Sylvík & Adelaide (Merope
Merzmer)
Žánr: slash
Páry: Alan Rickman / Daniel
Radcliffe
Poznámka: tentoraz celá časť odo
mňa…
Poznámka2: Znovu publikované na Meropesvete so súhlasom autora.
autor nadväzujúceho fan
pokračovania: Merope Merzmer, ktorá sa podujala obnoviť túto poviedku.
Poznámka: Tu pokračuje moje
skromné pokračovanie, majte trpezlivosť, snáď z toho niečo bude,
očakávajte však text v slovenčine, majte na pamäti, že ste boli varovaní
aj ministrom mágie, pred istou dávkou cukru, trpkosladkého okúzlenia, ktoré vás
možno čaká…
Pre Anemos, S.G., AduCordellu a A. Midnight
„Na náš prvý
rok…“
Pripili si
spolu, na terase v jednej z tých súkromných viliek pri mori. Dan
cítil ako mu tvárou prebehol úsmev. Prešiel už rok odvtedy, ako spolu začali
chodiť a začalo to byť medzi nimi vážne, aspoň on to tak teraz vnímal, že
prišiel čas na to, poriadne osláviť to, že s ním Alan dokázal tak dlho
vydržať, bolo podľa neho viac než obdivuhodné a mienil mu to dať najavo. A takisto aj tú milú skutočnosť, že nedávno
dokončili všetky rozrobené poviedky a nechali ich čitateľom na stiahnutie,
upravené takmer až v knižnej podobe.
Momentálne
nemal nič nové rozrobené, no s Alanom mali už aj pár ďalších nápadov, už
aj on sa stal v komunite pomerne známou tvárou a začali sa podpisovať ako Real Harry a Princ dvojí krve. Stalo sa z nich pomerne dynamické duo.
Al mal aj pár
svojich samostatných poviedok, a takisto aj Dan, no keď pracovali spolu malo to
ten správny náboj. Všetci sa už tešili na ich ďalšie projekty. A ani on sa
nemohol ubrániť myšlienke, že tajným životom blogera bude rád žiť ešte veľmi
dlho, nevedel si predstaviť, že by mal stratiť to priam magické spojenie s týmto
živým a hravým svetom fantázie.
Svet Harryho
Pottera si stále žil svojím vlastním spôsobom a predpokladal, že ani Jo nebude
voči tomu magickému vplyvu úplne imúnna, keďže ani on sám úplne nezavrhol
Harryho.
S o to väčšou
chuťou sa však stával aj niekým iným, nachádzal v sebe nové rozmery, ktoré
boli preňho výzvou, chcel rásť, baviť sa a skrátka žiť. Čo zahŕňalo všetky
svety do ktorých patril.
„Nech aj ten ďalší stojí za to…“ dodal ešte
Alan, práve teraz viac než spokojný s tým, že tu mohol byť so svojím
priateľom.
Jeho film už
pomaly dostával finálnu podobu a jeho premiéra už bola takmer na spadnutie.
Osobne sa na
toto svoje dieta, tešil, čo však neznamenalo, že nemal ďalšie kritické poznámky
k sebe samému, lebo to bolo trochu iné, než by sa pôvodne mohlo od
takéhoto snímku očakávať a nevedel, ako to verejnosť prijme.
Dan si k nemu
prisadol na operadlo, cítil jeho ruku na svojom pleci, tú dobre známu blízkosť,
svojho partnera, ktorý za ten rok dosť vyspel, ak mal pravdu povedať, bol naňho
veľmi hrdý, mal pred sebou životaschopného mladého muža, pripraveného postaviť
sa za to, čo mu verí… Uvažoval nad tým,
aké by to bolo, keby aj on bol svojho času pripravený na výzvy podobného druhu.
A nebál sa, kým mal pred sebou jeho úsmev, kým bol on súčasťou toho dôvodu, pre
ktorý sa mohol usmievať, nevedel si predstaviť nič, čo by robil radšej, než
dávať šťastie osobe, ktorú miluje, než byť súčasťou všetkých svetov, ktoré
spolu mohli spoznať.
„Ja viem, že je
to strašné klišé, ale vždy som to chcel skúsiť…“ Dan siahol po jednu z jahôd,
a ochutnal.
„To nevadí,
pokojne si môžeme dopriať všetko, práve teraz je ten čas…“ Alan nemal žiadne
námietky.
On si zvyčajne
doprial kombináciu s horkou čokoládovou, no nebránil sa ani experimentom tohoto
druhu.
Objal Daniela
okolo pása a pritiahol si ho bližšie. Vskutku to bol jeden z tých pokojných
okamihov, kedy v sebe cítil tú energiu spojenú s jeho pohľadom a
dotykom, jeden z tých okamihov, kedy nepotreboval k životu nič viac.
A život skrátka len plynul v tom svojom okúzľujúcom rytme.
A bolo tu aj
slnko, niekedy podmanivé, niekedy kruté no práve teraz, priam láskavé.
***
Potešenie.
Rozlievalo sa
jeho telom, nenachádzal v sebe nič iné, než ten pocit absolútnej
uvoľnenosti.
Pohodlne opretý
a priam exkluzívne otočený tak, aby cítil partnerovu pozornosť, aby sa nedokázal
odpútať od jedného z tých momentov, kedy už ani nevedel povedať, či to čo
cíti je šťastie alebo…
Bozk.
Sladkosť toho
okamihu, keď si ukradol jeden z tých bozkov z vášne a niekedy aj z nehy.
Sem-tam si
dovolil aj jeden z tých nie celkom súkromných, keď boli spolu na
verejnosti.
Trocha tej pozornosti
mu neprekážala, aspoň nie do takej miery, aby nebol ochotný svojho partnera
chytiť za ruku a ukradnúť si pre seba bozk, no rešpektoval isté nepísané
hranice.
Okrem tých
menej prajných a konšpiračných, boli zvyčajne ich spoločné fotky v poriadku,
z čoho sa tešil, lebo vedel, že dosiahnuť to, môže byť považované za
skutočnú mágiu.
***
Návrat do sveta
tam vonku sa aj tentoraz spájal s menším nepohodlným. No nebolo to nič, čo
by nevyriešilo Alanovo tentoraz už vskutku súkromné objatie, ktoré bolo
uplatnené ako liek na jeho zhoršenú náladu, až po vstupe do ich spoločného domu.
„Lepšie?“
opýtal sa ho Al.
Nemal to srdce
nechať ho len tak a dovoliť, aby podľahol zvodom temných myšlienok.
„Áno, pane…“ a pridal k tomu ďalšie a ďalšie bozky aj
on bol ochotný prispieť svojím dielom.
Zapol si svoju obľúbenú hudbu, na príjemnej
hladine, odhodlane ako smrťožrút na výprave, preskúmal terén.
Všetko bolo v najlepšom
poriadku, žiadne narušenie a žiadne smrteľné kliatby, Pán zla takisto na blízku
nebol.
To bol ideálny
čas na to, vyložiť si nohy na gauč a ešte chvíľu len tak odpočívať, ešte chvíľu
sa nevenovať ničomu inému len príjemné, ešte chvíľu si užívať ten luxus spojený
s tým, že môže byť len Dan.
pokračovanie nabudúce