Právo čistej krvi
na motívy knihy Before I met you. (Predtým než som ťa
poznala)
fandom: HP
pár: Hermiona/Voldemort (Tom Riddle)
varovanie: povojnové, traumatizovaná Hermiona...
obsah: Hermiona
Grangerová prichádza na panstvo Riddlovcov. Kvôli nemu. Kvôli mužovi, ktorého
prinútili, aby spojil svoju dušu.
Bola ešte tma, keď sa
pomaly blížila k staničnej budove.
Svetlá jednej
poblikávajúcej lampy ju takmer prinútili cúvnuť. Bála sa, že by to mohol byť
niekto z nich, že by ju mohli nájsť, skôr než im to dovolí ona sama.
Preto čakala, ovládaná
tou tmou, tými podozrivými zvukmi, každý z nich znásobil chvenie jej tela.
Noc bola pomerne teplá, no ona bola aj tak oblečená do dlhšieho sivého kabátu, patril
jej mame, no bol už starší. Už dávno ho nenosila. No vzala si ho zo sebou, lebo
bol plný jej vône, vzala si ho na tú cestu, ktorú absolvovala so svojimi
priateľmi. Teraz by mala ísť do Austrálie, aspoň to im povedala a oni jej
uverili.
Namiesto toho zabalená
do starého kabáta, šla na autobus. Kabát teraz bol jej jedinou obranou. Siahla
do širokého vrecka pevne zovrela v ruke svoj prútik a počítala. Každý
jeden nádych, každý jeden úder jej srdca bol nevyhnutnou príťažou. Nespoznávala
sa. Nevedela, kto je tá osoba, ktorou sa stala, tá osoba, v ktorú vyrástla.
Už ani nevedela, kým je,
no vedela, kým nechce byť. Preto vykročila vpred. Lampa za ňou stále tvrdohlavo
blikala, no nikto sa neobjavil. Nenašli ju, úľava bola takmer extatickým
zážitkom.
Bola sama. Zrýchlila
krok, prútik zvierala v rukách tak pevne, až to bolo takmer bolestivé. Cítila,
ako jej vlasy padajú do tváre, no nedotkla sa ich. Ani krku. Namiesto toho si
natiahla kapucňu, aby sa jej viac nedotýkal vietor.
Tvrdohlavo kráčala
ďalej, až kým neprišla k tým otáčacím dverám. Nezaváhala, už sa viac
neobracala späť.
Návrat nebol možný,
aspoň nie teraz.
Autobusová stanica, bola
taká ako si ju pamätala. Sivá. Plná zvláštneho chladu. S tabuľou s príchodmi
a odchodmi. Jedna z tých starších,
jedna z tých, ktoré využívala aj predtým len zriedkavo, vošla dovnútra.
Na sebe pocítila pohľady
ostatných, unavené, čiastočne ešte naplnené tou beznádejou, z ktorej sa
ešte nestihli spamätať. Nevedeli odkiaľ prišla, ona o nej vedela všetko,
no nemohla by im to povedať ani keby chcela. Patrili do inej časti sveta, tej
ktorá ani nevedela kedy a ako ľahko môže zomrieť.
Počúvala to, tie mená,
celé dni, oni nepočuli nič, aj keď to bola aj ich vojna, aj keď v nej šlo
aj o ich budúcnosť.
Pomaly obišla akési
dievča, zrejme študentku, ktorá sa vracala domov na prázdniny. Prešla okolo
staršieho muža spiaceho na lavičke a zamierila k jednému z tých okienok.
Sedel tam muž. Jeden z tých
obyčajných predavačov lístkov, ktorí majú šťastie, že sú takí. Starší. Nudil sa
tam, čiastočne skrytý za nejakými novinami. S hrnčekom kávy na stole.
„Dobré ráno, jeden celý
lístok do Little Hangeltonu...“ prinútila sa to vysloviť. Hlas držala pod
kontrolou, nechvel sa jej.
Boli tu aj iné spôsoby,
no ona ich dnes nechcela využiť. Potrebovala to urobiť tak ako kedysi. Pomaly.
Zvyknúť si na tú možnosť.
„Nech sa páči, bude to...No
mali by ste sa poponáhľať, najbližší spoj odchádza už o päť minút...“ prijal
od nej platbu a podal jej ten malý zdanlivo bezvýznamný kúsok papiera.
„Ďakujem. Dovidenia...“ pevne
ho zvierala v dlani, keď utekala cez staničnú budovu, keď rýchlo našla to
správne číslo.
Prešla cez tie
najbližšie dvere von k nástupištiam. Čiastočne ovládaná pocitom, že by sa
možno mala vrátiť, že ešte nie je neskoro zabudnúť na to, čo sa chystala
urobiť.
Nevedela prečo vlastne napokon
nastúpila do toho autobusu. Netušila, čo napokon zvíťazilo.
Ani prečo si sadla na
jedno z tých posledných miest, s kapucňou stiahnutou hlbšie do čela.
S taškou na svojich kolenách.
Neodhaliteľné
zväčšovacie zaklínadlo jej stále uľahčovalo život, aj napriek tomu všetkému čo
sa stalo, aj napriek tomu, že jej myšlienky boli stále neznesiteľne zrýchlené,
a to zaklínadlo v podstate aj nelegálne. No aj tak ho milovala a možno
práve preto. Celý jej život bol stále v tej kabelke a nedokázala sa
tej možnosti vzdať.
Vedela len to, že to
musí urobiť. Pokúsiť sa získať to
miesto. Ruky sa jej chveli. Opäť plávala medzi bolesťou a strachom. A myšlienkami.
Neodbytnými a krutými. Aké to asi bude, keď ho skutočne spozná.
Toho muža, ktorého prinútili,
aby spojil svoju dušu. Toho muža, ktorého sa právom obával celý čarodejnícky
svet.
Pocítila spokojnosť, keď
sa autobus pohol, keď sa mohla pohodlne oprieť na sedadle a privrieť oči.
