12. 6. 2016

Tí, ktorí nemávajú sny 1. kapitola

fandom: star wars
pár: Rey/Kylo Ren
varovanie: romantika, dráma, hurt/comfort, hate/love relationship, love between good and evil, love between enemies

obsah: "Keď som ťa opäť uvidel, bola si tak blízko smrti. Pohltená chladom. Tvoj život však patril len mne."





Neodpovedal jej.
Zotrvával v tichu, preňho do istej miery prirodzenom, ako meditácia, ako jej temná podoba, do ktorej čoraz častejšie vstupoval.
Tak dlho, až kým neustali ani jej posledné pokusy o vyslobodenie, až kým sa nezmierila s tým, že sa bude musieť aspoň na istý čas podriadiť jeho vplyvu.
Rey nemala ani poňatia o tom, čo znamená cítiť temnú stranu sily, čo znamená spoznať jej odvrátenú stranu, dotknúť sa jej, cítiť ju, to neúprosné pulzovanie temnoty, tú slobodu plynúcu z neho. Bez nutnosti cítiť tie zábrany, bez nutnosti brať na kohokoľvek a čokoľvek ohľad.
Chcel jej to ukázať, chcel ju ešte istý čas presviedčať, možno mal skutočne pre ňu istý druh slabosti.
Možno to bolo teraz až priveľmi lákavé, keď bola v jeho náručí, dlhšie než väčšina žien, ktoré poznal.
A možno len nikdy predtým neuvažoval nad tou možnosťou, že by niekoho chcel mať na dlhší čas vo svojej blízkosti, že by ním mohla pohnúť iná ľudská bytosť.
Túžil sa jej dotknúť, chcel, aby sa ona dotkla jeho, jej odpor v ňom vyvolával hnev.
No iný než tú deštruktívnu podobu, ktorú poznal takmer až dôverne, tento druh hnevu, akoby zahŕňal aj jeho samého. 
Slabosti tohto druhu mu predtým boli neznáme, predtým akoby existovala hlavne len sila, teraz už aj ona, teraz už aj jej sila svetla, kvôli ktorej túžil ju zlomiť, kvôli ktorej nedokázal  prestať myslieť na to, aké by to bolo keby patrila jemu.
Dotkol sa jej mysle, narazil však na múr obrany, nie na nevybrúsené čisté vedomie, priveľmi idealistické na to, aby patrilo opustenej a osamelej osobe, plné viery, plné sily, z ktorej si prial čerpať.
Nebolo to spravodlivé, že práve ona bola taká silná, že práve on žil vo svete, v ktorom ho mohla poraziť.
„Tvoj majster, ťa učí dobre, aspoň čo sa týka tohto, áno...“ musel to uznať, keď stál pred tou nekonečnou stenou.
„No tvoje pocity ťa prezrádzajú, tvoj strach... je hlbšie než si myslíš, nie si taká ako sa ti tvoj majster, snaží nahovoriť...“
Chcel ďalej útočiť, chcel sa proti nej postaviť, no ona práve teraz vôbec nebojovala.
Cítil ako sa oňho oprela, ako niečo zmiernilo aj ten posledný záchvev nespokojnosti.
„Myslíš sa, Ben, to ty máš strach... to ty...“ povedala tie slová, ktoré ho prinútili, urobiť niečo, čo ju jej majster nepochybne radšej ani neučil. Zatlačil na isté miesta v jej obrane a ona upadla do bezvedomia, tentoraz však bez rizika, spojeného s tým, čo by sa stalo, keby sa poddala chladu.
Jeho meno, to ako ho vyslovila, by ho možno prinútilo zvážiť, či jej samej nedovolí, aby to urobila, možno nielen raz, ale viackrát, možno by nad ňou mohol zvíťaziť, keby predstieral, že je ním, keby sám sebe doprial ten luxus ho opäť oživiť.
Jej nateraz stačilo to, že ju za tie slová nepotrestal, že ju nechal, aby sa zo všetkého spamätala.
Naďalej potom zotrvával v tom čiastočne až príjemnom tichu, obklopený preňho až neobvyklým pokojom.
Blízko svetlej strany sily, obklopený ňou. Bolo to preňho príliš nebezpečné, on sám mohol veľmi ľahko pripustiť porážku, spôsobenú jej dotykom, keby sa ho chcela dotknúť, keby ho nepovažovala za netvora a nebola schopná mu to rovno aj povedať.
To si nikto iný nedovolil, aspoň nie nikto, kto by bol ešte nažive.
***
Stál tam.
Bezmocný a zradený.
Počul matkin hlas, , chcela sa ho dotknúť, no on sa jej vytrhol, stratil sa v temnote, skôr než mala možnosť sa ho opäť dotknúť, volala ho, on už kráčal ďalej, hlbšie do temnoty.
Strhol sa.
Jej ruka prešla po jeho pleci.
Otvoril oči.
Uvedomil si to, keď pomaly vystúpil z tej hlbšej meditácie, do ktorej upadol pod vplyvom jej blízkosti a on sám sa neodvažoval nazvať ju nijako inak a už vôbec nie spánkom, na ktorý sa až podozrivo ponášala. Nikdy by nepriznal, že to bol práve on, kto sa cítil uvoľnene v jej prítomnosti.
„O čo sa pokúšaš?“ opýtal sa hlasom ešte čiastočne poznačený tou možnosťou, že to ona bola v jeho mysli, že to ona sledovala líniu tej predstavy, hlboko, hlbšie než by jej malo byť dovolené.
„Chcel si predsa vedieť, aké to je, keď sa ťa dotknem...“ 
Bola blízko, priveľmi blízko tej hranice, na ktorej sa snažil pracovať. A hovorila o jeho túžbach. To by ju mohlo vyjsť draho. Skutočne by si nemala priať, prebudiť v ňom ten hnev, ktorý by sa mohol obrátiť proti nej, ešte stále bola oslabená cítil to.
Jej ruka sa ani len nepohla, zotrvávala na jeho ramene, ako jedna z tých mučivých istôt.
Zrazu ju držal, cítil dotyk jej prstov na svojich, jej dlaň vo svojej a prial si, aby to nebola pravda, prial si, aby práve ona nezanechala v ňom jednu z tých nezmazateľných stôp.
Ležala na boku, čiastočne sa ho dotýkala a on si prial len zavrieť oči a dovoliť jej, aby...
„Už vieš, aký je to pocit, Ben...“
Padlo to meno a on pochopil. Hovoril s ňou, musel s ňou hovoriť o ňom, zrejme preto prišla, lebo dúfala, dovolila si dúfať, že by mohla, že by ona mala tú moc.
„Moje meno ťa nezachráni... budeš sa musieť rozhodnúť, kto z nás odtiaľto vyjde živý, už čoskoro... Nie som taký, ako keď si ma stretla po prvý raz, sama sa o tom budeš môcť presvedčiť... Už nie som učeník, Rey...“
Dovolil jej pocítiť jeho silu, dotkol sa jej do takej hĺbky, ako to len bolo možné, bez toho, aby priveľmi zatlačil na jej svet, bez toho, aby ho hneď zrútil v celej tej krehkosti, ktorej práve teraz čelila práve ona.
„No znamená to, že už si majster, skutočne si?“
Naklonil  sa k nej a pobozkal ju, len zľahka sa dotkol jej pier, opäť cítil svetlo, cítil tú jej vášeň, pohltila všetko, vzala si viac, než bol pôvodne ochotný ponúknuť.
„O tom nikdy viac nepochybuj...“
Prial si urobiť viac, prial si vziať si všetko a nehľadieť na následky. Práve teraz si neprial s ňou bojovať, akoby túžbu po boji zmazali iné, preňho práve teraz nenaplniteľné túžby.
Zachvela sa, no vydržala ten dotyk, časť jeho sily, akoby nechala prechádzať ďalej, akoby sa podrobila jej vplyvu, takým tým nezlomným spôsobom, akoby dobrovoľne dávala najavo, že počíta aj s touto možnosťou.
„Prijímam tvoju výzvu, Kylo Ren...“ vyhlásila odhodlane a on opäť čelil tej čistote a sústredenosti, ktorú nachádzal v jej pohľade. A zároveň si uvedomil, že sa dostala príliš ďaleko, že vie všetko.
A on jej to odovzdal, sám a dobrovoľne. Nemohol to zniesť, no keďže to bola ona, bojoval s tým, s tým pocitom, že by bolo najlepšie okamžite vymazať akúkoľvek zmienku.
 „Ale ak nad tebou, Ben, budeš patriť mne, to ty pôjdeš so mnou, bez ohľadu na následky...“ jej ďalší bozk, akoby bol potvrdením toho, že to myslí skutočne vážne.
„A čo ak prehráš ty... čo ak...“ pokračoval, obrátil ju na chrbát, držal jej ruky za hlavou.
Neuvedomovala si, čo s ním dokáže urobiť, tá jej nevinnosť, akoby bola zároveň provokáciou.
Dovolil, aby cítila ten neúprosný tlak a blízkosť jeho tela, dovolil, aby aj ona bojovala s tým, čo práve teraz ovládalo jeho, aby pochopila, kam sa môže takýmito sľubmi veľmi ľahko dostať. Pustil ju, pomaly a neúprosne, keď prestala bojovať s tým pocitom, ktorý sa jej dotýkal rovnako ako neho, ktorý spôsobil to neúprosné prúdenie sily medzi nimi.
Chcel, aby mu to povedala, chcel to od nej počuť, skôr než...
No jej ruka zrazu držala jeho svetelný meč, uvedomil si to, keď sa otvoril a on ustúpil pod vplyvom toho zvuku.
„Potom pôjdem s tebou a môžeš ma učiť tak, ako si mi to pôvodne navrhol...
Do druhej ruky si silou privolala ten svoj a vrátila mu ten jeho.
Bola v poriadku a on si nevedel predstaviť nič príjemnejšie než čeliť výzve podobného druhu.
Bol ochotný na istý čas kvôli tomu zabudnúť aj na jej smrť. Na to akoby chutila z jeho rúk.
Chcel jej život viac než čokoľvek iné.
A bol ochotný preto riskovať absolútne všetko.
To, že neutiekla, to že s ním hovorila, zmierňovalo jeho nespokojnosť natoľko, že bol ochotný jej dať príležitosť na to, aby mu ukázala čo v nej je a pokiaľ by sa vrátil s ňou, pokiaľ by mal možnosť zmazať všetky tie urážky a bolesť, ktorej čelil v posledných mesiacoch, bol pripravený vyučiť všetky dostupné prostriedky.
„Cítiš sa na to, nemyslíš si, že si v nevýhode...“ položil jej ešte tú poslednú otázku, predtým než definitívne vstal.
„Som v poriadku, Ben...“ zaznela jej odpoveď a on nepotreboval nič viac.
Len ešte raz počuť to meno, len cítiť čo to znamená stáť proti nej.
Ich boj naplnil miestnosť a presiahol ju, keď si hľadali miesto, ktoré by viac vyhovovalo tomu krutému boju, ktorý sa rozpútal medzi nimi. Žiadna hra, len surová sila, len neúprosný boj svetelných mečov aj ich myslí. Bez ohľadu na to, čo všetko by mohli stratiť.
Jej seknutie takmer preniklo jeho vlastnou obranou. Rýchlo však tú chybu napravil a začal ju zatláčať ďalej o okraju, chcel byť tým, kto si udrží kontrolu, chcel, aby to pochopila, že on by mal viesť, že od jeho úderu by mal závisieť každý jej ďalší krok.
Ich meče sa opäť stretli, obaja na ne zatlačili, ich pohľady sa opäť dotkli, keď sa sila uvoľnila a oni sa vymanili z toho kruhu ďalších a ďalších úderov, keď jeden druhému uzatvárali cestu.