Petrike
Neodolali ani bozkom, ku ktorým prispelo aj to príjemné napätie, ktoré ich ovládlo. Cítila to šťastie, súvisiace s jeho objatím, s možnosťou môcť mu len tak voľne sedieť na kolenách a prijímať jeho dotyky, dnes láskavejšie než kedykoľvek predtým, len ho ľúbiť a prijať ten druh energie spojený s ním. Ani predtým ani teraz nevedela ako zastaviť tie tiché žiadosti svojho vlastného srdca. Jeho pulzovanie bolo neistotou, ktorej čelila, bolo túžbou, ktorá sa naplnila tak prudko, tak ako jeden z tých krásnych okamihov, ktorý chcela prežívať čo najdlhšie a oddialiť jeho naplnenie.
„Nemala by som ťa ľúbiť, Tom, ale nie je možné...“ to vyslovila bez rozmýšľania, ovládaná pulzovaním spokojnosti, podriadená silným vplyvom svojich vlastných túžob, oblečená, no zároveň aj nahá, cítila jeho vlastné pulzovanie srdca.
„Už som ti to predsa dovolil, tak pokojne pokračuj... tak ako doteraz a zrejme je zbytočné ti stále pripomínať, aby si ma nevolala Tom...“
Vskutku to vyzeralo, tak, že zrejme zmieril s tým, že sa občas preriekne. Obzvlášť v istých situáciách...
Zrejme ho to netrápilo až natoľko, lebo ich spojili ďalšie bozky a iné milovanie, pomalšie, jemnejšie, akoby nebolo možné urobiť nič iné, len odovzdať sa tomu pocitu.
Vedel, že túži potom byť mu na blízku a vôbec po prvý raz sa zmieril stou možnosťou, že by sa mohli len milovať, bez zábran, bez chladu, ktorý by ich oddeľoval, bez výčitky spojenej s jej pôvodom, vždy, keď sa snažil nenávidieť samého seba si staval tie zábrany, ktoré nebolo ľahké preklenúť.
***
Bol studený. Na dotyk jemnejší než čakala, keď s as ním napokon zoznámila. Prstami prechádzala po ostrom rade šupín, lemujúcich časť jeho klzkého tela. Keď ho zavolala, bola natoľko uvoľnená a spokojná, že sa ho až zabudla báť. Voňal inak než čakala, no nie úplne nepríjemne. A nepociťoval voči nej skutočnú nenávisť, presne tak, ako povedal lord Slizolin, teda Tom.
Mohla s ním hovoriť a kráľ hadov ju počúval.
„Dych je bolesť, dych života je utrpenie...“ povedal to hlasom muža.
„Niekedy áno, ale sú aj okamihy, keď stojí za to existovať...“ pozrela na Toma, akoby sa chcela utvrdiť v tom, že aj on s ňou súhlasí. Len sa na ňu díval a nijako nekomentoval jej slová, no ani sa ich nesnažil spochybňovať.
„Lov je okamihom prekonávajúcim bolesť, smrť je rozkošou, ochrana línie Slizolina, večným poslaním...“
To bolo všetko, čo jej povedal, na jej otázky a jej to stačilo na to, aby sa ho pokúsila chápať. Tom ju na začiatku držal za ruku, keď bol lordom Voldemortom, keď s ním hovoril, keď mu ju predstavil a bazilisk akceptoval jej prítomnosť na svojom území.
Keď od neho pomaly odstúpila, on mu ešte dal pár inštrukcií : „Drž sa v úzadí, ľudí nechaj na pokoji, čakaj na ďalšie inštrukcie...“
„Ako si želáte, pán môj...“
Stála tam, čelila jeho prítomnosti, po dlhom čase bola skutočne s ním a nebála sa dôsledkov. Vedela, že to čo urobil a čo zrejme ešte urobí... by nemala prijať, nestotožňovalo sa to s tým, čomu verila, tá Myrtla, ktorá odolávala jeho vplyvu alebo sa o to aspoň snažila. No nemohla zabudnúť na tú možnosť, že by skutočne mohol dovoliť, aby... Nemohla poprieť tú časť seba, ktorú fascinoval tajuplný útočník, ohrozujúci rokfortských študentov.
Nemala silu bojovať proti jeho bezpochyby dočasnej láskavosti. A už vôbec nie vtedy, keď ich bazilisk opustil a on jej pošepol : „Lady Slizolinová, prišiel čas na odchod...“ a ona pomaly prikývla čiastočne znepokojená, tým, že sa jej v tajomnej komnate v podstate páčilo.
***
Skúška Zo života a zvykov muklov nebola až taká hrozná, ako sa pôvodne obávala, otázky boli... povedzme, že na hranici toho, čo by mohla považovať za absolútnu drzosť, no dali sa zvládnuť a musela na ne odpovedať tak, ako sa očakávalo, že odpovie, robila to len automaticky, viac myslela na Toma a na to, aké to bolo opäť byť v jeho objatí, mať celú jeho pozornosť len a len pre seba a spoznať aj tú jeho nebezpečnejšiu stránku bez toho, aby bola vystavená jeho hnevu. Cítila sa milovaná po prvý raz odkedy sa stala jeho manželkou, aj keď pochopiteľne nebol schopný toho druhu citov, ktoré poznali tí ostatní, bol aspoň ochotný akceptovať tie jej a dovoliť jej, aby bola opäť šťastná. A ona si vážila to, že to urobil, aj napriek tomu, že bol bezpochyby stále aj Lordom Voldemortom.
Preto zaplnila pergamen tými slovami, urobila to kvôli nemu, kvôli tomu, aby nedostala z tejto skúšky zlé hodnotenie, keďže stále existovali hranice, ktoré nebol ochotný prekonať.
Bezpochyby však bola omnoho pokojnejšia, keď sa ocitla za tými dverami a jej písomka bola v rukách vyučujúcej.
Tom na ňu už tradične čakal pred triedou aj spolu s Ambrou.
„Mama... budeš sa hrať... s Ambrou tiež?“
„Áno, samozrejme...“ Vzala ju do náručia a pobozkala na líce, sprevádzaná všetkými tými nebezpečnými pohľadmi, akoby snáď nemohli pochopiť to, že aj Ambra sa môže len tak usmievať, že je absolútne obyčajným dieťaťom, takým ako všetky ostatné až na...
Pár ďalších slov v parselčine, ktoré spôsobili, že niektorí im venovali opäť viac pozornosti, než by bolo vhodné. Dcérin úsmev však bol práve teraz pre ňu tou najkrajšou odmenou a nikdy by jej nezakazovala rozprávať jazykom, ktorý bol jej súčasťou.
Elixíry tiež dopadli pomerne dobre a na druhý deň takisto aj magické hlavolamy, čo bola posledná skúška na jej zozname.
Potom už bola len rovnaká ako všetci ostatní absolventi a tešila sa na objavovanie všetkého nového, keďže pred nástupom na vyššie štúdium aj tak mali v pláne objaviteľskú cestu, na ktorej by však nemala byť sama, ale s Tomom a Ambrou, čo pre ňu bolo dvojnásobnou odmenou.
No bolo nutné ešte počkať, do úplného záveru roka.
***
Počas tej poslednej večere na Rokforte sedela s Tomom a ich dcérou pri učiteľskom stole.
Bolo zvláštne vidieť ten svet z inej perspektívy, byť vzdialená od študentov a bližšie k nemu.
Stále tam niekedy akoby videla malú Myrtlu, ktorá nenápadne hľadí na Slizolinský stôl a čaká, ani nevedela na čo presne... a tú staršiu, ktorá sa učila žiť bez osoby, ktorú ľúbila, ktorá sa musela naučiť chápať čo znamená, ľúbiť práve jeho a čo od neho nikdy nesmie očakávať.
Nejedla veľa, no aspoň mala o všetkom prehľad, stále boli však stredobodom pozornosti, inak než by si priala, boli tu aj iné oči, ktoré ich posudzovali dosť prísne, ktoré sa len veľmi ťažko vyrovnávali s tým, že práve oni sú Tomovou rodinou. No nikto sa neodvážil nič namietať, strach z neho všetkým dokonale zviazal ústa. Myrtla dôverne poznala ten pocit.
Epilóg
Videla ich z diaľky, ako temné body, ku ktorým sa len pomaly približovala. Jej rodina, otec, matka, sestra.
Dokázala byť opäť šťastná, keď ich mohla aspoň na krátky čas objať, keď videla ako sa jej malej sestričke darí dobre.
No nemohla im ukázať Ambru, to Tom nedovolil, čakal s ňou, ďalej od ich domu, tak aby oni boli v bezpečí pred ním.
„Myrtla, je všetko v poriadku, on správa sa k tebe dobre...“
„Áno, mama...“
Usmiala sa na ňu. Chcela, aby si pamätala vždy len jej úsmev a nie slzy.
„Ale nepríde sem?“
„Nie, otec... on nemôže... ostal dolu s našou dcérou...“ priznala neochotne, no chcela, aby vedeli o Ambre, aj keď jej bolo jasné, že to ich vzťahom neprospeje. „Sme na objaviteľskej ceste, tak sme sa zastavili aj tu...“
„Takže máme vnučku a ona je... prečo vlastne...“ cítila podráždený tón v matkinom hlase.
„Nechaj ich, možno nabudúce... hlavne, že prišla...“ zastával sa jej otec, za čo mu bola vďačná, lebo nevedela, akoby si poradila s matkinými výčitkami. „Poď drahá, ukážeme ti, ako sa nám tu teraz býva...“
Skutočne ju povodil po celom dome a spolu so sestrou mala možnosť všetko preskúmať.
Mali tam aj izbu pre ňu, zariadili ju pre prípad, že by niekedy prišla na návštevu... izbu, ktorá bola pripravená aj ...
„Dáš si čaj?“ opýtal sa jej, keď dokončil prehliadku.
„Áno, ocko, ďakujem...“
Myrtla držala za ruku svoju sestru, cítila pevné zovretie jej dlane a priala si, aby si na ňu pamätala, aby po tejto návšteve už nezabudla na to, že jej veľká sestra robí všetko preto, aby bola v poriadku a v bezpečí.
Keď boli na stole šálky a v nich čaj, cítila sa opäť ako doma.
„Ale vzali ste sa...“
„Áno, mami...“
Bolo toho toľko čo im chcela povedať, no aj veľa toho, čo im povedať nemohla. Tak sa s nimi len zhovárala o všetkom aspoň zdanlivo a takisto občas aj o ničom dôležitom.
Povedala im samozrejme aj o svojich skúškach.
„Gratulujem ti, dcérka...“ potešil sa jej otec, keď im ukázala svoje Mloky. Vždy si priala, aby na ňu boli hrdí, že to všetko zvládla a tešili sa z jej úspechu spolu s ňou.
„Výborne, zlatko, tak to má byť...“ pochválila ju aj mama, omnoho miernejším hlasom, než na začiatku, keď sa na ňu hnevala kvôli Tomovi. No zjavne ešte mala veľmi veľa otázok týkajúcich sa neho.
„Ale on je... stále učiteľom na Rokforte alebo aj...“
„Áno, je profesorom Obrany, to je jediná funkcia, na ktorej mu záleží, no má veľký vplyv na to, čo sa deje v našom svete...“ vedela, že ovláda ministerstvo, pomocou svojich prívržencov, ktorí boli dosadení na tie najvyššie posty, že minister mágie poslúcha jeho, že je jedným z jeho obľúbených figúrok a lord Voldemort nedovolí, aby sa niekto vzoprel jeho víziám o tom, akoby mala fungovať čarodejnícka spoločnosť, že je stále tou tieňovou postavou, kdesi na pozadí všetkých dôležitých udalostí, tou legendou, ktorá všetko ovládala z temnoty, využívajúc strach ako zbraň, no zároveň aj svoju vlastnú príťažlivosť, na podporu svojho spôsobu riadenia. Hovoriť o tom, priamo by im však vzalo nádej, preto im nepovedala viac než to, čo vedieť potrebovali.
„Je to v poriadku Myrtla, že má záujmy tohto druhu...“ otec zrejme ani len nepotreboval vedieť viac.
Jej matka však poznamenala: „Bezpochyby si vo väčšom bezpečí, keď stojíš po jeho boku, ako keby si patrila k jeho nepriateľom...“ Chápala tie jemné náznaky, ktoré sa občas mihli aj v muklovských správach, zrejme ten záujem o dešifrovanie a kódovanie zdedila práve po nej.
***
Rozlúčili sa. A ona napriek svojim predsavzatiam, že sa to nesmie stať, plakala.
„Dávajte si na seba pozor, veľmi vás ľúbim..“ to im povedala, lebo nevedela, kedy presne bude mať možnosť ich opäť vidieť bez toho, aby čelili ohrozeniu.
„Aj ty milá moja, aj ty...“ pošepol jej otec a istý čas to vyzeralo tak, že ju mama ani len nepustí z objatia, no napokon to urobila a ona nebojovala s pocitmi, ktoré su ovládli, keď opúšťala jednu časť svojej rodiny a vrátila sa k tej druhej.
***
Tom sa opieral o jednu z tých bielych lavičiek, Ambra sa hrala pri ňom, keď odchádzala, no keď sa k nim opäť pripojila, čiastočne ovládaná strachom, že ju tam nebudú čakať aj napriek dohode, pocítila úľavu, no zároveň videla aj akési ďalšie osoby, ktoré stáli pri nich. Boli to dve mladé ženy, ktoré sa zrejme nechali oklamať Tomovým vzhľadom.
„Dobrý deň, potrebujete, niečo dámy...“
„Nie...“ hlesla tá mladšia šokovane.
„Len sme chceli pomôcť...“
„Ďakujem vám za váš záujem dámy, no môj manžel... nič nepotrebuje alebo sa snáď mýlim...“ pozrela na Toma.
„Nie, nemýliš sa, skutočne je to tak...“
Po jeho slovách, sa tie dve stále len ospravedlňovali a čo najskôr pokračovali vo svojej ceste.
Sadla si k nemu, bezmocná voči jeho skúmavému pohľadu a takmer si priala, aby sa mu isté osoby pre ich vlastnú bezpečnosť vyhýbali.
Sadla si k nemu, bezmocná voči jeho skúmavému pohľadu a takmer si priala, aby už boli čo najskôr preč z toho miesta, no potrebovala čas, aby sa zmierila s tou túžbou po zabíjaní, ktorá...
„Neublíži by si im, však? Keby som prišla o niečo neskôr?“ kládla tú otázku skôr zo zvedavosti, akoby skúšala či k nej bude úprimný alebo...
„Nie, veľmi...“ skonštatoval spokojne. „Stihla si to, tentoraz...“
„To som rada, pôjdeme...“
„Áno, myslím, že by sme mohli...“
Dotkol sa jej ruky, keď vzala do náručia Ambru, keď sa aj Nagini k nim dostala bližšie. A miesto na ktorom sedeli bolo zrazu prázdne. Opustené, no zároveň poznačené ich mágiou.
Myrtla verila, že to svoje si nájsť dokázala, že bude napriek všetkému šťastná, ak bude môcť patriť do sveta, ktorému rozumie aj ON, kým sa ho bude môcť dotknúť.
Koniec
(ale ešte bude voldemortov dodatok)
