Vtedy som verila 16. kapitola 2/3

fandom: HPff
pár: Myrtla/Tom Riddle, Myrtle Elizabeth Warren.

Obsah: „Vtedy som verila, že on už viac nebude súčasťou môjho sveta. Ale on sa vrátil a nič viac nedokázalo zastaviť temnotu...“

Myrtla je v 7 ročníku a Tom sa vráti z "objaviteľskej cesty" a dostane miesto profesora OBČM...

pokračovanie Poviedky vtedy som mala ten pocit, verzie A, mimo kanón

 poznámka: pauza bola síce krátka, ale pomohla... a teraz to zas ide

 Pre Petriku.

Vrátil jej späť poznámky. Ďalší ľahký dotyk jeho ruky ju práve teraz presvedčil o tom, že má tú správnu náladu. Prečo bolo také správne sa ho dotknúť? Prečo stále cítila tú istotu, že by mohli, za istých okolností patriť k sebe, prečo to všetko hovorila mágia?

Vedela, že je to omnoho zložitejšie, že to závisí skôr od jeho vôle, než od tých pocitov, ktoré vníma zrejme len ona a nikto iný. Od pocitov, ktoré už mnohokrát predtým boli ním samým znevážené. No napriek tomu stále cítila teplo toho dotyku, hlboko vo svojej vlastnej mágii, ďaleko za hranicou mysle, bola tá istota, že to má byť tak a že to nemôže byť v žiadnom prípade inak, že práve on jej dokáže dať tú silu, ktorú nemôže získať od nikoho iného.

„Tak teda, ja už pôjdem... máš asi veľa práce, a tak...“ vyjachtala Myrtla, mierne znepokojene aj napriek tomu, že práve teraz vyzeral akoby ho jej návšteva potešila, ona akoby náhle úplne stratila odvahu. Cítila sa čiastočne aj previnilo, keď bol on práve teraz takýto a ona v podstate len chcela zistiť... Už ani nevedela, čo presne mala v úmysle, pri pohľade naňho, to akosi strácalo zmysel, akýkoľvek odpor, akékoľvek uvažovanie o ňom ako o nepriateľovi sa stávalo bezpredmetné.

„Pre teba si vždy nájdem čas, dáme si spolu kávu alebo čokoľvek na čo budeš mať chuť... pokojne si ešte sadni...“ 

Váhala. Chytená do siete vlastných túžob. Byť s ním bolo... keď bol takýto, vždy príjemné, no čo ak je to len pasca, čo ak ... Vie predsa, že bola za Slughornom, musel to vedieť, inak by sa o nej nezhovárali. Čo ak teraz príde trest, čo ak len hľadá spôsob akým by jej pripomenul kam patrí.

No nepredpokladala, že si to dovolí urobiť tu a teraz, uprostred bežného dňa, to ju aspoň čiastočne primälo k tomu, aby sa rozhodla prijať jeho pozvanie.

„Ďakujem, pokojne aj kávu, áno iste...“

Urobila to aj, pod vplyvom toho jeho pohľadu, tej jeho bezprostrednosti, voči ktorej bola úplne bezbranná.

Spôsob akým sa dnes usmieval, bol ľudský no zároveň aj, bolo v ňom niečo iné, nedokázala presne rozoznať, čo znamená ten výraz.

Prijala ponúknuté miesto a keď domáci škriatok, priniesol druhú kávu, uvažovala nad tým, komu sa zodpovedá a kto sa môže dozvedieť o tomto ich malom stretnutí.

Nepochybne riaditeľ, jemu boli škriatkovia skutočne lojálny, ako najvyššej autorite na škole. To čiastočne schladilo jej nadšenie.

Bolo však ťažké o tom premýšľať, keď si sadol k nej, keď čelila jeho blízkosti.

Pevne uchopila šálku, akoby sa snažila zabudnúť na to teplo, ktoré jej poskytol on. Pridala cukor a nechávala lyžičku, aby pomocou mágie kávu premiešala.

„Chýbala si mi, myslel som na teba, počas toho víkendu, keď sme neboli spolu...“

Povedal to.

Celkom pokojne, akoby bolo úplne bežné, že práve on hovorí také veci. Akoby na tom nebolo nič mimoriadne.

„Naozaj?“

„Áno, iste... Predpokladám, že si sa už stretla s profesorom Slughornom... spomínal mi, že ste boli dohodnutí...“

 „Áno, boli sme, ale odkiaľ vlastne vieš....“

„Povedzme, že sme sa veľmi dôverne pozhovárali, tak ako už dávno nie a on pochopil moje dôvody a ja som pochopil jeho...  Prijal som to, že nechce mať nič spoločné so smrťožrútmi, no ani sa nemieni postaviť proti nám... Predpokladám, že ti vysvetlil všetko, čo si chcela vedieť, no pokojne sa na čokoľvek môžeš opýtať aj mňa, aby sme predišli prípadným nedorozumeniam...“

„Ja... myslím si, že to úplne chápem, že je to v poriadku... ja... som rada, že sa to medzi vami vyjasnilo... a nechcela som, ja len... teraz sa správaš inak, než... a musíš uznať, že to vzbudzuje isté obavy, teda... niežeby som nebola spokojná s tým, práve naopak, som rada, keď si takýto, keď ma opäť chápeš, a keď... je všetko v poriadku, no vzhľadom na to, čo sa stalo, som zapochybovala, priznávam, že áno...“ nevedela, čo iné by mu mala povedať, tak zvolila pravdu, aspoň tú časť pravdy, ktorá práve teraz viedla bližšie k pochopeniu a ďalej od pekla.

„Správam sa ako vravíš inak, no mám na to svoje dôvody, teraz je to už iné, než vtedy, keď sme boli na škole obaja, moje postavenie sa zmenilo a uznávam, že som sa k tebe nesprával práve najlepšie, že som príliš podliehal tým medzifakultným záležitostiam... a istým obmedzeniam, spôsobených faktormi, ktoré nemôžeš ovplyvniť, no stále boli súčasťou nášho vzťahu, no teraz už to tak nie je, niečo sa zmenilo, niečo o čom ešte s tebou nemôžem hovoriť, no myslím, že moje správanie teraz zodpovedá tomu, čo je skutočne viac než vhodné, vzhľadom na to, že obaja už vieme čo chceme a už sa na nič nehráme, je to tak Myrtla, že teraz už obaja berieme veci vážnejšie, než pred istým časom?“

Slabo prikývla. Nedokázala urobiť nič viac. Aspoň kým nebude mať dôvod na to, aby si mohla myslieť, že by jej to mohlo opäť ublížiť. Už len to, že si dal námahu niečo jej vysvetľovať, považovala za znak toho, že sa ešte nemusí obávať jeho hnevu.

predchádzajúca časť nasledujúca časť