Právo čistej krvi 11. kapitola záver kapitoly

Začala mať opäť odvážne plány, to sa jej páčilo, možno to znamenalo, že sa pomaly začína spamätávať z toho šoku, do ktorého upadla, keď cítila, že nič nemôže zastaviť jej myseľ predtým, aby sa postavila proti nej.
„Odídeme isteže áno, povedzme, že som ochotný urobiť ústupok podobného druhu... poznám isté miesta, kde by sme mohli na istý čas zabudnúť na problémy spojené s Britániou... No nemôžem ti zaručiť, že Potter nepôjde za nami, že sa nás nebude snažiť nájsť, len preto, lebo si bude myslieť, že som ťa zmanipuloval, prípadne iným spôsobom donútil, aby si šla so mnou...“
Vedela, že stále je tu to riziko, že by sa skutočne mohol... No nechcela na to myslieť, nie teraz.
„Domnievam sa, že naše stretnutie je neodvratné, Potter chce byť dobrým vojakom, Dumbledore ho tak vycvičil, dobre ho poznám, viem, že si vyberá ľudí, ktorí sa len tak ľahko nevzdajú svojho cieľa.“
Cítila ako jej jemne z tváre odhrnul vlasy, ako sa na ňu díval, akoby ho netrápil celý čarodejnícky svet ani nič podobné, akoby videl len a len ju.
„No pokúsiť sa o to môžeme, to ti môžem sľúbiť...“
Díval sa na ňu, akoby ju chcel, tak ako sa na ňu ešte nedíval nikto, žiadny chlapec, ktorého poznala neprejavoval takým jednoznačným spôsobom.
No on nebol chlapcom, ktorý by sa len zahrával s...
„No medzitým by sme mohli... využiť čas, ktorý nám ostáva... nikto predsa nemôže vedieť, čomu ešte budeme musieť byť vystavený...“
Cítila to, ten tlkot svojho srdca, ktoré bolo opäť rozrušené, no úplne z iných dôvodov než...
Nie je to človek.
To jej o ňom vždy hovorili, že nemá nič spoločné s tým, čo ľudí robí ľudskými, že netúži po veciach, ktoré ľudia potrebujú a už vôbec nie po...
No nedotkol sa jej len tak, nie bez jej súhlasu, cítila, že čaká na jej rozhodnutie, čaká ako človek a nie ako osoba, ktorá by si chcela len tak vziať všetko bez ohľadu na následky.
Neurobila by to, nie za iných okolností, keby vedela, že čas je na ich strane, no nemohla tušiť, čo sa stane, aké budú ďalšie kroky, ktorým budú musieť čeliť.
Chcela ho teraz, prítomnosť bola dôležitejšia než všetko ostatné, aj keď sa bála, všetkých tých rozhovorov o možnej bolesti, o tom, že môže kruto sklamať všetky jej očakávania a predstavy, ak pri sebe nebude mať osobu, ktorej skutočne záleží aj na tom, aby sa ona tiež cítila dobre.
Vedieť to bolo ako čeliť nebu aj peklu zároveň. No stále cítila tú spriaznenosť medzi nimi, tú blízkosť, ktorá ju zbavovala strachu, keď mu dovolila, aby si ľahol do postele k nej, keď si uvedomovala, že sa môže hýbať pomocou vlastnej vôle a ona je opäť v jeho rukách.
Inak než predtým. Inak než by si trúfala byť... Keby si dovolila byť sebou... keby myslela len na varovania svojho rozumu...
Rozum zmizol v bezstarostnosti tých bozkov, v oslobodení, ktoré cítila, keď neexistovala žiadna záťaž, keď sa dotýkal jej tela, akoby si prial, aby bola len šťastná vďaka nemu. Spojená s tým lákavým teplom jeho objatia, s možnosťou nechať sa viesť a dovoliť, aby sa všetko ostatné stratilo, kdesi v diaľke... ďaleko na miestach, kam sa neodváži ani len siahnuť, ak by to znamenalo, že by ho mala stratiť.
Cítila jeho pery, ich láskavú starostlivosť, ktorá ju zbavovala zvyčajných pút, počúvala svoj vlastný hlas, zvuk svojho vlastného potešenia, keď cítila, ako vzďaľuje z časti toho svojho bezpečného sveta a vstupuje do toho jeho.
Keď ona sama objavovala jeho telo, tak ako to nemala ešte nikdy predtým možnosť skúsiť, keď počúvala svoj inštinkt a nebála sa viac toho, že by mohla urobiť niečo, čo by považoval za zlyhanie z jej strany...
Cítila svoje telo, inak než predtým, tak akoby bolo snáď telom inej osoby, ktorú práve teraz ani len nespoznávala, keď sa učila prijímať potešenie, keď zisťovala čo to znamená, spojiť sa s niekým a dúfať, že... osoba, ktorú ľúbi to chce tiež, tak veľmi ako ona... že pre ňu neexistuje nič iné...
Byť takmer všade a zároveň aj... neopísateľný pocit, sa zmocňoval jej mysle, keď cítila to miesto, ktoré, keď bola ovládaná tým napätím a on bol v nej... inak než čakala, bol to iný pocit, než si myslela, že by mal byť... než jej bol nanútený falošnými spomienkami, ktoré odmietala ako prejav toho najhoršieho zúfalstva.
Keď sa časť nej, ktorú predtým takmer ani nevnímala otvárala, inak než... keď cítila, že nie je možné vzdialiť sa tomu okamihu, nie je možné uniknúť túžbe, ktorá nebola zviazaním ale takmer nadpozemským druhom slobody. Sloboda však so sebou niekedy prináša aj bolesť, zrieknutie sa jedného a prijatie niečoho nového, to nové, akoby ju napĺňalo iným pocitom, akoby si zvykala na váhu, toho nového záväzku, tej novej rozkoše, ktorá bola vyjadrením jej lásky a dôvery, tej dôvery, ktorú mu dala, keď dovolila, aby sa stal súčasťou nej.
Keď patril jej, ale nebol jej majetkom, len vyjadrením jej túžby, len zosobnením jej najhlbších pocitov.
Len možnosťou, ako prijať život, zistiť ako chutí, tá jeho zakázaná časť, spoznať ju s ním, tak ako to chcela jej myseľ aj telo...
Tak ako potom túžila celá jej bytosť.