Názov:
Temná strana sily
postavy:
Theia_Autp postava/Anakin Skywalker_lord Vader, padawanka/majster ship, hate
love relationship, angst, zmienky o Padmé/Anakin, het
obsah: „Keď
mi povedali, že on bude mojím majstrom, pocítila som strach, ten zakázaný
strach, o ktorom sa hovorilo, že vedie k temnej strane sily.“
poznámka: nuž ...
***
Konferencia.
Aspoň tak by nazvala to,
k čomu práve teraz používala tunajší komunikačný systém.
Nebol to jej nápad, oni
sa im ozvali, a keďže práve teraz nemala nič iné na práci.
Senátorka bola vo svojej
izbe, všetko prehliadla a mala pod kontrolou. Nič nenaznačovalo to, že by
sa na nich malo práve zosypať celé impérium ani žiadni nájazdní lovci, práve
teraz pre nich senátorka Amidala nebola veľmi príťažlivá, keďže v galaxii
vypukol jeden z tých rozsiahlejších konfliktov. A jeden z nich
práve prebiehal aj v jej izbe.
„Ty ma radšej nechaj na
pokoji!“ kričala Agápe na Gwaina, ktorého mala Theia prepnutého na druhej
strane. Vrátili sa zo svojich misií obaja, no očividne niečo nebolo
v poriadku.
„No prepáč, ja som len
podotkol, že by si si nemala ukladať fotku istého člena...“
„To nie je tvoja vec, nie
si môj majster, ani nič podobné... A vôbec, kto ti dovolil hrabať sa
v mojich veciach...“
Tí dvaja opäť akýmsi
riadením osudu skončili spolu a zjavne to tentoraz nedopadlo až tak dobre,
akoby malo.
„Ja som ti len chcel
poradiť, vieš predsa, že záväzky tohto druhu... A v ničom som sa
nehrabal, spustilo sa to samé, nemôžem za to, že si ani nevieš poriadne
nastaviť hviezdnu projekciu...“
Theia chcela podotknúť,
že práve on by nemal hovoriť o istých záväzkoch, keďže sa sám párkrát
dopustil istej indiskrétnosti voči jej osobe, no iečo také mu samozrejme
nemohla urobiť, nedokázala sa k tomu vyjadriť, hádali sa tak vášnivo, že ani
len nemala priestor na to, aby niečo také mohla urobiť. Obzvlášť preto, že obe
hlavy Agápe nasadili ten výraz, ktorý bol predzvesťou vecí nebezpečných. Čo
bolo pre ňu aspoň ako-tak rozptýlením, keďže práve teraz neoceňovala ten pokoj
a ticho, súvisiace s touto misiou.
Nevedela čo jej na tom
vlastne prekáža, no akosi sa nedokázala upokojiť, odkedy sa stala tá vec
s jej rodičmi, doma sa skrátka necítila dobre, priala si, vybojovať sa
z toho a vrátiť sa za nimi až neskôr, keď všetko zapadne na to
správne miesto, no práve teraz jej to nebolo umožnené, preto sa zrejme až
príliš zamýšľala nad niektorými vecami, ktoré by jej predtým ani len nenapadli.
Ich hádku samozrejme
nebrala vážne, považovala to len za jedno z tých menších rozptýlení.
Jej kamarátka však ovládala
boj s dvomi svetelnými mečmi, vďaka svojim hlavám, mala trochu inú
techniku a bolo ťažké za ňou stíhať, len dúfala, že Gwain si je vedomí
toho, čo všetko riskuje. Niežeby sa obávala toho, že mu skutočne ublíži, no
mohla ho pokojne vyzvať na menší tréning a poriadne ho strápniť pred
všetkými, ako to už raz urobila jednému chlapcovi, ktorý sa pokúsil vtipkovať
ohľadom jej dvoch hláv a povedzme, že odvtedy sa takýmto záležitostiam
dosť vyvaroval.
„Nie, je to pravda, je to
len fotka z toho podujatia, kde sme boli spolu nič viac, máš ich predsa aj
ty, povedz mu, že...“
„Áno, iste, že ich mám
ja...“ potvrdila Theia. A snažila sa nemyslieť na to, že si ešte nedávno
obzerala hlavne tie, na ktorých bola v blízkosti svojho majstra.
Niečo na nich bolo, na
tom jeho výraze, keď boli spolu, na každom jednom geste.
Akoby mu na nej skutočne
záležalo, akoby nešlo len o to, aby jej robil spoločnosť, aspoň ona z toho
mala taký pocit, priala si, aby to bolo tak, aspoň čiastočne to odľahčilo
všetko, čím opäť prechádzala.
„Vážne, Gwain nemusíš sa
ničoho obávať, Ivor je hneď na niekoľkých, nevidím vtom žiadny problém...“
kryla kamarátku, to bolo práve teraz jej úlohou, a nemala v úmysle od
toho odstúpiť.
***
Otec za ňou prišiel počas
popoludňajšej meditácie. Cítila jeho prítomnosť. Už si zvykla na to, že jeho
sila sa zmenila, že nie je možné, aby ju používal tak, ako doteraz.
Meditácia bola jednou
z tých záležitostí, ktoré by mohol zvládať aj so trvalými následkami,
ktoré ostali po jeho posledných zraneniach. Mala by byť pokojná, mala by byť
spokojná s jeho blízkosťou, tak ako doteraz, no pocit straty v nej
stále prevládal. Nerozumela presne tomu odkiaľ pochádza, ale vedela, že spolu
s ním sa práve teraz opäť objavil. Mala radosť, že je jej otcom, tešila sa
z toho, ale zároveň pocítila aj akúsi zvláštnu formu zúfalstva.
Opäť používala techniku
schodov, no čiastočne aj dávala pozor na všetko, čo sa dialo okolo nej, na
každý úder srdca, každého živého či neživého tvora, ktorý by sa mohol dostať do
blízkosti domu senátorkiných rodičov.
Otcovu prítomnosť
nepovažovala za nič nepríjemné, ale stále sa v jej mysli spájala
s istým druhom strát.
Tentoraz prešla hlbšie
a on nemohol ísť s ňou až úplne po všetkých stupňoch.
A ona pochopila, čo
znamená tá strata, keď sa odvážila opýtať samej seba. Posledná zábrana, ktorá
jej bránila, odovzdať sa tým novým pocitom, bola preč, predtým, keď si myslela,
že on by mohol, že to čo cíti k nemu by mohlo vyvážiť to, čo... získala vo
vzťahu k svojmu novému majstrovi, práve teraz o tú možnosť navždy
prišla. A obklopil ju strach, spolu s hnevom na matku, ktorý
v nej opäť hlboko zarezonoval. Nemala právo jej to tajiť, mala ísť do rádu
s tým, že tam stretne svojho otca, či už by boli spolu alebo nie. Čo len
prispievalo k jej momentálnej podráždenosti, nič na tom nezmenilo ani to,
že sa pokúšala nájsť si svoje miesto na stupni, na ktorom chcela dosiahnuť
uvoľnenie, ktoré však neprichádzalo. Pomaly sa teda vrátila späť na jeho
úroveň.
„Je
to zvláštne, teraz to už viem, no hnevám sa kvôli tomu a niekedy si
prajem, aby som to nevedela, aby som o vás mohla rozmýšľať inak... ja
viem, je to možno hrozné, ale nie som si ani istá čo vlastne chcem...“
Sedela vedľa neho na tej
mentálnej úrovni a cítila sa čiastočne vyslobodená, čiastočne v zajatí.
Pod hviezdnou oblohou pod súhvezdím osamelého dievčaťa.
„Viac
času a viac trpezlivosti, to bude chcieť, mrzí ma, že práve ja som pre
teba zdrojom nepokoja, ale toto tajomstvo, bolo príliš dlho skryté, dozrel čas
na to, aby sa odhalilo, aby už neskôr nebolo zdrojom ďalších konfliktov.“
„Možno
raz to tak dokážem vnímať aj ja, ale dovtedy, dovtedy... ešte zrejme prejde
veľa času... možno viac než by som chcela...“
„Ja
budem pripravený, kedykoľvek ma budeš potrebovať, môžeš sa na mňa vo všetkom
obrátiť, do istej miery nám bolo povolené byť spolu. “
To
v nej obnovilo tú pôvodnú radosť a spolu s Káinom sa pomaly
vrátila späť.
čaká nás jedna tá kapitola s Anakinovho pohľadu. tzv. bonusová kapitola.
