Otrok

Otrok

Pár: Lucius/ Alaric /Ezra

Obsah: Lucius, syn rímskeho senátora, je zajatý počas bojov s barbarmi, na vlastnej koži zisťuje, čo to znamená ocitnúť sa v rukách nepriateľa

varovanie:18+ sex, omamné látky, prírodná mágia, trojka, krátka jednorázovka

Cítil to.

Dotyk tých očí na svojej pokožke.

On, syn rímskeho senátora, Lucius Cratus.

Svetlovlasý mladík, takmer osemnásťročný.

Zajatý počas jedného z tých bojov, boli to oni, tí ktorí prví prerazili stenu. Tým jediným kmeňom, ktorí dokázal to, čo sa predtým ešte nikomu nepodarilo.

On sám patril k tým, ktorý vyrástli vo viere v jej nedobytnosť. Ktorí verili v nezlomnú silu Ríma. No Rím sa zmenil. Rím neprijal to, čo malo byť prijaté, opovrhol tou mágiou, ktorej verili oni, kým ich posilňovala Rím slabol. V jeho stenách sa zjavili prvé praskliny, šíriace sa ďalej. A šíril sa strach.

On sám práve teraz čelil túžbam, ktoré boli horšie, než útok samotný. Tým túžbam, kvôli ktorým už dlhší čas nedokázal ani len hľadieť na svojho otca, toho muža, ktorí si priveľmi pripustil k telu svojich vlastný otrokov a dovolil im ovládať všetko, dovolil im, rozhodovať, čo bolo nebezpečné.

„Pomôžte mi, ste predsa...“

Hľadel do očí niekdajšieho otcovho spojenca, teraz už len do očí čarodejníka, ktorého ruka, majetnícky prešla po jeho pleci.

Dotkla sa tetovania urobeného ním samým, a vyvolala v ňom priam fyzickú prítomnosť toho vzrušenia, ktoré sprevádzal jeho dotyk.

Nikdy sa tak necítil, ani v Ríme, nikdy nebol ničím tak posadnutý ako práve týmto mužom.

„Nie som nič iné...“ zazneli tie slová v jazyku, ktorému on rozumel, nie tie hrdelné zvuky, ktoré zvykli počúvať počas ich útoku. „Len jedna z tých predzvestí konca a začiatku...A ty si teraz môj, si tu, lebo toho druhého som sa musel vzdať, bez toho, aby naplnil proroctvo, ale ty si tu a ja ti pomôžem... pomôžem ti, keď poslúžiš svojmu cieľu... keď všetci uvidia, aké to je, dostať Rím na kolená a až potom vrátiť Rímu to, čo mu patrí...“

Strhol sa.

Ten ľahký dotyk bol predzvesťou toho, čo sa s ním stane, toho čo bude musieť opäť podstúpiť, aby naplnil svoj osud.

Dotyk jeho rúk, aj na mieste, kde rímska prilba zanechala jazvu.

„Chceš byť môj, Lucius...“

„Nie...“ odsekol chladne a odvrátil od neho zrak.

Prudko a neľútostne sa pokúsil zastaviť jeho ruku. Skončila však za chrbtom, lebo tu bol aj on, ten druhý.

Ten, ktorého volali Ezra.

Ten, ktorý sa stal pre nich Prízrakom a hrozbou.

Videl ho bojovať a spôsob akým zrážal ich hlavy, ako ho zdobila ich krv, bol divý, neľútostný, ako prízrak smrti,  zdroj nekonečnej fascinácie.

Videl ho v tom smrteľnom tanci a rešpektoval, no práve teraz nenávidel tú jeho nadradenosť. A rovnako aj dotyk jeho druhej ruky, ktorá ho pohladila, ktorá sa ho zmocnila a sledovala ako opäť narastá.

„Nie...“ opäť zastonal a vypäl sa proti tej pevnej ruke.

Láskala ho, no zároveň držala pod kontrolou v pevnom zovretí, ponúkajúca istotu, že za svoje podrobenie zaplatí len slasťou.

A kontrola vykúpená takmer až bolestným mučením. Bez pohybu. Bez ľútosti. Slastné dráždenie náhle ukončené.

„Prosím...“

„Prosím, pane...“

Nehybnosť.

Bolestivá.

„Prosím, pane...“

„Chceš byť môj a patriť aj jemu?“ otázka, jedna z tých, ktoré by hrdo prehliadol, nebyť svojej vlastnej slabosti.

Nebyť toho, že jeho krv bola prekliata, krvou jeho vlastného otca, ktorá zdá sa v ňom upevnila túžby po podobných slastiach.

„Áno, prosím, áno...“ tie slová unikli, boli vyslovené a nedokázal ich vziať späť.

Bozk.

Prudký, plný vášne, Alaricove pery, ktoré vyplnili ten prázdny priestor v ňom samom.

Láskanie oboch ich rúk, nemilosrdné živelné a on sám pulzujúci medzi nimi v nekonečnej slasti.

Bozkával ich oboch.

Podriaďoval sa tomu vplyvu, tej ich drsnej temnote, lákavých dotykov a preniknutia. Prudkého a omamného.

A spokojnosti, nesmiernej spokojnosti, keď všetko nechával za sebou, keď prijímal jedného, pripravoval cestu pre druhého vo svojich ústach a zabúdal na všetko  na všetkých pod vplyvom tej posadnutosti, ktorú v ňom prebudili oni, pod vplyvom tej kliatby, ktorá prenasledovala jeho rod.

Stonal.

Ich bozky, kruté a zbavujúce ho zmyslov, ich pevné objatie a každý pohyb prenikajúci hlboko doňho pripravujúci ho o dušu, tak ako temná mágia, ktorej ho podrobili, tak ako tá krv predkov, ktorú v ňom rozbúrili práve oni.

Bol si vedomý toho, že ho počujú, že vedia o podrobení Ríma, že práve oni, uvítajú jeho opätovnú porážku.

***

„Lucius...“

Videl svojho otca, sledoval ako sa chveje pri pohľade naňho, ako ten hrdý muž padá na kolená a drží ho v objatí.

Videl aj ich, jeho otrokov, ktorí sa naňho dívali zo zadosťučinením v pohľade. V poslednom čase dosť vystupoval proti nim a oni sa teraz spojili, aby si vychutnali jeho porážku.

Obaja.

Misha a Eos.

Stále ešte dostatočne mladí na to, aby ich mohol oboch nenávidieť.

Ich pohľady ho dráždili, lebo im rozumel, vedel čo všetko znamená podrobenie, aj teraz, keď bol vrátený domov, k svojmu otcovi, k svojej rodine.

Časť z neho ostala tam v jeho moci, časť z neho myslela, aké to bude, keď možno opäť bude čeliť tomu pohľadu, keď bude piť z mágie, ktorú spoznal vďaka nim.

„Odpusť mi to, otec... odpusť mi...“ to bolo prvé, čo mu povedal, prvé čo dokázal vysloviť, keď od nich odvrátil zrak.

„Jediné na čom záleží, syn môj je to, že si s nami, že si opäť doma...“

„Áno, otec...“ vymanil sa z jeho objatia, opäť vzpriamený a hrdý.  

„Som opäť doma...“ zopakoval tie slová, akoby chcel samého seba upevniť vo viere, že ani tá divokosť tých dní, nedokáže z jeho srdca vymazať Rím.

***

Jeden z tých obradov krvi, ostal nedokončený, jedna z tých myšlienok vyslaná priamo k nemu bola práve teraz len vzdialenou odozvou jeho túžob. Jeho vlastnej pasce, do ktorej padol, keď sa prvý raz dotkol toho mladého muža.

Keď po dlhých rokoch pocítil túžbu po niečom inom, než po naplnení svojho osudu. Nedíval sa do očí svojho milenca.

Ezra bol práve teraz jemu samému vzdialený natoľko, že sa ho ani len nemohol dotknúť pohľadom a čeliť tej jeho prudkej mladosti, ktorá by v ňom samom prebudila len hnev.

Bol pripravený zabiť, ak by sa niekto postavil medzi neho a toho mladého Rimana. Jedného z tých, ktorí ešte majú nádej na to, aby spomalili pád tých mnohých stien, ktoré si vybudovali pred svetom.

A veril, že toto spojenie pretrvá, že je ako krv kolujúca v jeho žilách, že len on sám má tú moc, dovoliť, aby on sám neprekročil hranicu.

Ak dozreje.

Ak mu bude dovolené dozrieť.

Len od neho záleží, či sa opäť vydá do jeho rúk alebo bude bojovať alebo bude tým, kto jeho samého odprevadí, na jednu  z tých večných ciest, kde bojovníci sú len ľuďmi a prestávajú byť tými, ktorí určujú osudy tých svojich.

Bude čakať, na svoj pád či na jeho, na svoje podrobenie, či na jeho... oči zahalené tou túžbou, ktorú v ňom on sám prebudil. 

Tak či tak, bude to on, kto si vezme všetko, kto tú stenu napokon odstráni z ich životov. 

Skôr či najskôr, stena padne a tie slová budú zniesť zas, tie slová podrobenia, budú znieť mnohými hlasmi.