pár: Harry Potter/Severus Snape
varovanie: povojnové, Snape_prežil, Snape_väzeň
obsah: Harry Potter nastupuje ako mladý auror na svoju prvú službu do Azkabanu (v Pottermore som sa dočítala, že po vojne tam už nestrážia dementori, ale vraj sa tam striedajú aurori) Vyberie si túto službu, lebo má v úmysle "pozhovárať sa" so Severusom Snapom, ktorý čaká vo väzení na proces... Chce mu pomôcť... postarať sa o to, aby s ním dobre zaobchádzali a pomôcť mu dostať sa späť na slobodu... A zblížiť sa s ním...
varovanie: povojnové, Snape_prežil, Snape_väzeň
obsah: Harry Potter nastupuje ako mladý auror na svoju prvú službu do Azkabanu (v Pottermore som sa dočítala, že po vojne tam už nestrážia dementori, ale vraj sa tam striedajú aurori) Vyberie si túto službu, lebo má v úmysle "pozhovárať sa" so Severusom Snapom, ktorý čaká vo väzení na proces... Chce mu pomôcť... postarať sa o to, aby s ním dobre zaobchádzali a pomôcť mu dostať sa späť na slobodu... A zblížiť sa s ním...
bez korektúr
ehm, môj malý ventilátorík je už opäť
pre anjelik_majku, Aliyu Midnight.
„Ak dovolíte, pomôžem vám s výmenou vášho
obväzu...“ vyhlásil Potter spokojne,
akoby takéto veci robieval bežne.
Snape naňho hľadel čiastočne až podozrievavo
a zatiaľ ešte nebol úplne presvedčený o tom, že by mal Potterovi zveriť
takú preňho nesmierne dôležitú úlohu.
Hlavne nie teraz, keď mu niečo nesedelo na tom, ako sa
naňho Potter díval. Kde bola tá jeho povestná nenávisť. Kde bol ten jeho hnev
a opovrhnutie, na ktoré bol zvyknutý? Kde bol ten chlapec, ktorý si svojho
otca vystavil na piedestál a nezaujímalo ho ako to skutočne bolo.
Kde bol ten chlapec, ktorý sa drzo hrabal v jeho
spomienkach a domnieval sa, že mu to len tak ľahko prejde.
Mladý muž, ktorého mal pred sebou sa naňho díval,
akoby ho snáď do určitej miery obdivoval. Čo v ňom samom vyvolávalo istý
druh nepokoja, svet skutočne nebol v poriadku, keď už aj Potter voči nemu
zjavne prechovával takýto typ pocitov a ani sa len nenamáhal ich skrývať.
„Áno, dovolím, ak to samozrejme nebude trvať celý deň
a ak vskutku máte aspoň tušenia, o tom ako sa o niečo také
postarať...“
„Mám pán riaditeľ, absolvoval som teda... prípravné
kurzy aj všetko ostatné...“
Snape si bez váhania sadol do kresla, v ktorom
predtým sedel Krum a čakal na to, či sa Potter skutočne rozhýbe, alebo tu
budú až do Vianoce.
Vyzeralo to, že má trému, že skutočne nevie čo so
sebou, na čo nebol v jeho prípade vôbec zvyknutý.
Našťastie Potter sa odlepil od svojho miesta
a zamieril k nemu, pomerne rýchlo, čo Snape skutočne oceňoval.
Snape mierne zaklonil hlavu a pokúšal sa prekonať
vlastný pocit nepohodlia spojený s blízkosťou inej osoby, pri jeho krku.
Stále mal tendenciu sa viac chrániť, odkedy došlo k tej nepochybne
nepríjemnej udalosti.
Pocítil ako Potter jemne odhrnul jeho vlasy na bok,
dotyk jeho prstov na svojom obväze, spôsobil, že sa takmer proti svojej vôli
vykonal pohyb, akoby si prial siahnuť po prútiku.
„Bude to v poriadku, pán riaditeľ, dám si
pozor...“ ubezpečoval ho Potter a on si prial mu veriť, keďže to práve
teraz bolo preňho jedinou nádejou, ako sa nedostať do trápnej situácie hneď na
začiatku.
Na Potterove slová nijako nereagoval, len sa snažil
nechať ho robiť si svoju prácu a popritom počúval, ako sa Potter sám od
seba rozhovoril o svojom príchode do Azkabanu.
„Viete, pane, ja som chcel za vami prísť už skôr, no
stalo sa to, že som bol po príchode do Azkabanu, istý čas zadržaný a potom
som skrátka stratil odvahu, ja nebol som si istý, čo urobíte, keď sa opäť
stretneme, keď potom všetkom opäť ...“ priznal tlmeným hlasom.
Cítil ako opatrne odmotával obväz a na nič iné
momentálne ani len nemyslel. Potter bol zadržaný? To je teda novinka, ktorá
skutočne stála za to, aby vydržal toto preňho nepríjemné mučenie.
„Chcem vám toho toľko povedať, vlastne sme ani nikdy
nemali príležitosť sa poriadne pozhovárať...“
Potter bol k nemu milý, Snape si na to zvykal,
nebolo to nič, čo by si prial zažiť, aspoň nie teraz, v kombinácii
s tým jeho pohľadom to bolo nebezpečnejšie než kedykoľvek predtým.
Už vedel, čo to znamená k niekomu sa pripútať a ani
on nebol imúnny voči slabostiam tohto druhu.
Niežeby zabudol na to všetko, čo preňho Potter
predstavoval, ale na tomto mieste bolo tak málo príležitostí na istý druh
spoločenského kontaktu, po ktorom predtým ani veľmi netúžil, začať sa spoliehať
naňho, na vyvoleného, ktorého nepochybne čoskoro omrzí služba na mieste ako je
toto. Nebolo tu nič, čo by čarodejníci jeho typu mohli považovať za zaujímavé,
práve naopak, preňho toto miesto nemalo žiadne neobvyklé kúzlo.
„Budeme mať na to dosť času, pane... ja porozprávam
vám o tom, čo sa vlastne stalo a prečo sa veci opäť dosť
skomplikovali... ja, chcel by som, aby ste vedeli, že som na vás nezabudol, že
som prišiel aj preto, aby som vám pomohol s vašou obhajobou...“
Obhajoba? Potter bol naozaj taký naivný, že si myslel,
že mu niečo také bude na niečo platné.
Teraz už predsa nikoho nezaujíma to, ako to
skutočnosti bolo a keby aj, nemajú žiaden ani len najmenší dôkaz, že je to
tak, iba jeho slov a čarodejnícky portrét, ktorý má pred súdom nulovú
hodnotu.
To už by bol dôveryhodnejší svedok tryskochvostý
škrot.
No nechal ho si ešte nejaký čas robiť ilúzie, nebola
to jeho práca ukradnúť Potterovi jeho sny, keby to však záviselo od neho,
nelietal by rozhodne tak vysoko.
Jeho slová, nech boli akokoľvek pochabé, mu však
pomohli odpútať sa od myšlienok na svoj odhalený krk.
Potter dokončil aplikácii hojivého séra, tú vôňu by
Snape spoznal všade a aj keď to nebola jeho práca voňalo to vcelku
kvalitne. Ako Torngbridgeova zmes, alebo niečo podobne schopné, urýchliť
hojenie magických rán.
A pomaly sa pustil do aplikácie nového obväzu,
Snape musel oceniť aj proti svojej vôli, že nadobudol v tomto istý druh
istoty a on sám jeho dotyky považoval za do istej miery uspokojujúce,
aspoň čo sa týkalo ošetrenia tohto druhu.
Pričom sa snažil priveľmi nepoukazovať na tú
skutočnosť, že Potterove ruky istý čas zotrvávali na jeho pleciach.
A Snape bol práve teraz spokojný
s utišujúcimi účinkami séra natoľko, že bol pripravený čo i len
pripustiť tú možnosť, že by sa mohli aj porozprávať, že by Potter mohol
uspokojiť jeho zvedavosť, aspoň čo sa týkalo toho svojho zadržania.
„A čo také ste urobili, že ste si zaslúžili privítanie
tohto druhu?“ opýtal sa, keď od neho Potter odstúpil, odložil pomôcky
a opäť sa vrátil k nemu, so zelenými očami stále upretými naňho,
stále s tým obdivom v pohľade, ktorý Snape úprimne povedané znášal
ťažšie než otvorenú nenávisť voči svojej osobe.
Potter si sadol oproti nemu, ruky si zložil na kolená
a v jeho pohľade aspoň na chvíľu prevládlo niečo, čo sa ponášalo na
úprimné zdesenie.
„Ku koncu plavby došlo na lodi k úmrtiu. Bol som
toho svedkom a bolo nutné objasniť isté veci... podľa predpisov...“
„Podozrievali vás, že ste mu pomohli?“ opýtal sa ho,
mierne pobavený tým, že čarodejnícky svet mohol dospieť k záveru tohto
druhu.
„Nuž nemali sme sa veľmi v láske a mali sme
viacero konfliktov ešte počas výcviku...“
Snape si zrazu nebol istý, či je to on, kto potrebuje
obhajobu.
„Videli ma s ním predtým, než došlo k tej
nehode a niektorí si možno mysleli, že... netuším, ako dospeli k tomu
záveru... Grigorij použil mágiu následkom čoho zomrel, netuším prečo sa
o niečo také pokúsil, neviem čo ho k tomu viedlo, že tak riskoval
počas búrky...“
Potter to nevedel, no Snape si vedel domyslieť, čo ho
asi pokúšalo, vysloviť niečo také práve teraz by však bolo možno čiastočne
zdrojom chybnej interpretácie pre budúcnosť, preto si radšej zvolil taktické
mlčanie.
„Len nedávno sa všetko vysvetlilo a dovolili mi
vykonávať službu... Chcel som hneď prísť za vami, ako som hovoril, no neodvážil
som sa, tak som poslal Viktora, aby... no on ma presviedčal, že bude najlepšie,
aby som sa vám ukázal, že od tej doby, ako došlo k tej udalosti, akosi
málo jete a ...“
„Nemyslite si, Potter, že to bolo preto, že som si
myslel, že vy by ste mohli...“ zastavil tieto Potterove predstavy ešte
nepriživoval márnymi nádejami, no hneď s tým aj prestal, keď videl ako mu
poklesli plecia.
„Mrzí ma to, pane, ja vôbec som si nemyslel, že by
ste...“
Prečo sa nemohol cítiť dobre. Prečo sa neozvalo to
zadošťučinenie, ktoré cítil predtým, keď ho vedome trápil, keď robil všetko
preto, aby ho ten chlapec nenávidel, aby on sám v sebe oživoval predstavu,
že je rovnaký ako jeho otec, že v ňom nenašiel nič čo by mohol považovať
za blízke, bolo ľahké klamať samého seba, predtým.
Teraz to však bolo iné, teraz keď pripustil, že
Potter, že by mohol byť... Nie, už len tá myšlienka bola pre zmenu jednou
z jeho absurdných predstáv. Potter ho chce len zachrániť a potom oňho
stratí záujem, o nič iné mu nejde, len mať čistý štít hrdinu, len nenechať
trpieť osobu, ktorú on považuje za nevinnú, no Severus Snape nebol ani zďaleka
nevinný. A nemienil byť tým, čo sa dostane na vrchol toho jeho piedestálu,
niečo také nepovažoval za vhodné, obzvlášť nie teraz, keď Potter mohol
podľahnúť tomu dojmu, že práve on je hrdinom z tej poslednej čarodejníckej
vojny.
Dostal sa však tým do rozporu s tou časťou seba,
ktorá nechcela vidieť Pottera skleslého, ale skôr pripraveného bojovať.
„Radšej nezachádzajme do detailov, bude lepšie, ak sa
naučíte držať pri zemi, Potter, ja to pre vás rád urobím, čo však neznamená,
že možnosť, že to budem môcť urobiť
nepovažujem za príjemnú...“
„Rozumiem, pane...“ vyhlásil Potter už o niečo
veselšie, nepochybne preto, že sa už možno naučil čítať medzi riadkami
a postrehol to, čo sa on snažil do svojich slov ukryť, tú čiastočnú úľavu
z toho, že je predsa len nažive a neskončil tu ako trvalý obyvateľ.
Čo v jeho prípade považoval za chvályhodný
pokrok, ktorý síce nemienil slovne oceniť, no uznával, že vyrástol zrejme viac
než si Snape vôbec stihol uvedomiť, čo bolo samo o sebe rovnako
znepokojújúce ako zmena jeho postoja voči nemu.
„Budem si to
pamätať...“ vyhlásil Potter absolútne vážne.
Snape potom uskladnil zvyšok esencie, pre potreby
väzenia a bol pripravený na to, že ho Potter odvedie späť, teda ak si
trúfa na niečo také, ako na jeho odprevadenie rovno do cely.
***
Urobil to.
Odvážil sa s ním hovoriť a dokonca to
vyzeralo tak, že jeho bývalý profesor elixírov bude ochotný...
Nie, ešte bolo priskoro dúfať, že by mohol, že by si
s ním dokázal vybudovať lepší vzťah, než ten, ktorí mali na škole.
Tieto myšlienky Harryho zamestnávali, keď robil
obhliadku, potom ako odprevadil svojho profesora do jeho cely.
Nepáčilo sa mu to, zanechať ho tam za tými zavretými
dverami, bolo to ťažšie než predpokladal.
No musel sa k tomu odhodlať, patrilo to
k jeho tunajším povinnostiam a aj keď vedel, že na niektoré veci si
bude zvykať ťažšie než očakával, bol spokojný s tým, že to dokázal urobiť
bez toho, aby Snapa znepokojoval svojimi vlastnými pochybnosťami.
Snažil sa nevšímať si ďalšiu vlnu kriku
a búchanie do dverí, ktoré sa za ním ozývalo, ani pár posmešných poznámok
na jeho adresu z mužskej časti, ktorou práve teraz prechádzal.
Snažil sa v sebe nájsť to odhodlanie,
s ktorým sem prišiel, tú istotu, že je skutočne na mieste, kam práve teraz
patrí.
Snažil sa udržať svoje štíty vytvorené z pocitov,
tak vysoko ako to len bolo možné, aby necítil chlad týchto stien, tú temnotu,
ktorá preňho bola nepriateľná a až priveľmi oživovala istú časť jeho
minulosti, ktorá bola ešte stále súčasťou neho a predpokladal, že sa jej
už viac ani len nedokáže zbaviť. Naučiť sa udržiavať si odstup, to bolo preňho
najťažšie a keďže vedel aj to, že oklumenciu sa len tak ľahko nenaučí, že
talent na ňu mu chýba, bol vedený skôr k tzv. pocitovej oklumencii,
k oklumencii srdca, nie veľmi uznávanej v istých kruhoch, no preňho
životne nevyhnutnej, keďže bolo tak ľahké podľahnúť tomuto miestu
a všetkému, čo predstavovalo, medzi týmito stenami sa strácala nádej, to
cítil už od začiatku svojho príchodu.
Neboli tu dementori čo aspoň čiastočne uľahčovalo jeho
aklimatizáciu a bolestivé prejavy jeho mágie, ktorá reagovala na tunajšiu
temnotu, viac než pôvodne očakával a nevedel si predstaviť, ako to Snape
vôbec môže vydržať sám na tom mieste.
Chcel mať čo najskôr svoju obchádzku za sebou, aby sa
mohol vrátiť späť na svoje stanovište, vybral si to blízko neho, čomu nikto
z prítomných nerozumel, no jemu to tak celkom vyhovovalo, obzvlášť preto,
že s Viktorom už boli zohratým tímom.
A opäť sa s ním stretol pred večernou
výmenou, keď uzavrel svoj nový okruh. Stáli vonku, blízko prvej zábrany.
More bolo dnes pokojné, fúkal len veľmi mierny vietor
a on na tvári cítil chlad.
Mal to za sebou, to prvé stretnutie, ktoré sa
nevyvíjalo úplne podľa jeho predstáv, no Snape ho ani nezabil ani sa ho
nepokúsil poslať preč, čo on sám považoval za dobré znamenie. A bol
pripravený na ďalšie pokusy o zblíženie sa s ním.
„Všetko v poriadku?“ opýtal sa ho Viktor.
„Áno, všetko je tak, ako má byť...“ vyhlásil Harry,
ktorý bol spokojný s týmto prvým oficiálnym dňom svojej služby.
***
Na jednu zo stien si poznačil príchod Pottera.
Zopakoval si myšlienkové cvičenia, ktoré zvyčajne robieval pred spaním, no aj
tak nedokázal premôcť istý druh nepokoja, ktorý opäť pocítil, keď si na jeho
prítomnosť spomenul. Potter mal problémy hneď ako sem prišiel, čo nepovažoval
za veľmi dobré znamenie a jeho posadnutosť nad ním zrejme prevládla, keď
cítil ako sa opäť spája s pevnosťou, ako využíva to, že tomuto miestu je
jeho mágia do istej miery sympatická.
Zrýchlene prechádzal chodbami, nepoznaný, neviditeľný,
ako súčasť týchto stien, až kým nenašiel to, k čomu ho pevnosť ochotne
zaviedla.
Izby strážcov.
A jedna z nich, celkom vzadu na konci
chodby, patrila bezpochyby Potterovi. Cítil jeho mágiu, bez vplyvu Temného pána
pozbavenú toho, čo by pevnosť považovala za zaujímavé.
Potter spal, no nie v posteli, akoby to bolo
vhodné a takmer až nevyhnutné ale na stole medzi akýmisi papiermi.
Vytŕčala z nich iba jeho strapatá hlava a Snape
ledva odolával tomu potešeniu pripomenúť mu ako ho trestal za rozprávanie počas
svojho dozoru pri robení si úloh.
No nikto nesmel vedieť o tom, že dokáže natoľko
komunikovať s pevnosťou s tou temnou podstatou, ktorá sa tu
nachádzala a už vôbec nie Potter. Preňho bude najlepšie, ak toho bude
vedieť čo najmenej.
No nedokázal ho tak nechať, jeho myšlienky sformovali
vskutku neobvyklú žiadosť, no dostalo sa mu odpovede, temné sily sa dali do
pohybu, no len na to, aby zľahka zdvihli toho mladého muža a presunuli ho
do postele. Vskutku len preto, lebo si chcel vyskúšať to, či ho mágia pevnosti
bude poslúchať, či sa jeho vôľa dokáže presunúť aj do iných sfér, no
neznamenalo to, že by dokázal utiecť, mágia ktorá ho zväzovala s pevnosťou
ako väzňa, bola silnejšia, tie okovy nebolo možné roztrhnúť, aspoň nie bez
následkov, ktoré by mohli byť preňho zničujúce a pevnosť si ani len
nepriala ho pustiť, vedel, že toho čo si vezme, sa len veľmi nerada vzdáva.