22. 4. 2016

Vtedy som verila 18. kapitola 2/3








fandom: HPff
pár: Myrtla/Tom Riddle, Myrtle Elizabeth Warren.

Obsah: „Vtedy som verila, že on už viac nebude súčasťou môjho sveta. Ale on sa vrátil a nič viac nedokázalo zastaviť temnotu...“
Myrtla je v 7 ročníku a Tom sa vráti z "objaviteľskej cesty" a dostane miesto profesora OBČM...
pokračovanie Poviedky vtedy som mala ten pocit, verzie A, mimo kanón




 Pre Petriku.

„Tak potom je všetko v najlepšom poriadku... Tak to má byť, nie je na tom nič zlé...“ ubezpečoval ju, jeho objatie bolo iné než predtým, jeho bozk na čelo, akoby bol práve teraz pre ňu niečím, vskutku nadprirodzeným.
Držal ju. Vtom objatí, po ktorom vždy túžila, no práve teraz sa nedokázala vymaniť z pocitov, ktoré ju obklopili. Opierala sa oňho, zbavená všetkého, spomalená sama v sebe.
„Aj tvoj hlas sa ti čoskoro vráti, v mojej prítomnosti sa to niektorým stáva, no je to len dočasné, v tvojom prípade určite...“
Stáva?
Koľkokrát už niekoho uvrhol do takéhoto stavu a vôbec ho to nemrzelo. Mala pocit, akoby ju pálilo čelo, akoby jeho dotyk bol stále ešte dotykom lorda Voldemorta, len slabo poznačeným Tomom.
Akoby tým dotykom zrádzal to v nej, čo si prialo ešte bojovať, možno aj zomrieť jeho rukou, možno aj uveriť tomu, že kvôli svojej odpovedi si už viac nezaslúži žiť.
No vedela, že nemôže uniknúť, že neunikne pred tou, ktorou vždy bola a zrejme sa jej nikdy nedokázala celkom zbaviť.
„Nemusíš sa cítiť vinná, všetko je tak, ako má byť a ja som s tebou... splním svoje slovo...“
Príjemné pocity, popretkávané vinou, prichádzali spolu s týmto zistením.
A keď ju odviedol do kruhu tých svojich, keď boli nimi obklopení, nedovolil tej dobre známej vlne smiechu, preniknúť cez jej obranu.
Vyžadoval ticho. To ticho, počas ktorého bol on tým, kto bude určovať ich osud, tým ktorému sa nedokážu vzoprieť.
Ako v akomsi ťažkom sne vnímala, všetky tie ďalšie slová, ktoré už neboli adresované jej, ale im.
Smrťožrútom, temným bytostiam, študentom aj učiteľom, ktorí takpovediac boli práve teraz prítomní na tomto jeho osobitnom zhromaždení. Očakávala protesty, aspoň nejaké, no nikto sa neodvážil ani len prerušiť tú slávnu Tomovu reč, všetci tam len stáli a počúvali ho, aspoň tí, ktorí ostali.
Prihováral sa práve teraz hlavne svojim smrťožrútom a spojencom, ako ich nazýval. A ona bola tam, bola živá, no stále ešte v zajatí toho pokriveného sveta, do ktorého zapadla tak náhle, priam bolestivo. No teraz tam stála a počúvala ho, ako hovorí o proroctve, ako hovorí o nej, cítila ako ju drží za ruku  a ako vôbec po prvý raz, hovorí o nej ako o osobe existujúcej v súvislosti s ním. Ako priznáva, že sú spolu. A o dôkaze, ktorý mu poskytla. O dôkaze, ktorý nebolo možné spochybňovať.
Tak ako sa kedysi stretli ich predkovia, tak teraz aj oni, budú spoločne čeliť týmto novým dňom, ktoré prinesú prevratné zmeny v čarodejníckej spoločnosti. A Rokfort bol len začiatkom toho všetkého, čomu už aj tak vyjadrilo podporu väčšina čarodejníckych rodín.
Jeho slová však stále vypadávali z jej mysle, stála tam, duchom stále oddelená od sveta, stále na tom mieste, stále sa dívajúca napol na riaditeľa a sledujúca jeho pád. Všetko čo sa odohrávalo v prítomnosti, bola len kulisa, len súčasť niečoho čo sa akoby odohrávalo mimo nej, mimo toho všetkého čo bola schopná práve teraz prijať.
Tam niekde ešte bola tá Myrtla, ktorá sa tešila na to, že pôjde na ples s Hagridom a netrápilo ju to, čo a to povie Tom.
Tá Myrtla, ktorá pomáhala s výzdobou vo veľkej sále a dala si skutočne záležať, aby to vyzeralo lepšie, než minulý rok.
Myrtla, ktorá počula, ako ju nazval svojou priateľkou, ako to urobil pred všetkými ešte neexistovala.
Priznal to. Skutočne sa to stalo. To sa práve teraz krútilo v jej mysli. Ako niečo neprirodzené a zvláštne. Pre ňu samú, takmer ako jedna z tých hier, ktoré nedokáže pochopiť, takmer ako jedna z tých nových impulzov.  
Ešte to nedokázala prijať ako fakt, to že svoje slovo dodržal, to že to urobil, bolo stále jednou z tých skutočností, ktoré nedokázala práve teraz presne pochopiť a už vôbec nie prežívať, bez istej dávky vnútorného rozporu.
No keď počula ako to znelo, keď si vybavila ten okamih, kedy vyslovil, tie dve slová.
„Moja priateľka... chcem, aby ste rešpektovali...“ to povedal, skutočne to znelo v jej mysli a na okamih, akoby všetko ostatné bolo niekam odsunuté a existovali len tie slová, ktorým rozumela no zároveň, ich prijímala ako jedno z tých starodávnych zaklínadiel, príliš mocných na to, aby sa dali vysloviť bez nevyhnutného rizika.