Azkabanský strážca 7. kapitola

pár: Harry Potter/Severus Snape
varovanie: povojnové, Snape_prežil, Snape_väzeň
obsah:  Harry Potter nastupuje ako mladý auror na svoju prvú službu do Azkabanu (v Pottermore som sa dočítala, že po vojne tam už nestrážia dementori, ale vraj sa tam striedajú aurori)  Vyberie si túto službu, lebo má v úmysle "pozhovárať sa" so Severusom Snapom, ktorý čaká vo väzení na proces... Chce  mu pomôcť... postarať sa o to, aby s ním dobre zaobchádzali a pomôcť mu dostať sa späť na slobodu... A zblížiť sa s ním...

pre anjelik_majku, Aliyu Midnight

„Stalo sa niečo, Potter?“  

„Nie, pane...“ hlesol Harry, až príliš rýchlo a snažil sa prekonať pokušenie, ktoré by zahŕňalo priamy pohľad na toho muža.

Prial si to urobiť, ale zároveň sa desil toho, čo sa stane, ak sa odváži... obzerať si

svojho bývalého profesora... takého akým bol... Niežeby si nikdy nepredstavoval isté veci, no predtým skôr s nenávisťou, než s ...

Počul zvuk, ktorý sa v jeho mysli spojil s istým druhom pohybu. Snape sa očividne trochu posunul, aspoň jemu sa zdalo, že k niečomu takému práve došlo.

„Skutočne? Lebo som nadobudol ten dojem, že isté povinnosti spojené s vašou službou, by pre vás mohli byť problematické...“ Snapov tón hlasu by práve teraz mohol označiť za takmer až na hranici bezstarostnosti.

„Povedzte, Potter ako zvládate priamy kontakt istého druhu?“ provokoval ho a Harry to vedel, vedel, že sa snaží nájsť tú hranicu, ktorá pre nich oboch znamenala istú formu satisfakcie.

„Mýlite sa, pán riaditeľ... pane...“ hlas sa mu mierne zachvel.

„Zvykajte si, Potter, toto ani zďaleka nie je to najhoršie, čo sa vám tu môže stať,“ upozornil ho spokojne.  Jeho hlas prechádzal do toho príjemného zamatu, ktorý občas využíval proti osobám, ktoré nepoznali jeho horšiu stránku.

Jeho obavy boli do istej miery spojené s príjemnou istotou, že niečím predsa len toho chlapca... mladého muža dokáže vyviesť z rovnováhy.

Potter, akoby náhle takmer ani len nedýchal a on na sebe napokon pocítil pohľad tých zelených očí.

Obávať sa ich. To sa naučil už dávno. Akoby do istej miery akceptoval tú výčitku v ňom.

Nebude ich nikdy milovať, nepozná ani to slovo a mali by sa to naučiť, že druhý raz už nepodľahne, žiadny očiam ani tým, ktoré sú rovnaké ako jej a predsa iné, lebo sa spájajú s ním.

No nikdy neprestane dúfať, že ich opäť uvidí, že sa ho opäť dotknú, tak ako teraz a on bude poznať ten rozdiel. Medzi zúfalstvom a skutočným pocitom, ktorý je nutné odstrániť čo najskôr.

„Máte ma predsa strážiť, alebo sa mýlim...“

„Nemýlite sa...“ hlesol Potter stále ešte zahanbene. „Som tu preto, aby som na vás dohliadol...“

Baviť sa na jeho rozpakoch bolo také ľahké, no nie preňho, ako musel chtiac-či nechtiac pripustiť.

„Tak poďte bližšie, aby som na vás lepšie videl.“

Bola to provokácia, to nepopieral. No práve teraz mal čas na provokácie podobného druhu a mienil ho adekvátne využiť.

Harry poslúchol. Prekonal tých pár krokov až kdesi na okraj svojich zvyčajných možností.

Svojím spôsobom to bolo oslobodzujúce byť s ním. On sám nepociťoval ani len náznak nepríjemného napätia.

Nie takého, ktoré poznal predtým, keď bojovali proti sebe no zároveň na jednej strane.

Keď netušil, čo znamená prejaviť istú formu láskavosti voči nemu.

Teraz bol Potter tu. Blízko. A on pred ním odhalený. Tak ako nikdy predtým. Prvý raz.

Potter zalapal po dychu.

„Pane, ja... ak by ste dovolili... mohol by som vám... pomôcť ja...“ myslel to úprimne a zrazu sa cítil, akosi inak, bolo tu to zvláštne napätie, ktorému podliehal.

Nedokázal spustiť oči zo staršieho muža.

Bol chudší než predtým. Jeho pohľad sa dotkol tých jaziev, ktoré on nikdy nespájal s ním.

Jeho nahota bola preňho novou skúsenosťou.

Jeho telo, bledé a ... iné než čakal, akoby snáď toho hovorilo viac o jeho živote, než čokoľvek iné.

Akoby v ňom samom nachádza všetky tie odpovede.

Zvyknuté na utrpenie. Zocelené ním.

Nikdy predtým sa na iného muža nedíval tak, ako naňho.

Jeho telo, ktoré takto napol odhalené bolo zrazu súčasťou tej novej skúsenosti. Tej nehynúcej pravdy.

Jeho pohľad skĺzol nižšie, po hrudi, ktorá... bola bledou stenou, akoby z čistého mramoru.

K chudým bokom...

Nižšie, stále nižšie, akoby v jeho mysli zazneli všetky tie zákazy, ktoré...

Pozoruhodný.

To bolo slovo, ktoré použil v súvislosti s ním. Vôbec nie taký, ako sa zdal na prvý pohľad.

Sklonil sa nižšie bez ohľadu na to, akému druhu kritiky bude musieť čeliť. „Pomôcť mi, Potter?“

„Áno,“ dokázal to vysloviť, aj keď sa to slovo s ťažkosťami predralo cez jeho pery.

Odpovedalo mu jeho srdce, jeho dych, ktorý sa zrýchlil, ako nikdy, zmietaný dosiaľ nepoznanými pocitmi. Akoby mal závrat, akoby čelil tomu druhu nevyliečiteľného pokušenia. Tej horúčke, ktorá ho zbavovala možnosti rozumne uvažovať.

Snape si to uvedomoval.

Vedel to, cítil ten rozdiel medzi znechutením a fascináciou. Potter sa práve teraz prikláňal k tej druhej možnosti. Stačilo ho len viesť ďalej, kamkoľvek len bude chcieť on.

Mal Pottera presne tam kde ho chcel. Mohol by zničiť tú jeho odhodlanosť, jediným slovom. Mohol by to poprieť a zničiť každú jednu z tých jeho myšlienok, ktoré sa takmer až odrážali na jeho tvári.

„A ako si to vlastne predstavujete?“ nadhodil Snape mierne unavene. Potter to priveľmi komplikoval. Bolo nutné ho na to upozorniť.

„Neviem, ja netuším, pane... ale chcel by som, aby ste ...“  nedokončil to, niečo ho zastavilo, jedna z tých vnútorných zábran. Keď videl stopy po tých posledných dňoch...

„...mi dovolili, aby som...“

Sklonil sa k nemu bez toho, aby vedel, čo vlastne chce urobiť, čo vlastne môže urobiť, sa jeho ruka dotkla mužovho pleca.

To teplo, ktoré ním prešlo, bolo problémom, ktorému čelil, problém, ktorý by sa mohol do istej miery prejaviť.

Neočakával, že v Potterovi nájde odozvu tohto druhu, že práve on, takto zareaguje na jeho nahotu, nikto sa naňho takto ešte nedíval, tá jeho posadnutosť, bola preňho novou dimenziou.

A pokiaľ Potter bude žiť dostatočne dlho na to, aby sa dala preskúmať, bude mu za to vďačný.

Potterovo rozrušenie, akoby sa stávalo jeho vlastným peklom. Bolo to jedno z tých rozptýlení, ktoré by mohli rozbiť to všetko, čo sa v ňom nahromadilo za posledné roky.

Hľadel naňho. Bolo to neznesiteľné a fascinujúce zároveň, vidieť to, ako sa zmenil pod vplyvom jeho provokácií.

„Chápete vôbec Potter, čoho sa dopúšťate?“

Tá prísnosť. Zdrvujúca ostrosť. Musel sa jej dopustiť. Práve teraz, keď bol tak blízko, keď by mohol prekročiť tú hranicu. „Chcem, aby ste mi to povedali, Potter, rozumeli ste mi...“

„Áno, pane... viem presne, čo chcem...“ hlesol Potter až priveľmi spokojne. Nepochyboval. Akoby až teraz konečne pochopil všetko, čo skutočne potreboval.

Mýlil sa. Musel sa mýliť.

Potter predsa nemohol niečo také potrebovať práve od neho. Tlačiť na tú hranicu, ktorú si okolo seba tak starostlivo vytvoril.

Potreboval mu dokázať, čo sa môže stať priveľmi ľahkovážnemu strážcovi.

Vstal, taký aký bol. A prerušil všetko, čo mal v pláne urobiť, preto aby mu ukázal kto sa veľmi ľahko môže stať väzňom.

Ich bozk.

Jeden z tých, ktoré boli dôkazom, že ešte stále môže cítiť život.

Pohlcujúci.

Nemilosrdný voči všetkému a všetkým. Aj voči tomu temnému pulzovaniu, ktoré bolo nebezpečné privolávať.

Nemilosrdný.

Bolo jednoduché trestať samého seba, kruté opäť cítiť, tú rozkoš, keď Potterove pery prijímali jeho vplyv, keď sa učili ako porozumieť tým jeho.

Jeho oči bezpečne zavreté. Jeho postoj absolútne uvoľnený.

Viedol ho, bez jeho vplyvu, akoby priveľmi podliehal svojej nevinnosti, akoby sa bál úplne otvoriť.

Viac vplyvu.

Viac tvrdosti, ktorá ho mala odradiť, ktorá ho mala presvedčiť o tom, aby... V tomto však zlyhal.

Potter spoznával tú vášeň, podriaďoval sa jej vplyvu, učil sa to, čo nebolo možné spoznať nijako inak.

Prerušil bozk, takmer až bez dychu, jeho telo, akoby sa nedokázalo vyrovnať so všetkými tými volaniami, ktoré boli tak dlho potláčané do úzadia. Kvôli sebe, kvôli nim...

Kvôli každému ďalšiemu kroku.

Ticho. Znepokojivé.

To desivé a takmer až pokojné ticho medzi nimi.

Keď ho držal, keď Potter prudko dýchal, opretý oňho, keď on sám cítil miesto chladu pulzujúce teplo. 

predchádzajúca kapitola 

nasledujúca kapitola