fandom: HPff
pár: Myrtla/Tom Riddle, Myrtle Elizabeth Warren.
pár: Myrtla/Tom Riddle, Myrtle Elizabeth Warren.
Obsah: „Vtedy som verila, že on už
viac nebude súčasťou môjho sveta. Ale on sa vrátil a nič viac nedokázalo
zastaviť temnotu...“
Myrtla je v 7 ročníku a Tom sa vráti
z "objaviteľskej cesty" a dostane miesto profesora OBČM...
pokračovanie Poviedky vtedy som mala ten pocit, verzie A, mimo kanón
Pre Petriku.
„Tak
potom je všetko v najlepšom poriadku... Tak to má byť, nie je na tom nič
zlé...“ ubezpečoval ju, jeho objatie bolo iné než predtým, jeho bozk na čelo,
akoby bol práve teraz pre ňu niečím, vskutku nadprirodzeným.
Držal
ju. Vtom objatí, po ktorom vždy túžila, no práve teraz sa nedokázala vymaniť z pocitov,
ktoré ju obklopili. Opierala sa oňho, zbavená všetkého, spomalená sama v sebe.
„Aj
tvoj hlas sa ti čoskoro vráti, v mojej prítomnosti sa to niektorým stáva,
no je to len dočasné, v tvojom prípade určite...“
Stáva?
Koľkokrát
už niekoho uvrhol do takéhoto stavu a vôbec ho to nemrzelo. Mala pocit,
akoby ju pálilo čelo, akoby jeho dotyk bol stále ešte dotykom lorda Voldemorta,
len slabo poznačeným Tomom.
Akoby
tým dotykom zrádzal to v nej, čo si prialo ešte bojovať, možno aj zomrieť
jeho rukou, možno aj uveriť tomu, že kvôli svojej odpovedi si už viac nezaslúži
žiť.
No
vedela, že nemôže uniknúť, že neunikne pred tou, ktorou vždy bola a zrejme
sa jej nikdy nedokázala celkom zbaviť.
„Nemusíš
sa cítiť vinná, všetko je tak, ako má byť a ja som s tebou... splním
svoje slovo...“
Príjemné
pocity, popretkávané vinou, prichádzali spolu s týmto zistením.
A keď
ju odviedol do kruhu tých svojich, keď boli nimi obklopení, nedovolil tej dobre
známej vlne smiechu, preniknúť cez jej obranu.
Vyžadoval
ticho. To ticho, počas ktorého bol on tým, kto bude určovať ich osud, tým ktorému
sa nedokážu vzoprieť.
Ako
v akomsi ťažkom sne vnímala, všetky tie ďalšie slová, ktoré už neboli
adresované jej, ale im.
Smrťožrútom,
temným bytostiam, študentom aj učiteľom, ktorí takpovediac boli práve teraz
prítomní na tomto jeho osobitnom zhromaždení. Očakávala protesty, aspoň nejaké,
no nikto sa neodvážil ani len prerušiť tú slávnu Tomovu reč, všetci tam len
stáli a počúvali ho, aspoň tí, ktorí ostali.
Prihováral
sa práve teraz hlavne svojim smrťožrútom a spojencom, ako ich nazýval.
A ona bola tam, bola živá, no stále ešte v zajatí toho pokriveného
sveta, do ktorého zapadla tak náhle, priam bolestivo. No teraz tam stála
a počúvala ho, ako hovorí o proroctve, ako hovorí o nej, cítila
ako ju drží za ruku a ako vôbec po
prvý raz, hovorí o nej ako o osobe existujúcej v súvislosti
s ním. Ako priznáva, že sú spolu. A o dôkaze,
ktorý mu poskytla. O dôkaze, ktorý nebolo možné spochybňovať.
Tak
ako sa kedysi stretli ich predkovia, tak teraz aj oni, budú spoločne čeliť
týmto novým dňom, ktoré prinesú prevratné zmeny v čarodejníckej
spoločnosti. A Rokfort bol len začiatkom toho všetkého, čomu už aj tak
vyjadrilo podporu väčšina čarodejníckych rodín.
Jeho
slová však stále vypadávali z jej mysle, stála tam, duchom stále oddelená
od sveta, stále na tom mieste, stále sa dívajúca napol na riaditeľa
a sledujúca jeho pád. Všetko čo sa odohrávalo v prítomnosti, bola len
kulisa, len súčasť niečoho čo sa akoby odohrávalo mimo nej, mimo toho všetkého
čo bola schopná práve teraz prijať.
Tam
niekde ešte bola tá Myrtla, ktorá sa tešila na to, že pôjde na ples s Hagridom
a netrápilo ju to, čo a to povie Tom.
Tá
Myrtla, ktorá pomáhala s výzdobou vo veľkej sále a dala si skutočne
záležať, aby to vyzeralo lepšie, než minulý rok.
Myrtla,
ktorá počula, ako ju nazval svojou priateľkou, ako to urobil pred všetkými ešte
neexistovala.
Priznal
to. Skutočne sa to stalo. To sa práve teraz krútilo v jej mysli. Ako niečo
neprirodzené a zvláštne. Pre ňu samú, takmer ako jedna z tých hier,
ktoré nedokáže pochopiť, takmer ako jedna z tých nových impulzov.
Ešte
to nedokázala prijať ako fakt, to že svoje slovo dodržal, to že to urobil, bolo
stále jednou z tých skutočností, ktoré nedokázala práve teraz presne
pochopiť a už vôbec nie prežívať, bez istej dávky vnútorného rozporu.
No
keď počula ako to znelo, keď si vybavila ten okamih, kedy vyslovil, tie dve
slová.
„Moja
priateľka... chcem, aby ste rešpektovali...“ to povedal, skutočne to znelo v jej
mysli a na okamih, akoby všetko ostatné bolo niekam odsunuté a existovali
len tie slová, ktorým rozumela no zároveň, ich prijímala ako jedno z tých starodávnych
zaklínadiel, príliš mocných na to, aby sa dali vysloviť bez nevyhnutného
rizika.