pár: Rey/Kylo Ren
varovanie: romantika, dráma, hurt/comfort, hate/love relationship, love between good and evil, love between enemies
obsah: "Keď som ťa opäť uvidel, bola si tak blízko smrti. Pohltená chladom. Tvoj život však patril len mne."
Ležala tam.
Neďaleko jedného
z tých skladov, ktorých čísla sa stratili pod silnou vrstvou námrazy.
Nehybná. Tak blízko
smrti. Pohltená tmou. Príliš blízko Prvého rádu, príliš ďaleko od svojho
majstra.
„Čo by som mal teraz
s tebou urobiť, Rey?“ opýtal sa jej tým druhým hlasom, hlasom svojej
masky. Nedokázal sa jej zriecť, nemohol
zabudnúť na všetky tie možnosti, ktoré mu odoberala jeho vlastná tvár. Pri
pohľade do nej sa ho prestala báť, prestala ho považovať za hrozbu, čo bolo
preňho neprijateľné. A práve teraz na to myslel, práve teraz spomínal na
tú ťaživú váhu jej pohľadu a na to, čo všetko si voči nemu dovolila, ona,
dievča, ktoré vtedy ešte ani nepoznalo čo znamená skutočne chápať silu.
Na jeho otázku mu
neodpovedala. No on tušil, aká by asi bola. Tí na strane svetla sú vždy
odvážni, vždy sú ochotní sa obetovať pre svoje ideály. Predpokladal, že aj ju
učia niečo také, že aj ona podlieha tomuto vplyvu strany svetla.
Stále sa skláňal nad ňou,
kým jej čas neúprosne ubiehal. Čím dlhšie čelila tomu chladu, tým nižšia bola
jej šanca na prežitie. Netrápilo ho to, aspoň nie to, čo by trápilo jeho
samého, keby zotrval na strane svetla. No pripúšťal, že na ňu myslel viac, než
na väčšinu ľudí.
Pamätal si na ten jej
pohľad, na to ako ostro ho odsúdila, ako v jej očiach čítal pohŕdanie
a odpor, ten pohľad mal stále pred sebou, stále mu musel čeliť.
A vedel, že to urobí znovu, ak jej dá tú možnosť, ak jej dovolí ďalej rásť.
No vyhrať nad ňou takto, to by nebolo preňho víťazstvo. Neodstránilo by to tú
nespokojnosť, ktorá v ňom pretrvávala po ich poslednom súboji.
„Tak ešte raz, Rey, ešte
posledný raz...“
Sklonil sa k nej,
zabalil ju do termoprikrývky a vzal ju do náručia. V ňom samom akoby
sa opäť prebudil istý druh fascinácie, keď sa dostali do kontaktu, keď jej
blízkosť bola tým jediným, čo mohlo zabrániť menej poetickejšiemu riešeniu.
Bol si vedomý toho, že to
zrejme bude trpko ľutovať, no práve teraz jej život patril jemu a on mal
právo rozhodnúť.
A práve teraz bolo
jeho cieľom udržať ju pri živote, lebo si to tak prial, lebo potreboval zistiť,
či jeho výcvik mal vôbec nejaký význam. Nehovoriac o tom, ako jeho
autorita poklesla, odkedy ho porazila práve ona, odkedy si každý myslel, že je
preňho istým spôsobom výnimočná. Práve preto nemá už žiadnu inú možnosť, práve
preto ju nemôže nechať len tak odísť.
Jej smrť ich vyvedie
z omylu, nie takáto nie, tento druh smrti s ktorou by nemal nič
spoločné.
***
Uložil ju do postele,
v jednej z tých starších buniek na základni 2, zapol centrálny ohrev a skontroloval
aj stav podpory života. Všetko vykazovalo hodnoty, ktoré by jej mali pomôcť
k tomu, aby sa aspoň dočasne vrátila späť do života.
Odstránil termoprikrývku,
ktorá už aj tak poslúžila svojmu účelu, a keďže jej stav bol omnoho vážnejší
ani zďaleka to nestačilo na jej záchranu. Bolo nutné urobiť to po starom.
Prezliekol ju aj z jej odevu padawanky,
do staršej sivej uniformy, ktorá však splnila svoj účel, už len tým, že bola
čistá a suchá. Hoci na istých miestach trochu voľnejšia než by mala byť,
no to práve teraz nebolo dôvodom na znepokojenie.
Zložil si masku. Teraz ju
nepotreboval. Jej sa chcel dívať do očí, keď sa prebudí, keď si uvedomí, že je
pri nej práve on.
„Vrátiš sa, však Rey,
budeš bojovať... neodídeš takto... tentoraz ti pomôžem... tentoraz áno...“
Snažil sa ju rozohriať,
pomaly, vlastným telom sa postaral o to, aby sa to jej prestalo podobať na
kus ľadu. Tak to bolo najlepšie a omnoho účinnejšie než iné prostriedky.
Trvalo to dlho, začínal
si myslieť, že možno je už neskoro, že možno čakal pridlho a už viac
nezabráni jej odchodu.
Pohla sa.
Napokon sa to stalo.
Napokon to bol jeho
dotyk, čo ju prebudilo.
„Ty...“ hlesla šokovane.
Opäť ten nezmyselný
odpor. Dokázal by ju pre to nenávidieť, keby on sám nerozumel tomuto druhu
odporu...
„Áno, ja...“ vychutnával si jej zdesenie
spojené s tým, že to bol práve on, kto jej práve teraz pomáhal.
„A ty sa s tým budeš
musieť zmieriť, s tým, že si teraz v mojich rukách, že ja rozhodnem o tom,
čo sa s tebou stane....“
„Nie, nikdy...“ stále
mala v sebe ten svoj vzdor, ten oheň, ktorý na nej tak veľmi obdivoval, no
čiastočne bol preňho aj zdrojom znepokojenia. Ten druh ohňa vyvolávajúci blízkosť
svetla, toho svetla, ktorého sa on už dávno vzdal. To všetko mu práve teraz
pripomínala ona a ten jej pohľad, príliš čistý na to, aby niečo také vôbec
mohlo byť súčasťou jeho života.
Napriek svojím slovám, ostávala
aj naďalej opretá oňho, aj keď priam cítil ten jej pohyb, a to ako sa snažila
odtiahnuť, ako celé jej telo na tom pracovalo, no akosi sa to mihlo účinku, už
len preto, lebo nemala dostatok síl na nič iné, len na ten svoj pohľad.
„Teraz hlavne dýchaj a nezaspávaj...
nemôžeš predsa zaspať, keď je pri tebe tvoj nepriateľ, to si nemôžeš dovoliť,
Rey...“
Pokračoval v tej
jemnej masáži, ktorá rozprúdila v jej tele krv. Takmer až bolestne, takmer
až neúprosne.
„Prečo...“ opakovala to
slovo takmer do omrzenia, no on jej neodpovedal, nie teraz, keď ho väčšmi než
jej otázky, zaujímali jej márne pokusy o vymanenie sa z jeho objatia,
ktoré práve teraz však bolo pre ňu dôležitejšie než vôbec dokázala pripustiť.
