fandom: rps supernatural
pár: Misha Collins /Mark Pellegrino
varovanie: , fóbie, mladý tínedžer Misha,
dospelý Mark, Mark, vodcom hackerskej skupiny,
Mark-pokušiteľ, Misha_stredoškolák, Misha, s červenými vlasmi_ mysteriózne, dobrodružné, zo súčasnosti
inšpirované hackerským seriálom Mr.
Robot... (no veci si prispôsobujem podľa seba)
Obsah: „Iba jedno kliknutie...“ 
Pre Michalette a katku.
„Dobre, dobre, len sa upokoj, tak som
to predsa nemyslela...“ zamumlala Danielle takmer ospravedlňujúco. No on vedel,
že mu to chcela vmiesť do tváre presne takým spôsobom, akým to aj napokon
povedala.
Nie preto, že ho nemá rada, nie
preto, že by mu chcela ublížiť, vedel že o to jej nejde, svojím spôsobom
ho mala rada, bol jej milovaný brat, čítal to v jej pohľade, no nič to
nemenilo na tom, akú bezmocnosť pocítil, keď ju tak počul hovoriť.
Bola to jeho slabosť a ona jej
nerozumela, tak ako on nerozumel tomu, prečo potrebuje isté veci, bola predsa
silná, vždy jeho vzor, vždy tá, ktorú mu rodičia dávali za príklad. Nenávidel
tú jej časť, ktorá mala byť preňho vzorom.
„Jasné...“ hlesol roztrpčene.
Nedokázal s ňou kvôli tomu bojovať, príliš ju miloval, príliš si prial,
aby ho uznávala, aby ona bola tou, ktorá sa na neho môže obrátiť.
Prial si vystúpiť z toho kruhu,
aspoň raz nepodľahnúť tomu istému vzorcu. No nemohol vymazať to, na čo si
odmietal poriadne spomenúť, vedel len to, že tam bola aj ona a pamätal si
aký to bol pocit, ten pocit, ktorý v ňom všetko zničil a zmenil ho na
tú osobu, ktorou bol teraz, ten pretrvávajúci pocit ohrozenia, akoby v ňom
nikdy neumieral.
Posadil sa.
Priveľmi prudko. Hlava sa mu opäť
zatočila, pocítil starostlivý dotyk šéfa na svojom chrbte.
Stiahol sa späť do šéfovho objatia,
nemalo by to byť také dobré, také príjemné.
Čiastočne bolo aj dobré, že práve
teraz podľahol tejto svojej slabosti, lebo mohol byť práve teraz blízko neho,
čo sa inak neodvážil urobiť, ani vo svojich snoch a už vôbec nie, keď bol
s nimi.
***
Súčasnosť
Predpokladal,
že opäť čelil záchvatu podobného druhu, lebo sa zrazu prebral vo svojej izbe.
A na
posteli vedľa neho sedel jeho brat Sasha, bledý, s pohľadom, ktorý ho
takmer spaľoval zvnútra.
„Ešte
stále sa ti to stáva... myslel som si, že...“
„Áno,
stáva sa mi to...“ hlesol unavene a snažil sa nemyslieť na to, že to môže
byť až také zlé, hlavne v niektorých prípadoch.
„Možno
by si mal vyhľadať pomoc a...“
„Chodil
som na terapiu, no musel som ju prerušiť a nepôjdem k nikomu inému...
neviem si ani predstaviť, že by tu mohol byť niekto kto by... jedine, že by si
mi dovolil komunikovať s terapeutom pomocou netu... ale ten predsa
nemáme...“ prerušil ho netrpezlivo. Práve teraz by sa nemal zaujímať oňho
a o veci, ktoré zmení len veľmi ťažko, ich sestra bola predsa
v ohrození. To jediné bolo dôležité, nech už medzi nimi boli akékoľvek
rozpory jej bezpečnosť preňho bola prvoradá.
„To
sa dá zariadiť, ak je to potrebné, tak budeme mať, áno vybav si to, myslím, že
to tak bude najlepšie... naši mi nepovedali, že potrebuješ, že by si mohol
a prečo vlastne ti zakázali...“
„To
teraz nechaj tak... teraz to nie je dôležité... dám ti zoznam, kde by mohla
byť, kde si myslím, že by mohla...“ no boli tu aj miesta, o ktorých
s ním nemohol hovoriť.
„A
nepovieš im to radšej sám?“
„Nie,
bude lepšie, ak s nimi budeš hovoriť ty...“ nepovažoval za vhodné s nimi teraz
hovoriť, nebol pripravený ešte raz sa im postaviť a v jeho mysli ako
film už aj tak bežali slová, ktoré by mu zrejme povedali, potom všetkom, čoho
bol príčinou on sám, by to aj tak nebolo k ničomu dobré.
Predpokladal,
že sú len dve cesty, ktorými sa mohla dať, buď odišla z vlastnej vôle
a len skúša ich trpezlivosť alebo ju majú oni.
Tú
druhú možnosť si ani len nepripúšťal, aspoň nie teraz, keď sa prebral
z jedného z tých svojich stavov a Mark pri ňom nebol. Nebol tu,
lebo on od neho bez vysvetlenia odišiel.
Podriadil
sa svojej rodine a neurobil nič, nedokázal s ním ani len hovoriť, aj
keď na to mal svoje dôvody, práve teraz sa kvôli tomu necítil o nič
lepšie, lebo on by mu mohol pomôcť, ak on by možno vedel, kde hľadať, ak by sa
náhodou... No musel si byť istý, lebo inak to všetko preňho práve teraz
predstavovalo až príliš veľké riziko. A ak by na ňu zbytočne upozorňoval,
mohlo by sa to obrátiť proti nemu.
„Tak
dobre, Misha, ja im zavolám...“ súhlasil napokon. „No potom sa spolu ešte
pozhovárame... dobre...“
„Áno,
isteže áno...“ vyhlásil dosť stroho a snažil sa vybaviť si všetky miesta,
kde by mohla byť, keby ju pochytil jeden z tých stavov, ktoré pre zmenu
ovládali ju.
Keď
skončil, nechal brata odísť a on sám ostal ležať na posteli, nehybný,
tichý.
A vôbec
po prvý raz vážne uvažoval o tom, že si možno dá lieky, no zavrhol tú
predstavu, nemal právo na úľavu, už raz sa jej predsa vzal, už raz sám sebe
odoprel tú možnosť, no bol ochotný ich dať jej, a teraz už vedel, že to
bola chyba.
No,
ak by mal povedať, kedy presne to začalo, vlastne by skôr trval na tom, že to
bolo počas toho popoludnia, keď k nim prvý raz prišiel Andrew.
Minulosť
„Andy, toto je môj braček...“ počul
ako to niekomu Danielle povedala, no ani len nezdvihol hlavu od displeja. Práve
niečo skúšal a bol do toho natoľko zabratý, že votrelcov vo svojej izbe
vítal len s veľkou nevôľou. A nič na tom nezmenilo ani to, že si
jednoducho sadla na stôl k nemu.
„No tak, aspoň sa snaž predstierať,
že ťa to zaujíma...“
„A čo keď nie...“ odsekol nevrlo, no
aj tak sa napokon pozrel za seba, už len preto, lebo vedel, že to len tak ľahko
nevzdá, tú svoju snahu, trochu ho socializovať.
A skutočne musel uznať, že
tentoraz to bola osoba, ktorá stála za pohľad.
Starší chalan. Zrejme vysokoškolák.
Pomerne pekný, aspoň tak by zhodnotil osobu,
ktorá sa práve teraz naňho usmievala.
Svetlohnedé vlasy, hlboké oči.
„Tak Misha, toto je Andy, môj
priateľ...“
„Teší ma...“ dostal so seba napokon.
A stále sa mračil na sestru, no
ona zliezla späť zo stola a opustila izbu so slovami.
„Hneď prídem, zatiaľ sa tu trochu
pozhovárajte...“
Nevzdala to.
Nechcela to vzdať.
Musel byť nepríjemný, horší než
zvyčajne, no nechcelo sa mu a ani len nevedel prečo.
„Na čom pracuješ?“ opýtal sa ho.
„Na ničom dôležitom...“
„Počítače sú tak trochu môj odbor... som
programátor, mohol by som ťa niečo naučiť, ak by si chcel...“
„Áno, to by možno šlo...“ chcel sa
tým zaoberať, mal už nejaké knihy, no zdalo sa mu, že by potreboval niečo iné,
skôr taký osobnejší prístup, no zároveň ho znervózňovalo to, že by mal sám sebe
povoliť bližší kontakt.
A kým sa sestra pripravovala na
ich spoločné rande on sa toho naučil viac, než vôbec predpokladal.
Vtedy samozrejme nevedel, s kým má
dočinenia, keby to čo i len tušil, možno by sa s ním nikdy
nespriatelil. Možno by nikdy nevstúpil do sveta, ktorý bol práve teraz preňho
taký prirodzený a nenahraditeľný.
predchádzajúca časť
