dobrý pocit, myslím si, že práve on dokáže mojej dcére skutočne
pomôcť...“ povedal prokurátor, keď spolu sedeli v jeho koči. Očividne bol
naklonený tomuto novému vzťahu, čo zrejme znamenalo, že sa už zmieril
s tým, že dcérino manželstvo bude nutné potichu doriešiť. Jeho zať mal
očividne ešte stále iné priority a jediné čo ho vylákalo z jeho
pohodlného úkrytu, bola strata bezpečia.
Prokurátor sa aj s ním
vysporiadal po svojom a nebol ochotný ohľadom neho prijímať už žiadne
ústupky.
Odlúčenie tohto páru bolo zrejme
nevyhnutnosťou, ktorú všetci chápali ako istý druh úľavy a prerušenie zbytočne predlžovaného utrpenia. A vzhľadom
na zdravie panej a pánov priamy zákaz, sa nikto neodvážil k tejto
veci verejne vyjadrovať.
„Aj mne sa páčil, ako doktor
a nepochybne aj čestný muž, samozrejme...“ vyhlásil Matteo pomerne
opatrne. Pričom na sebe pocítil pohľad svojho pána, pomerne pobavený jeho
rozpakmi, do ktorých práve teraz upadol.
„Rozumiem tomu, ako si to
myslel...“ vyhlásil jeho pán spokojne.
„Možno by sme mohli túto cestu
využiť aj na to, aby sme sa zastaviť v starom dome, nemusíme sa až tak
veľmi ponáhľať....“
„Áno, to je veľmi dobrý nápad,
pane...“
To by bola vskutku jedna
z tých zaujímavejších obchádzok a Matteo by sa skutočne potešil, keby
ostali na noc v starom dome, kde by neboli nikým a ničím vyrušovaní
a mohli by prežiť jednu z tých pokojnejších nocí, bez možnosti
akéhokoľvek vyrušovania.
A keď pán prikázal
kočišovi, aby zamieril rovno tam, v jeho mysli sa usadil priam blažený
pokoj.
Starý dom sa pred nimi vynoril
tak náhle, zdalo sa mu, akoby tu neboli už celé veky, to dobre známe
stĺporadie, ten priam božský pokoj.
aj keď zvykli sem chodievať
počas tých menej rušných dní, keď si chceli pre seba ukradnúť viac toho, čo im
bolo zvyčajne odopierané, nerušený život vo dvojici ako to obaja potajomky
nazývali, tunajší chlieb a víno a tie noci, tie noci, ktorým sa
nemohlo nič iné vyrovnať.
A sloboda, tá forma
slobody, po ktorej vždy túžil, no vedel, že zväčša môže byť vykúpená ťažkými
obeťami.
Ale nie dnes, nie teraz na tomto
mieste, ktoré patrilo im a ich prvotnému objavovaniu.
Matteo sa tešil takmer ako malé
dieťa, keď opustili koč, o ktorý sa kočiš postaral a pán mu doprial
aj zvyčajný bonus na to, aby sa mohol aj on stratiť na miestach, ktoré jemu
samému vyhovovali, prinajlepšom na viac dní.
A potom boli sami, skutočne sami.
Zamierili do tej dobre známej vstupnej haly,
keď cítil dotyk tej mramorovej dlažby, a slnko na svojom chrbte.
Keď sa pánova ruka stretla
s tou jeho a pocítil objatie jeho elegantných prstov. Teplo toho
dotyku, akoby ničím iným nemohlo byť nahradené.
Pomohol pánovi prezliecť sa
z cestovných šiat, starostlivo porozopínal všetky gombíky.
Bol takmer vo vytržení, jeho
ruky pracovali, jeho myseľ bola fascinovaná všetkými tými novými vôňami
a farbami. Všetkým tým, čo tu pribudlo aj čo ubudlo, pán doprial tomuto
miestu tichú starostlivosť. Bytostí, ktoré sa tu len mihli a vzápätí boli
preč.
Dobrí víly, ako ich pán zvykol
nazývať, poupratovali všetko a pripravili pre nich hostinu.
Bolo takmer ako
z rozprávky, vždy pripravené, vždy lákajúce svojím jedinečným čarom.
„Spokojný, môj pane...“
„Áno, môj drahý, ako vždy som s tvojou
prácou nesmierne spokojný, no teraz mi dovoľ, aby som sa aj ja postaral o teba...
keďže tu naše zvyčajné pravidlá neplatia, rád to pre teba urobím...“
Matteo sa neubránil úsmevu, keď
nad ním pán prevzal kontrolu a aj on bol čoskoro oblečený, len v košeli
a pohodlných nohaviciach.
Aj on čoskoro sedel za stolom s pánom,
jedli chlieb, ktorý sa priam rozplýval na jazyku, pili jeho obľúbené víno, jeden z tých najlepších
ročníkov a nič a nikto, akoby nemohol narušiť tú krásu tých okamihov,
kedy spolu len tak sedeli a venovali sa jeden druhému.
Keď neboli sluhom a pánom,
ale párom, ktorý sa spolu rozhodol stráviť istý čas osamote.
A byť šťastní, už len
preto, že mohli žiť tu a teraz, že im nič nebránilo, pokračovať vo svojom
vlastnom príbehu.
Jeho dotyky na nahej pokožke,
jeho pohladenia, hraničiace s prejavmi túžby, navonok skrytými, no práve
teraz odhalenými pod vplyvom priam magickej moci starého domu opradeného
mnohými tajomstvami.
Jeho nahota, odvážna i trúfalá,
bola vystavená nežnému láskaniu aj prudším výpadom, tých skúsených pier, tých
pevných rúk, stával sa opäť milovaným a jeho telo pulzovalo príjemnou
spokojnosťou, keď sa oddával rozkoši, keď ju prijímal a snažil sa ju
dávať, s láskou, s túžbou, ktorou bol pohltený, keď bol jeho drahým,
keď bol jeho milovaným a cítil to spojenie medzi nimi, to vyvrcholenie
prudkosti, súčasť ich spoločného šťastia.
predchádzajúca časť nasledujúca kapitola