pár: Lord Voldemort/Harry Potter
obsah: Harryho Pottera trápia sny o Temnom pánovi.
varovanie: 18+, nie to nová poviedka, ale skorigovaná verzia starej poviedky, je to môj prvý slash, prvý dlhší projekt, preto to berte s rezervou. OC lord Voldemort.
poviedka pôvodne vyšla v roku 2007.
Skorigovaná verzia poviedky bude vychádzať raz do týždňa. Keďže aj tak chýba 1 kapitola rozhodla som sa ju publikovať nanovo...
poznámka: úplne nová kapitola, nuž pokračujem zatiaľ v opravách Mora Negris, keďže už veľmi dlho stála ... toto je každopádne nová kapitola, takže neviem ešte kam smerujem...
obsah: Harryho Pottera trápia sny o Temnom pánovi.
varovanie: 18+, nie to nová poviedka, ale skorigovaná verzia starej poviedky, je to môj prvý slash, prvý dlhší projekt, preto to berte s rezervou. OC lord Voldemort.
poviedka pôvodne vyšla v roku 2007.
Skorigovaná verzia poviedky bude vychádzať raz do týždňa. Keďže aj tak chýba 1 kapitola rozhodla som sa ju publikovať nanovo...
poznámka: úplne nová kapitola, nuž pokračujem zatiaľ v opravách Mora Negris, keďže už veľmi dlho stála ... toto je každopádne nová kapitola, takže neviem ešte kam smerujem...
Pre anjelik_majka
Ultimátum.
Toto slovo bolo skloňované počas tých najbližších dní
a stalo sa súčasťou toho obrovského strachu, ktorý celý čarodejnícky svet
nútil zotrvávať v strehu. Hovorilo sa o veľkom útoku. O možnosti,
že by mohli byť zasiahnuté dôležité strategické ciele, a takisto aj o využití
nekromancie a techník s tým spojených, ktoré čarodejníkov desili viac
než čokoľvek iné.
Nekromancia ako taká patrila k dávno zakázaným
častiam magickej vetvy, dospelo to až tak ďaleko, že boli údajne zničené všetky
dôležité spisy a dokumenty a umlčané všetky osoby, ktoré mali o tomto
druhu mágie čo i len nepatrné znalosti. Na ich strane neostal nikto, kto
by mohol odvrátiť hrozbu tohto druhu.
A Harry si prial, aby bolo v jeho moci s tým
niečo urobiť, obzvlášť preto, že práve teraz sa naňho zameriavala všetka
neželaná pozornosť ostatných študentov, ktorí mali možnosť prečítať si takzvaný
manifest Temného pána, v ktorom on
sám označil za jedinú možnosť ako odvrátiť hrozby podobného druhu to, že on sám
sa dobrovoľne vydá do jeho rúk, v čo možno najkratšom čase.
Po jeho prepustení s ošetrovne, preto práve teraz
čelil, strachu a obávam všetkých ostatných
a nenachádzal medzi nimi jedinú osobu, ktorá by mu nevyčítala to,
že ešte stále zotrváva na Rokforte. A on to musel všetko mlčky a v tichosti
znášať.
Teraz už vedel, že riaditeľ sa postaral o to, aby
sa dostal z rúk Temného pána, aby sa vrátil späť po uzavretí tej prísahy,
že práve on našiel tú medzeru v nej, ktorá mu umožňovala ostať na strane
svetla. Tie slová boli príliš mocné, nevedel ich udržať vo svojej mysli, akosi
mu vždy kamsi unikli a po riaditeľovom zásahu, boli už takmer
nedostihnuteľnou súčasťou toho tichého mučenia.
No vďaka tejto medzere v jeho vlastných slovách,
sa nechtiac stal otrokom inej vôle, ktorá bola práve teraz silnejšia než tá
jeho. A nedokázal sa jej vzoprieť.
Riaditeľovi zrejme veľmi nezáležalo na tom, v akom stave bude, dôležité bolo hlavne
vyhrať vojnu, Harry pochopil, nanešťastie až veľmi neskoro, že riaditeľ len
málokedy koná v jeho záujme. A snaží sa využiť moc prísahy v prospech
strany dobra aj za cenu veľkého utrpenia a strát.
Nepochybne ešte stále uctieval hlavne vyššie dobro. A na
tom sa zrejme nič nezmenilo, ako mal možnosť zistiť, keď si od neho pred pár
hodinami vypočul prednášku o tom, aké sú ich životy vlastne nedôležité,
oproti tomu ostatnému, čo je v stávke.
A práve teraz bol odsúdený na ticho. Na čakanie,
ktoré sa čoraz väčšmi predlžovalo. Sám nemohol urobiť ani len krok a nemal
pri sebe ani svojich priateľov. Nebolo mu ani len dovolené sa s nimi ani
len pozhovárať bez dozoru.
Mal teraz vyhradenú jednu z izieb, kdesi v neoznačenej
časti, do ktorej ho vždy odprevadil nejaký člen učiteľského zboru. A z nej
sa dostal len do Veľkej siene, na vyučovanie a späť do svojho väzenia.
Tú izbu už teraz nenávidel viac než komoru pod
schodmi.
No ani teraz,
keď sedel vo Veľkej sieni za svojím stolom, so svojimi spolužiakmi, nebolo to o nič
príjemnejšie, ako nútený pobyt v oddelenej izbe, v ktorej naňho
doliehala sila prísahy.
Nikdy sa necítil tak osamelo, nikdy nebol taký zúfalý.
No bolo to práve to nikdy nekončiace ticho, čo ho
zabíjalo. To ticho, ktoré pociťoval ako tú najvyššiu formu utrpenia. To mlčanie
spojené s nenávistnými pohľadmi ostatných.
Počul ten ich šepot, cítil tie ich varovné pohľady, no
rovnako ako aj on, aj oni boli spútaní nemilosrdnosťou riaditeľovej vôle. Bolo
to neznesiteľné, nekonečné.
A bol to práve Snape, ktorý sa napokon nad ním zľutoval, keď zrazu počul jeho hlas:
„Vstaňte, Potter, prišiel čas...“
Položili mu otázky, tak konečne mohol hovoriť. No
netešil sa z toho, lebo vedel, že to neznamená nič dobré.
„Čas na čo, pane?“
No Snape mu neodpovedal, len mu pokynul, aby ho nasledoval.
predchádzajúca kapitola
