6. 7. 2016

Azkabanský strážca 5. kapitola








pár: Harry Potter/Severus Snape
varovanie: povojnové, Snape_prežil, Snape_väzeň
obsah:  Harry Potter nastupuje ako mladý auror na svoju prvú službu do Azkabanu (v Pottermore som sa dočítala, že po vojne tam už nestrážia dementori, ale vraj sa tam striedajú aurori)  Vyberie si túto službu, lebo má v úmysle "pozhovárať sa" so Severusom Snapom, ktorý čaká vo väzení na proces... Chce  mu pomôcť... postarať sa o to, aby s ním dobre zaobchádzali a pomôcť mu dostať sa späť na slobodu... A zblížiť sa s ním...
 bez korektúr
 ehm, môj malý ventilátorík je už opäť
 pre  anjelik_majku, Aliyu Midnight.





„Ak dovolíte, pomôžem vám s výmenou vášho obväzu...“  vyhlásil Potter spokojne, akoby takéto veci robieval bežne.
Snape naňho hľadel čiastočne až podozrievavo a zatiaľ ešte nebol úplne presvedčený o tom, že by mal Potterovi zveriť takú preňho nesmierne dôležitú úlohu.
Hlavne nie teraz, keď mu niečo nesedelo na tom, ako sa naňho Potter díval. Kde bola tá jeho povestná nenávisť. Kde bol ten jeho hnev a opovrhnutie, na ktoré bol zvyknutý? Kde bol ten chlapec, ktorý si svojho otca vystavil na piedestál a nezaujímalo ho ako to skutočne bolo.
Kde bol ten chlapec, ktorý sa drzo hrabal v jeho spomienkach a domnieval sa, že mu to len tak ľahko prejde.
Mladý muž, ktorého mal pred sebou sa naňho díval, akoby ho snáď do určitej miery obdivoval. Čo v ňom samom vyvolávalo istý druh nepokoja, svet skutočne nebol v poriadku, keď už aj Potter voči nemu zjavne prechovával takýto typ pocitov a ani sa len nenamáhal ich skrývať.
„Áno, dovolím, ak to samozrejme nebude trvať celý deň a ak vskutku máte aspoň tušenia, o tom ako sa o niečo také postarať...“
„Mám pán riaditeľ, absolvoval som teda... prípravné kurzy aj všetko ostatné...“
Snape si bez váhania sadol do kresla, v ktorom predtým sedel Krum a čakal na to, či sa Potter skutočne rozhýbe, alebo tu budú až do Vianoce.
Vyzeralo to, že má trému, že skutočne nevie čo so sebou, na čo nebol v jeho prípade vôbec zvyknutý.
Našťastie Potter sa odlepil od svojho miesta a zamieril k nemu, pomerne rýchlo, čo Snape skutočne oceňoval.
Snape mierne zaklonil hlavu a pokúšal sa prekonať vlastný pocit nepohodlia spojený s blízkosťou inej osoby, pri jeho krku. Stále mal tendenciu sa viac chrániť, odkedy došlo k tej nepochybne nepríjemnej udalosti.
Pocítil ako Potter jemne odhrnul jeho vlasy na bok, dotyk jeho prstov na svojom obväze, spôsobil, že sa takmer proti svojej vôli vykonal pohyb, akoby si prial siahnuť po prútiku.
„Bude to v poriadku, pán riaditeľ, dám si pozor...“ ubezpečoval ho Potter a on si prial mu veriť, keďže to práve teraz bolo preňho jedinou nádejou, ako sa nedostať do trápnej situácie hneď na začiatku.
Na Potterove slová nijako nereagoval, len sa snažil nechať ho robiť si svoju prácu a popritom počúval, ako sa Potter sám od seba rozhovoril o svojom príchode do Azkabanu.
„Viete, pane, ja som chcel za vami prísť už skôr, no stalo sa to, že som bol po príchode do Azkabanu, istý čas zadržaný a potom som skrátka stratil odvahu, ja nebol som si istý, čo urobíte, keď sa opäť stretneme, keď potom všetkom opäť ...“ priznal tlmeným hlasom.
Cítil ako opatrne odmotával obväz a na nič iné momentálne ani len nemyslel. Potter bol zadržaný? To je teda novinka, ktorá skutočne stála za to, aby vydržal toto preňho nepríjemné mučenie.
„Chcem vám toho toľko povedať, vlastne sme ani nikdy nemali príležitosť sa poriadne pozhovárať...“
Potter bol k nemu milý, Snape si na to zvykal, nebolo to nič, čo by si prial zažiť, aspoň nie teraz, v kombinácii s tým jeho pohľadom to bolo nebezpečnejšie než kedykoľvek predtým.
Už vedel, čo to znamená k niekomu sa pripútať a ani on nebol imúnny voči slabostiam tohto druhu.
Niežeby zabudol na to všetko, čo preňho Potter predstavoval, ale na tomto mieste bolo tak málo príležitostí na istý druh spoločenského kontaktu, po ktorom predtým ani veľmi netúžil, začať sa spoliehať naňho, na vyvoleného, ktorého nepochybne čoskoro omrzí služba na mieste ako je toto. Nebolo tu nič, čo by čarodejníci jeho typu mohli považovať za zaujímavé, práve naopak, preňho toto miesto nemalo žiadne neobvyklé kúzlo.
„Budeme mať na to dosť času, pane... ja porozprávam vám o tom, čo sa vlastne stalo a prečo sa veci opäť dosť skomplikovali... ja, chcel by som, aby ste vedeli, že som na vás nezabudol, že som prišiel aj preto, aby som vám pomohol s vašou obhajobou...“
Obhajoba? Potter bol naozaj taký naivný, že si myslel, že mu niečo také bude na niečo platné.
Teraz už predsa nikoho nezaujíma to, ako to skutočnosti bolo a keby aj, nemajú žiaden ani len najmenší dôkaz, že je to tak, iba jeho slov a čarodejnícky portrét, ktorý má pred súdom nulovú hodnotu.
To už by bol dôveryhodnejší svedok tryskochvostý škrot.
No nechal ho si ešte nejaký čas robiť ilúzie, nebola to jeho práca ukradnúť Potterovi jeho sny, keby to však záviselo od neho, nelietal by rozhodne tak vysoko.
Jeho slová, nech boli akokoľvek pochabé, mu však pomohli odpútať sa od myšlienok na svoj odhalený krk.
Potter dokončil aplikácii hojivého séra, tú vôňu by Snape spoznal všade a aj keď to nebola jeho práca voňalo to vcelku kvalitne. Ako Torngbridgeova zmes, alebo niečo podobne schopné, urýchliť hojenie magických rán.
A pomaly sa pustil do aplikácie nového obväzu, Snape musel oceniť aj proti svojej vôli, že nadobudol v tomto istý druh istoty a on sám jeho dotyky považoval za do istej miery uspokojujúce, aspoň čo sa týkalo ošetrenia tohto druhu.
Pričom sa snažil priveľmi nepoukazovať na tú skutočnosť, že Potterove ruky istý čas zotrvávali na jeho pleciach.
A Snape bol práve teraz spokojný s utišujúcimi účinkami séra natoľko, že bol pripravený čo i len pripustiť tú možnosť, že by sa mohli aj porozprávať, že by Potter mohol uspokojiť jeho zvedavosť, aspoň čo sa týkalo toho svojho zadržania.
„A čo také ste urobili, že ste si zaslúžili privítanie tohto druhu?“ opýtal sa, keď od neho Potter odstúpil, odložil pomôcky a opäť sa vrátil k nemu, so zelenými očami stále upretými naňho, stále s tým obdivom v pohľade, ktorý Snape úprimne povedané znášal ťažšie než otvorenú nenávisť voči svojej osobe.
Potter si sadol oproti nemu, ruky si zložil na kolená a v jeho pohľade aspoň na chvíľu prevládlo niečo, čo sa ponášalo na úprimné zdesenie.
„Ku koncu plavby došlo na lodi k úmrtiu. Bol som toho svedkom a bolo nutné objasniť isté veci... podľa predpisov...“
„Podozrievali vás, že ste mu pomohli?“ opýtal sa ho, mierne pobavený tým, že čarodejnícky svet mohol dospieť k záveru tohto druhu.
„Nuž nemali sme sa veľmi v láske a mali sme viacero konfliktov ešte počas výcviku...“
Snape si zrazu nebol istý, či je to on, kto potrebuje obhajobu.
„Videli ma s ním predtým, než došlo k tej nehode a niektorí si možno mysleli, že... netuším, ako dospeli k tomu záveru... Grigorij použil mágiu následkom čoho zomrel, netuším prečo sa o niečo také pokúsil, neviem čo ho k tomu viedlo, že tak riskoval počas búrky...“
Potter to nevedel, no Snape si vedel domyslieť, čo ho asi pokúšalo, vysloviť niečo také práve teraz by však bolo možno čiastočne zdrojom chybnej interpretácie pre budúcnosť, preto si radšej zvolil taktické mlčanie.
„Len nedávno sa všetko vysvetlilo a dovolili mi vykonávať službu... Chcel som hneď prísť za vami, ako som hovoril, no neodvážil som sa, tak som poslal Viktora, aby... no on ma presviedčal, že bude najlepšie, aby som sa vám ukázal, že od tej doby, ako došlo k tej udalosti, akosi málo jete a ...“
„Nemyslite si, Potter, že to bolo preto, že som si myslel, že vy by ste mohli...“ zastavil tieto Potterove predstavy ešte nepriživoval márnymi nádejami, no hneď s tým aj prestal, keď videl ako mu poklesli plecia.
„Mrzí ma to, pane, ja vôbec som si nemyslel, že by ste...“
Prečo sa nemohol cítiť dobre. Prečo sa neozvalo to zadošťučinenie, ktoré cítil predtým, keď ho vedome trápil, keď robil všetko preto, aby ho ten chlapec nenávidel, aby on sám v sebe oživoval predstavu, že je rovnaký ako jeho otec, že v ňom nenašiel nič čo by mohol považovať za blízke, bolo ľahké klamať samého seba, predtým.
Teraz to však bolo iné, teraz keď pripustil, že Potter, že by mohol byť... Nie, už len tá myšlienka bola pre zmenu jednou z jeho absurdných predstáv. Potter ho chce len zachrániť a potom oňho stratí záujem, o nič iné mu nejde, len mať čistý štít hrdinu, len nenechať trpieť osobu, ktorú on považuje za nevinnú, no Severus Snape nebol ani zďaleka nevinný. A nemienil byť tým, čo sa dostane na vrchol toho jeho piedestálu, niečo také nepovažoval za vhodné, obzvlášť nie teraz, keď Potter mohol podľahnúť tomu dojmu, že práve on je hrdinom z tej poslednej čarodejníckej vojny.
Dostal sa však tým do rozporu s tou časťou seba, ktorá nechcela vidieť Pottera skleslého, ale skôr pripraveného bojovať.
„Radšej nezachádzajme do detailov, bude lepšie, ak sa naučíte držať pri zemi, Potter, ja to pre vás rád urobím, čo však neznamená, že  možnosť, že to budem môcť urobiť nepovažujem za príjemnú...“
„Rozumiem, pane...“ vyhlásil Potter už o niečo veselšie, nepochybne preto, že sa už možno naučil čítať medzi riadkami a postrehol to, čo sa on snažil do svojich slov ukryť, tú čiastočnú úľavu z toho, že je predsa len nažive a neskončil tu ako trvalý obyvateľ.
Čo v jeho prípade považoval za chvályhodný pokrok, ktorý síce nemienil slovne oceniť, no uznával, že vyrástol zrejme viac než si Snape vôbec stihol uvedomiť, čo bolo samo o sebe rovnako znepokojújúce ako zmena jeho postoja voči nemu.
 „Budem si to pamätať...“ vyhlásil Potter absolútne vážne.
Snape potom uskladnil zvyšok esencie, pre potreby väzenia a bol pripravený na to, že ho Potter odvedie späť, teda ak si trúfa na niečo také, ako na jeho odprevadenie rovno do cely.
***
Urobil to.
Odvážil sa s ním hovoriť a dokonca to vyzeralo tak, že jeho bývalý profesor elixírov bude ochotný...
Nie, ešte bolo priskoro dúfať, že by mohol, že by si s ním dokázal vybudovať lepší vzťah, než ten, ktorí mali na škole.
Tieto myšlienky Harryho zamestnávali, keď robil obhliadku, potom ako odprevadil svojho profesora do jeho cely.
Nepáčilo sa mu to, zanechať ho tam za tými zavretými dverami, bolo to ťažšie než predpokladal.
No musel sa k tomu odhodlať, patrilo to k jeho tunajším povinnostiam a aj keď vedel, že na niektoré veci si bude zvykať ťažšie než očakával, bol spokojný s tým, že to dokázal urobiť bez toho, aby Snapa znepokojoval svojimi vlastnými pochybnosťami.
Snažil sa nevšímať si ďalšiu vlnu kriku a búchanie do dverí, ktoré sa za ním ozývalo, ani pár posmešných poznámok na jeho adresu z mužskej časti, ktorou práve teraz prechádzal.
Snažil sa v sebe nájsť to odhodlanie, s ktorým sem prišiel, tú istotu, že je skutočne na mieste, kam práve teraz patrí.
Snažil sa udržať svoje štíty vytvorené z pocitov, tak vysoko ako to len bolo možné, aby necítil chlad týchto stien, tú temnotu, ktorá preňho bola nepriateľná a až priveľmi oživovala istú časť jeho minulosti, ktorá bola ešte stále súčasťou neho a predpokladal, že sa jej už viac ani len nedokáže zbaviť. Naučiť sa udržiavať si odstup, to bolo preňho najťažšie a keďže vedel aj to, že oklumenciu sa len tak ľahko nenaučí, že talent na ňu mu chýba, bol vedený skôr k tzv. pocitovej oklumencii, k oklumencii srdca, nie veľmi uznávanej v istých kruhoch, no preňho životne nevyhnutnej, keďže bolo tak ľahké podľahnúť tomuto miestu a všetkému, čo predstavovalo, medzi týmito stenami sa strácala nádej, to cítil už od začiatku svojho príchodu.
Neboli tu dementori čo aspoň čiastočne uľahčovalo jeho aklimatizáciu a bolestivé prejavy jeho mágie, ktorá reagovala na tunajšiu temnotu, viac než pôvodne očakával a nevedel si predstaviť, ako to Snape vôbec môže vydržať sám na tom mieste.
Chcel mať čo najskôr svoju obchádzku za sebou, aby sa mohol vrátiť späť na svoje stanovište, vybral si to blízko neho, čomu nikto z prítomných nerozumel, no jemu to tak celkom vyhovovalo, obzvlášť preto, že s Viktorom už boli zohratým tímom.
A opäť sa s ním stretol pred večernou výmenou, keď uzavrel svoj nový okruh. Stáli vonku, blízko prvej zábrany.
More bolo dnes pokojné, fúkal len veľmi mierny vietor a on na tvári cítil chlad.
Mal to za sebou, to prvé stretnutie, ktoré sa nevyvíjalo úplne podľa jeho predstáv, no Snape ho ani nezabil ani sa ho nepokúsil poslať preč, čo on sám považoval za dobré znamenie. A bol pripravený na ďalšie pokusy o zblíženie sa s ním.
„Všetko v poriadku?“ opýtal sa ho Viktor.
„Áno, všetko je tak, ako má byť...“ vyhlásil Harry, ktorý bol spokojný s týmto prvým oficiálnym dňom svojej služby.

***
Na jednu zo stien si poznačil príchod Pottera. Zopakoval si myšlienkové cvičenia, ktoré zvyčajne robieval pred spaním, no aj tak nedokázal premôcť istý druh nepokoja, ktorý opäť pocítil, keď si na jeho prítomnosť spomenul. Potter mal problémy hneď ako sem prišiel, čo nepovažoval za veľmi dobré znamenie a jeho posadnutosť nad ním zrejme prevládla, keď cítil ako sa opäť spája s pevnosťou, ako využíva to, že tomuto miestu je jeho mágia do istej miery sympatická.
Zrýchlene prechádzal chodbami, nepoznaný, neviditeľný, ako súčasť týchto stien, až kým nenašiel to, k čomu ho pevnosť ochotne zaviedla.
Izby strážcov.
A jedna z nich, celkom vzadu na konci chodby, patrila bezpochyby Potterovi. Cítil jeho mágiu, bez vplyvu Temného pána pozbavenú toho, čo by pevnosť považovala za zaujímavé.
Potter spal, no nie v posteli, akoby to bolo vhodné a takmer až nevyhnutné ale na stole medzi akýmisi papiermi.
Vytŕčala z nich iba jeho strapatá hlava a Snape ledva odolával tomu potešeniu pripomenúť mu ako ho trestal za rozprávanie počas svojho dozoru pri robení si úloh.
No nikto nesmel vedieť o tom, že dokáže natoľko komunikovať s pevnosťou s tou temnou podstatou, ktorá sa tu nachádzala a už vôbec nie Potter. Preňho bude najlepšie, ak toho bude vedieť čo najmenej.
No nedokázal ho tak nechať, jeho myšlienky sformovali vskutku neobvyklú žiadosť, no dostalo sa mu odpovede, temné sily sa dali do pohybu, no len na to, aby zľahka zdvihli toho mladého muža a presunuli ho do postele. Vskutku len preto, lebo si chcel vyskúšať to, či ho mágia pevnosti bude poslúchať, či sa jeho vôľa dokáže presunúť aj do iných sfér, no neznamenalo to, že by dokázal utiecť, mágia ktorá ho zväzovala s pevnosťou ako väzňa, bola silnejšia, tie okovy nebolo možné roztrhnúť, aspoň nie bez následkov, ktoré by mohli byť preňho zničujúce a pevnosť si ani len nepriala ho pustiť, vedel, že toho čo si vezme, sa len veľmi nerada vzdáva.