pár: Rey/Kylo Ren
varovanie: romantika, dráma, hurt/comfort, hate/love relationship, love between good and evil, love between enemies
obsah: "Keď som ťa opäť uvidel, bola si tak blízko smrti. Pohltená chladom. Tvoj život však patril len mne."
Neodpovedal
jej.
Zotrvával
v tichu, preňho do istej miery prirodzenom, ako meditácia, ako jej temná
podoba, do ktorej čoraz častejšie vstupoval.
Tak
dlho, až kým neustali ani jej posledné pokusy o vyslobodenie, až kým sa
nezmierila s tým, že sa bude musieť aspoň na istý čas podriadiť jeho
vplyvu.
Rey
nemala ani poňatia o tom, čo znamená cítiť temnú stranu sily, čo znamená
spoznať jej odvrátenú stranu, dotknúť sa jej, cítiť ju, to neúprosné pulzovanie
temnoty, tú slobodu plynúcu z neho. Bez nutnosti cítiť tie zábrany, bez
nutnosti brať na kohokoľvek a čokoľvek ohľad.
Chcel
jej to ukázať, chcel ju ešte istý čas presviedčať, možno mal skutočne pre ňu
istý druh slabosti.
Možno
to bolo teraz až priveľmi lákavé, keď bola v jeho náručí, dlhšie než
väčšina žien, ktoré poznal.
A možno
len nikdy predtým neuvažoval nad tou možnosťou, že by niekoho chcel mať na
dlhší čas vo svojej blízkosti, že by ním mohla pohnúť iná ľudská bytosť.
Túžil
sa jej dotknúť, chcel, aby sa ona dotkla jeho, jej odpor v ňom vyvolával
hnev.
No
iný než tú deštruktívnu podobu, ktorú poznal takmer až dôverne, tento druh
hnevu, akoby zahŕňal aj jeho samého.
Slabosti
tohto druhu mu predtým boli neznáme, predtým akoby existovala hlavne len sila,
teraz už aj ona, teraz už aj jej sila svetla, kvôli ktorej túžil ju zlomiť,
kvôli ktorej nedokázal prestať myslieť
na to, aké by to bolo keby patrila jemu.
Dotkol
sa jej mysle, narazil však na múr obrany, nie na nevybrúsené čisté vedomie,
priveľmi idealistické na to, aby patrilo opustenej a osamelej osobe, plné
viery, plné sily, z ktorej si prial čerpať.
Nebolo
to spravodlivé, že práve ona bola taká silná, že práve on žil vo svete,
v ktorom ho mohla poraziť.
„Tvoj
majster, ťa učí dobre, aspoň čo sa týka tohto, áno...“ musel to uznať, keď stál
pred tou nekonečnou stenou.
„No
tvoje pocity ťa prezrádzajú, tvoj strach... je hlbšie než si myslíš, nie si
taká ako sa ti tvoj majster, snaží nahovoriť...“
Chcel
ďalej útočiť, chcel sa proti nej postaviť, no ona práve teraz vôbec nebojovala.
Cítil
ako sa oňho oprela, ako niečo zmiernilo aj ten posledný záchvev nespokojnosti.
„Myslíš
sa, Ben, to ty máš strach... to ty...“ povedala tie slová, ktoré ho prinútili,
urobiť niečo, čo ju jej majster nepochybne radšej ani neučil. Zatlačil na isté
miesta v jej obrane a ona upadla do bezvedomia, tentoraz však bez
rizika, spojeného s tým, čo by sa stalo, keby sa poddala chladu.
Jeho
meno, to ako ho vyslovila, by ho možno prinútilo zvážiť, či jej samej nedovolí,
aby to urobila, možno nielen raz, ale viackrát, možno by nad ňou mohol zvíťaziť,
keby predstieral, že je ním, keby sám sebe doprial ten luxus ho opäť oživiť.
Jej
nateraz stačilo to, že ju za tie slová nepotrestal, že ju nechal, aby sa zo
všetkého spamätala.
Naďalej
potom zotrvával v tom čiastočne až príjemnom tichu, obklopený preňho až
neobvyklým pokojom.
Blízko
svetlej strany sily, obklopený ňou. Bolo to preňho príliš nebezpečné, on sám
mohol veľmi ľahko pripustiť porážku, spôsobenú jej dotykom, keby sa ho chcela
dotknúť, keby ho nepovažovala za netvora a nebola schopná mu to rovno aj
povedať.
To
si nikto iný nedovolil, aspoň nie nikto, kto by bol ešte nažive.
***
Stál tam.
Bezmocný a zradený.
Počul matkin hlas, , chcela sa ho
dotknúť, no on sa jej vytrhol, stratil sa v temnote, skôr než mala možnosť
sa ho opäť dotknúť, volala ho, on už kráčal ďalej, hlbšie do temnoty.
Strhol
sa.
Jej
ruka prešla po jeho pleci.
Otvoril
oči.
Uvedomil
si to, keď pomaly vystúpil z tej hlbšej meditácie, do ktorej upadol pod
vplyvom jej blízkosti a on sám sa neodvažoval nazvať ju nijako inak a už
vôbec nie spánkom, na ktorý sa až podozrivo ponášala. Nikdy by nepriznal, že to
bol práve on, kto sa cítil uvoľnene v jej prítomnosti.
„O
čo sa pokúšaš?“ opýtal sa hlasom ešte čiastočne poznačený tou možnosťou, že to
ona bola v jeho mysli, že to ona sledovala líniu tej predstavy, hlboko,
hlbšie než by jej malo byť dovolené.
„Chcel
si predsa vedieť, aké to je, keď sa ťa dotknem...“
Bola
blízko, priveľmi blízko tej hranice, na ktorej sa snažil pracovať. A hovorila
o jeho túžbach. To by ju mohlo vyjsť draho. Skutočne by si nemala priať,
prebudiť v ňom ten hnev, ktorý by sa mohol obrátiť proti nej, ešte stále
bola oslabená cítil to.
Jej
ruka sa ani len nepohla, zotrvávala na jeho ramene, ako jedna z tých mučivých
istôt.
Zrazu
ju držal, cítil dotyk jej prstov na svojich, jej dlaň vo svojej a prial si,
aby to nebola pravda, prial si, aby práve ona nezanechala v ňom jednu z tých
nezmazateľných stôp.
Ležala
na boku, čiastočne sa ho dotýkala a on si prial len zavrieť oči a dovoliť
jej, aby...
„Už
vieš, aký je to pocit, Ben...“
Padlo
to meno a on pochopil. Hovoril s ňou, musel s ňou hovoriť o ňom,
zrejme preto prišla, lebo dúfala, dovolila si dúfať, že by mohla, že by ona
mala tú moc.
„Moje
meno ťa nezachráni... budeš sa musieť rozhodnúť, kto z nás odtiaľto vyjde
živý, už čoskoro... Nie som taký, ako keď si ma stretla po prvý raz, sama sa o tom
budeš môcť presvedčiť... Už nie som učeník, Rey...“
Dovolil
jej pocítiť jeho silu, dotkol sa jej do takej hĺbky, ako to len bolo možné, bez
toho, aby priveľmi zatlačil na jej svet, bez toho, aby ho hneď zrútil v celej
tej krehkosti, ktorej práve teraz čelila práve ona.
„No
znamená to, že už si majster, skutočne si?“
Naklonil sa k nej a pobozkal ju, len zľahka
sa dotkol jej pier, opäť cítil svetlo, cítil tú jej vášeň, pohltila všetko,
vzala si viac, než bol pôvodne ochotný ponúknuť.
„O
tom nikdy viac nepochybuj...“
Prial
si urobiť viac, prial si vziať si všetko a nehľadieť na následky. Práve
teraz si neprial s ňou bojovať, akoby túžbu po boji zmazali iné, preňho práve
teraz nenaplniteľné túžby.
Zachvela
sa, no vydržala ten dotyk, časť jeho sily, akoby nechala prechádzať ďalej,
akoby sa podrobila jej vplyvu, takým tým nezlomným spôsobom, akoby dobrovoľne
dávala najavo, že počíta aj s touto možnosťou.
„Prijímam
tvoju výzvu, Kylo Ren...“ vyhlásila odhodlane a on opäť čelil tej čistote
a sústredenosti, ktorú nachádzal v jej pohľade. A zároveň si
uvedomil, že sa dostala príliš ďaleko, že vie všetko.
A on
jej to odovzdal, sám a dobrovoľne. Nemohol to zniesť, no keďže to bola
ona, bojoval s tým, s tým pocitom, že by bolo najlepšie okamžite
vymazať akúkoľvek zmienku.
„Ale ak nad tebou, Ben, budeš patriť mne, to
ty pôjdeš so mnou, bez ohľadu na následky...“ jej ďalší bozk, akoby bol
potvrdením toho, že to myslí skutočne vážne.
„A
čo ak prehráš ty... čo ak...“ pokračoval, obrátil ju na chrbát, držal jej ruky
za hlavou.
Neuvedomovala
si, čo s ním dokáže urobiť, tá jej nevinnosť, akoby bola zároveň
provokáciou.
Dovolil,
aby cítila ten neúprosný tlak a blízkosť jeho tela, dovolil, aby aj ona
bojovala s tým, čo práve teraz ovládalo jeho, aby pochopila, kam sa môže takýmito
sľubmi veľmi ľahko dostať. Pustil ju, pomaly a neúprosne, keď prestala
bojovať s tým pocitom, ktorý sa jej dotýkal rovnako ako neho, ktorý
spôsobil to neúprosné prúdenie sily medzi nimi.
Chcel,
aby mu to povedala, chcel to od nej počuť, skôr než...
No
jej ruka zrazu držala jeho svetelný meč, uvedomil si to, keď sa otvoril a on
ustúpil pod vplyvom toho zvuku.
„Potom
pôjdem s tebou a môžeš ma učiť tak, ako si mi to pôvodne navrhol...
Do
druhej ruky si silou privolala ten svoj a vrátila mu ten jeho.
Bola
v poriadku a on si nevedel predstaviť nič príjemnejšie než čeliť
výzve podobného druhu.
Bol
ochotný na istý čas kvôli tomu zabudnúť aj na jej smrť. Na to akoby chutila z jeho
rúk.
Chcel
jej život viac než čokoľvek iné.
A bol
ochotný preto riskovať absolútne všetko.
To,
že neutiekla, to že s ním hovorila, zmierňovalo jeho nespokojnosť natoľko,
že bol ochotný jej dať príležitosť na to, aby mu ukázala čo v nej je a pokiaľ
by sa vrátil s ňou, pokiaľ by mal možnosť zmazať všetky tie urážky a
bolesť, ktorej čelil v posledných mesiacoch, bol pripravený vyučiť všetky
dostupné prostriedky.
„Cítiš
sa na to, nemyslíš si, že si v nevýhode...“ položil jej ešte tú poslednú
otázku, predtým než definitívne vstal.
„Som
v poriadku, Ben...“ zaznela jej odpoveď a on nepotreboval nič viac.
Len
ešte raz počuť to meno, len cítiť čo to znamená stáť proti nej.
Ich
boj naplnil miestnosť a presiahol ju, keď si hľadali miesto, ktoré by viac
vyhovovalo tomu krutému boju, ktorý sa rozpútal medzi nimi. Žiadna hra, len
surová sila, len neúprosný boj svetelných mečov aj ich myslí. Bez ohľadu na to,
čo všetko by mohli stratiť.
Jej
seknutie takmer preniklo jeho vlastnou obranou. Rýchlo však tú chybu napravil a začal
ju zatláčať ďalej o okraju, chcel byť tým, kto si udrží kontrolu, chcel,
aby to pochopila, že on by mal viesť, že od jeho úderu by mal závisieť každý
jej ďalší krok.
Ich
meče sa opäť stretli, obaja na ne zatlačili, ich pohľady sa opäť dotkli, keď sa
sila uvoľnila a oni sa vymanili z toho kruhu ďalších a ďalších úderov,
keď jeden druhému uzatvárali cestu.