Rozbité taniere.
Jej tvár v slzách.
A slová, tie slová, ktoré bolia, no zároveň sú výzvou pre ňu samu. Aké je to počuť ich, aké je to cítiť ich a strácať pritom akúkoľvek nádej na pochopenie. Na možnosť nebyť sama proti všetkým...
„Grangerová... Hermiona...“ jeho hlas, ktorý akoby sa snažil práve teraz znieť jemne pomaly prenikol cez oponu jej pocitov.
Bol tam, zrejme sa tam dostal pomocou Winky, no ona bola rada, že to bolo tak, lebo ho práve teraz potrebovala.
„To nič... to sa stáva... hlavne tu... všetko bude v poriadku...“
Nebude.
Lebo tá žena, ktorá tam vonku kričala, mala pravdu. On je vrah. On vždy bude vrahom a ona... to čo s ním urobila, to čo ešte chce urobiť, znamenalo, že zradila všetko, za čo bojovala, predtým... že poprela všetky tie obete, ktoré...
Dokázala tam len bezmocne sedieť medzi tými vecami. Ona sa chce zabávať, chce sa smiať a tešiť sa z popoludnia, ktoré strávi v spoločnosti vraha, ktorý to zrejme urobí znovu, ak ona nebude dostatočne silná a ....
Kto to vlastne kričal? Nejaká známa osoba, niekto koho pozná... keby ju aurori nezastavili, keby ju tam videla, čo by teraz znamenalo jej meno, kde by teraz bolo, keby počuli, že...
„Ona povedala, ona má pravdu... ak...“
„Snaž sa dýchať...“
„Nie, ja nemôžem... nemôžem len tak...“
„Sľúbil som, že nikoho nezabijem...“
„Nie teraz...“ upresnila a ona sa na ňu díval tak vážne, akoby... „Pokojne láska moja, to ešte nič nebolo, nič hrozné... vieš predsa o mne všetko, povedala si mi predsa, že si prečítala všetko čo bolo dostupné a počula všetky tie mená...“
„Áno, počula, ale teraz, keď to ona povedala... niečo sa stalo... niečo čo neviem ovládať...“
Láska moja?
Tak ju nazval a je vôbec on schopný lásky? Alebo to je len hra, ktorá... alebo to je len spôsob, ako dostať... aj tak predsa dostal všetko a potom, čo urobí potom, keď sa bude môcť hýbať, keď ona dovolí, aby... pochybnosti boli silné, silnejšie než predtým...
„Nemusíš sa ovládať... mne predsa môžeš povedať všetko...“
Povedať všetko.
Tak ako Ginny, tak ako možno aj tie ...
„Bojím sa, opäť mám hrozný strach... mám strach, že to nebude stačiť, že všetko čo urobím, sa obráti proti mne, že tu pre mňa nebudeš...“
„Dám ti všetko, čo potrebuješ...“
„Chcem dôkaz, chcem dôkaz, že si skutočne... potrebujem nejaký dôkaz...“
„Poď ku mne a dostaneš ho...“
Nemala by ísť. Nemala by ho vôbec poslúchať, no nemôže inak... nedokáže mu odolať, aj keď sa o to snaží, aj keď cíti, že nič nie je dôležitejšie ako jej šťastie, ako šťastie, ktoré si priala vziať napriek všetkému a všetkým, napriek svojim vlastným pochybnostiam.
Je len jej.
Nemôže sa ho vzdať.
Dokáže len...
Sadla si opäť k nemu na kolená, opäť bola jeho, v jeho moci, aj keď inak než zvyčajne...
Dôkaz.
Čo mohlo byť dôkazom iným než jeho nežnosť voči nej, než jeho bozky, ktoré jej telo prebúdzali tak, ako nič predtým... len tá posadnutosť, ktorej sa nemohla zrieknuť...
Byť jeho.
Byť tou, ktorá sa nechá ovládať, no zároveň aj...
„Moja drahá Grangerová... nikdy sa ťa nevzdám, nikdy ťa...“ šepkal jej všetky tie slová, ktoré túžila počuť, všetky tie slová, ktoré ju lákali aj ... znepokojovali zároveň...
Jeho bozky.
Nebezpečné.
Priamo úmerné tomu čo považovala za šialenstvo, ale aj najlepšiu súčasť svojho života.
Iný než Ron.
Iný druh temnoty.
Iný druh nádeje.
Vrah, ale zároveň aj...
Zdroj jej vlastného života, nevyčerpateľný, krutý, no pripravený postarať sa o všetko, čo potrebovala, dať jej všetko, cítiť s ňou to, čo ... nie je schopná vyjadriť inak než... pulzovanie života, ktorému sa nedokáže vzoprieť.
Dotkla sa prsteňa jeho ruky, lebo túžila po jeho dotyku viac než po akomkoľvek... teraz mu jej mágia neublíži, nie v takom množstve... je to šialenstvo, no ona potrebuje cítiť viac než len jeho bozky.
Potrebuje jeho fyzickú prítomnosť aj inak než ako možnosť starať sa oňho ako o...
Myslela si, že nenávidí jeho temnotu, ale pravdou bolo, že jej čoraz viac podliehala, ako niečomu čo k nemu prirodzene patrí.
25. 8. 2017
Právo čistej krvi pokračovanie asi 12. kapitola 2 časť
30. 7. 2017
Pomsta alebo... Tom/Myrtla
Dawlish za to zaplatí.
Dnes už neunikne.
Nikto sa neodváži spochybňovať jeho autoritu, tak ako to urobil on, zaplatí za to vlastnou krvou.
Chcel sa pridať k svojim priateľom, sám mu ukázať, čo znamená provokovať tých, ktorí vládnu škole.
Tom Riddle. Jeho meno tu už niečo znamená a tak to aj ostane, aj keď to nie je meno, ktoré by si zvolil, ak by mal skutočne na výber... Čo však neznamenalo, že niekto iný si dovolí...
Tušil, že ho dostali, už priam cítil, ako sa snaží dostať z...
No zrazu sa objavila ona. V podstate chcela len utiecť a nie mu pomôcť, no nemohol jej to dovoliť.
Nesmie teraz nikoho zavolať ani spôsobiť rozruch.
Chytil ju.
Mykala sa dosť prudko, akoby vedela, čo znamená byť zrazu korisťou a čeliť...
Spadli jej okuliare, no on si to nevšímal... ťahal ju ďalej, k jedným z tých prázdnych skladov.
Školník ich zabúdal zamykať a on práve teraz jeden z nich potreboval mať po ruke, najprv kvôli Dawlishovi, no teraz hlavne kvôli nej.
Možno niečo videla, možno niečo počula...
No nebolo ľahké ju udržať, cítiť pod rukami tie jej jemné krivky, jej sukňa sa zľahka dotýkala jeho nohavíc, keď... nevedel ako má niekoho držať, nie takým spôsobom, aby... snažil sa podľa možnosti vyhýbať fyzickému kontaktu... O to ťažšie to bolo už len preto, že jej musel držať ruku pri ústach, lebo sa všetko stalo tak rýchlo, že nestihol vybrať prútik.
No cítil aj niečo iné, on niečo cítil, čo bolo preňho natoľko nezvyčajné, až sa mu takmer vymanila z náručia.
Včas sa však stihol spamätať a ťahal ju ďalej, už len pomocou svojej fyzickej sily, snažil sa nevšímať si ten nový pocit, ktorý na chvíľu akoby všetko ostatné...
Nohou sa mu podarilo zavrieť tie ťažké dvere, v zámku to šťuklo, čo nebolo dobré, hlavne pre ňu, lebo on vedel ako sa dostať z takýchto záležitostí...
Nepustí tú malú, nemá žiadnu šancu na to, že by mu mohla ujsť... Cítil silné pulzovanie jej srdca aj svojho vlastného... bolo to nezvyčajné, nepochopiteľné, že na ňu práve teraz myslel ako na dievča, aj keď v podstate nevedel ani ako poriadne vyzerá... No jednoznačne cítil ten rozdiel... Cítil ho, keď ju začal trochu hladkať, keď boli tie dvere za nimi zavreté... Prestala sa brániť.
Posadil sa s ňou na akúsi debnu.
„Pustím ti ústa, ale ak začneš kričať... bude to posledný raz, čo to dokážeš urobiť...“ vyhrážal sa jej svojím pravým hlasom, nie tým naučeným slušným, ktorý... vyhrážal sa jej ako temný mág, ktorým si prial byť. Vyhrážal sa jej ako osoba schopná všetkého.
Prikývla.
Stiahol ruku.
Zložil jej ju do lona. Cítil ako sa začala chvieť.
„Prosím, pustite ma odtiaľto, nikomu nebudem nič hovoriť, len ma pustite...“ hlesla potichu.
„Budeš tu sedieť, tak dlho, až kým ti nepoviem, že môžeš vstať...“
Opäť len prikývla. Skôr to cítil než videl. No nestačilo mu to.
„Chcem to od teba počuť...“
„Budem tu sedieť, tak dlho ako to budete chcieť vy, pane...“
Uspokojenie.
Nemal by ho cítiť len z jej odpovede, no stalo sa tak...
„Výborne, maličká...“ pochválil ju a chystal sa opatrne vstať, aby pokračoval vo svojom cieli, ktorý sa však značne skomplikoval jej ďalším pohybom a tým, čo opäť pocítil, keď...
Už vedel čo potrebuje a bolo to také jednoduché, niekedy sa zrejme priveľmi upínal k zbytočným zložitostiam.
Pochopil, že nemôže odísť a možno ani len nechce.
„No možno by som mohol ostať so mnou, ak by si chcela...“ nikto si ešte nedovolil ho odmietnuť, mohol mať všetko, čo si len prial, jeho tvár ho k tomu predurčovala, no ona ju nevidela a podľa hlasu ho len ťažko mohla spoznať, bol to skôr jeho hlas než...
„Neviem...“ odvetila bezpochyby úprimne.
A on ju len objal, akoby skúšal aké to je môcť urobiť niečo také... No jeho ruky pomaly prechádzali nižšie... cítil takmer bolestné pulzovanie jej srdca a zároveň stále aj jej strach, spojený s istým druhom nebezpečnej fascinácie, akoby čakala na to, keď sa jej niekto dotkne, ale zároveň...
„Nikto ešte nebol tak blízko, aby...“
Tomu rozumel viac než by si vôbec kedy ona mohla myslieť, čo znamená nepoznať blízkosť, nie skutočnú...
On sám sa učil, ako sa niekoho dotýkať bez výčitiek, bez možnosti že by dotyk predstavoval len ohrozenie či nutné zlo...
„A ani nebude, keď prijmeš moje podmienky budeš odmenená, ale...“
Pár jej gombíkov bolo zrazu preč, tak rýchlo a zároveň tak prudko, nadýchla sa omnoho voľnejšie než predtým.
Jedna z jeho rúk sa dotkla jej kolena.
„Ale prečo... prečo vlastne a kto...“
„Otázky neznamenajú, že budú prístupné aj odpovede...“
Stále sa mu páčil jej čiastočný strach, jej čiastočná panika a niečo čo v ňom prebúdzalo tú stránku jeho osobnosti po ktorej túžil, mohol sa uvoľniť, byť tým, kým je... byť tým, koho sa všetci majú báť... čo i len osloviť.
Nehýbala sa, keď... druhá ruka, na chvíľu, akoby nad sebou stratila vládu, keď sa dotkol jej teraz už takmer odhalenej pokožky. Keď cítil to, čo bolo pod vrstvou látky. Práve teraz takmer až zbytočnej. A v jeho vnútri ožívalo to silné pulzovanie.
Keď sa jeho pery dotkli jej krku, zvyčajne chladné boli teraz, ako ... keď cítil vôňu jej vlasov a nemyslel na nič iné než na reakcie ich tiel, ktoré boli iné než čakal... iné než si myslel, že budú, keď mu niekto dovolí, aby nad ním skutočne prevzal kontrolu...
„Dotýkaš sa niekedy samej seba, už si to niekedy skúsila...“
„Nie...“ hlesla potichu.
Opäť sa chvela a on si užíval ten okamih, keď mu bola vydaná absolútne na pospas, keď ju mohol pustiť, ale aj...
„A čo urobíš, ak sa ťa tam dotknem ja...“
„Ale to predsa, nemôžete len...“
„Bude to omnoho lepšie, ako všetko čo si prežila doteraz...“
„Ale ja... predsa, nie je... neviem ani kto vlastne ste ani... Nie som si istá či...“
„Nemusíš to vedieť, ja si ťa nájdem, keď od teba budem niečo potrebovať...“
„Aj tak predsa... nemôžeme len tak a tu...“
Hovorila to, no nebránila sa, necítil skutočný nárast odporu, len strach a zvedavosť, istú formu zvedavosti, ktorú voči nemu ešte neprejavilo žiadne iné dievča.
„Ak budeš poslušná, lord Voldemort ti daruje život, jedného dňa, keď budeš stáť pred ním, možno k tebe bude milosrdný...“ z akéhosi náhleho popudu použil svoje skutočné meno. Bolo to však niečo viac, čarodejnícka dohoda prísľub spečatený dôveru, cítil v tých slovách mágiu, cítil v nich zmenu... „tak ako sa rozhodneš, mám ťa pustiť alebo...“
Jeho dotyky boli láskavejšie, sám prekonával seba, keď ju v podstate len tíšil vo svojom náručí, no zároveň stále vnímal to jej chvenie, ktoré mohlo byť čímkoľvek aj vyjadrením jej úcty voči nemu.
„Nie, prosím, nepúšťajte ma...“
Chcela len svoj život. Vedel to, tak ako všetci, ktorých mysle mal možnosť preskúmať. V tomto medzi nimi nebol rozdiel, ani on nepovažoval smrť za dobrú spoločníčku. A ctil staré dohody, ktorým možno ostatní už nepripisovali veľký význam, no ona im zrejme rozumela, keď si vybrala tú možnosť, ktorá nebola hrdinstvom sama o sebe.
„Môj pane...“ opravil ju nemilosrdne. Chcel, aby to povedala... Chcel, aby plne pochopila s akou mocou sa stretla, no zároveň aj...
„Nepúšťajte ma, môj pane...“ jej hlas bol stále čiastočne vystrašený, čiastočne...
A jej telo, bolo také krehké, tak prudko reagujúce na jeho blízkosť, bez očakávaní, ktoré ho nudili a nútili ho prejaviť hrubosť.
Keď jeho prsty objavovali iné pulzovanie, keď jeden z nich opatrne našiel... viac preňho roztiahla nohy, urobila to bez jeho priameho vyzvania..., no on to cítil ako svoje víťazstvo, ako tú možnosť, že s ňou môže manipulovať bez toho, aby jej vydal priamy príkaz, že rozumie tomu, čo chce...
Stonala.
Cítil ako sa pomaly otvárala práve jemu, stále ešte podliehajúca tlaku toho nového pocitu.
Skutočne to ona sama zrejme ešte nikdy neskúsila, čiastočne sa snažila tomu uniknúť a čiastočne ho chcela cítiť...
Jej hlas sa zmenil, bol iný než... bol ako iná pieseň, ktorý by bol ochotný počúvať veľmi dlho... lebo on ovládal každý jej...
Tak mu to vyhovovalo, to bolo presne to, čo potreboval... Cítiť, keď ju mal absolútne vo svojej moci a všetko ostatné sa strácalo. Keď cítil ako sa jej dych zrýchľoval.
Keď začínala chápať, čo znamená potešenie, spojené s jeho perami, s jeho ochotou a jedinou formou láskavosti, ktorú kedy prejavil nejakej inej živej bytosti než ...
Keď bola postupne pripravovaná na to, aby prijala druhý, aby sa zmierila s tým, že do nej prenikne.
„Prosím...“
Priam to cítil, tú vlhkosť, spojenú s jej odovzdaním sa ... s popretím tej možnosti, že by ju mohlo od neho niečo úplne oddeliť. Žiadny iný zvuk než prejavy jej túžby, žiadny iný zvuk než pulzovanie krvi vo svojich vlastných žilách, keď vedel, že za rozkoš bude musieť zaplatiť, že aj on čoskoro pocíti, čo znamená mať úplne v moci svoju obeť.
Čoskoro prvý raz zabije, no predtým než sa tak stane, ona bude chránená pred jeho hnevom.
Jej prosby cítil takmer ako všetky tie iné hlasy, o ktorých prosbách sníval, no úplne v inej súvislosti. Ona bola ako sladké osvieženie, ako niečo čomu by dovolil sedieť v jeho náručí večnosť.
Trochu viac ju odsunul. No nie tak, aby s ňou úplne stratil kontakt. Spojil jednu z jej rúk s tou svojou, tak náhle, akoby ju chcel opustiť a ona nespokojne zastonala. A mágia mu dopomohla k jednému z tých malých vylepšení, vďaka ktorým bol voľný aj on.
No len preto, aby jej ukázal, čo znamená iný druh túžby. Len preto, aby sa aj ona mohla dotknúť jeho nohavíc a cítiť čo s ňou robia jej vzlyky... Prudko zalapala po dychu.
Keď sa jeho ruka vrátila k láskaniu jej tela, keď cítila jeho pery na svojich, keď bola otočená tak, aby ich mohla spoznať, no zároveň zvláštne spojená s jeho ...
Keď ju objímal, akoby bola len jeho, no zároveň aj... si neprial, aby čokoľvek iné stálo medzi nimi. Aby sa tá látka roztrhla a nebola viac prekážkou v ich... Jej prosby, boli preňho zdrojom nekonečnej slasti, už len samé o sebe... už len to, že si žiadala jeho pozornosť týmto spôsobom, bolo jej záchranou...
Jej pohladenie bolo ako dotyk ohňa, ako niečo nevinné no zároveň dostatočne dôrazné na to, aby opäť cítil, to čo odmietal, to čo znamenalo byť len človekom a ničím iným...
Poslúchala svoj inštinkt, podriaďovala sa tomu určujúcemu rytmu. Počul ako sa aj jeho vlastný hlas mení na niečo, čo bolo viac než ľudské no zároveň aj... kruté... akoby sa ona sama spojila s jeho vlastnou krutosťou. A prijala ju za svoju.
Cítil to, ten okamih, keď všetko akoby stratilo nad nimi vládu, keď zabúdal na samého seba a myslel aj na ňu... Dokázal cítiť, keď ju držal, keď nad ním samým prevzala vládu šialená bezstarostnosť...
Keď sa všetko stratilo a len pomaly opäť objavovalo, spojené tou preňho neznámou intenzívnosťou...
Keď mágia slov spečatila ich dohodu, odmenila ich spoločným súzvukom... Jej sladká nárek, akoby prvý raz spoznal ako niečo čo malo tú moc, vzdialiť ho aspoň na istý okamih od vlastných sebeckých túžob.
Dlho ju držal vo svojom objatí, nebol schopný ju pustiť, nebol schopný myslieť na nič iné...
Tak toto vlastne znamenalo... absolútne stratiť kontrolu a odovzdať sa tomu, čím bol...
„Keď odídem, narátaj do dvadsať a potom môžeš odísť...“ pošepol jej medzi ďalšími bozkami.
Jej telo potrebovalo ešte čas na nič viac nebola pripravená a mágia zbavovala svet stôp, ktoré by mohli... prezradiť, že aj on sám sa dopustil niečoho tak ľudského ako kontaktu s inou osobou...
„Áno, pane...“ odvetila poslušne. „Ale ja... chcela by som, aby...“ nedokončila, bála sa zrady, bála sa jednej z tých najkrutejších zrád.
„Túlaj sa tak, ako doteraz... ja si ťa nájdem...“ on sa nebál, on bol schopný rozdávať údery, no aj odmeňovať a jej už toho sľúbil viac než možno bola pôvodne hodná.
Keď sa dotkol jej mysle a vedel koho by mal vlastne hľadať bez toho, aby to tušila ona.
A on bol presvedčený o tom, že si ju opäť nájde, keď náhlivo opúšťal to miesto, keď utekal od nej, aby nezradil svoje vlastné presvedčenie.
27. 7. 2017
Právo čistej krvi 12.1
Napriek posadnutosti Renom sa mi napokon podarilo pridať aj k tejto poviedke
venujem teda Petrike tento ďalší kúsok, zatiaľ len začiatok kapitoly ...
Ležala vedľa neho.
Dívala sa do jeho očí, držala ho za ruku, keď strácal mágiu, keď sa jeho dočasné jadro pomaly... cítila jeho smútok, ako svoj vlastný, no zároveň aj... Túžila potom, mu opäť ponúknuť svoju mágiu a dúfala, že jej skutočne dovolí, aby sa o tom procese dozvedela viac.
„Ako sa cítiš?“ aj ona mu opäť kládla tú otázku, keď sa opierala o jeho hruď, no on to už nemohol cítiť... no ona aj tak potrebovala jeho blízkosť.
Túžila po nej, nemohla sa zriecť tej možnosti...
„Vyzerá to tak, že moje telo tvoju mágiu prijme... preto sa cítim veľmi dobre...“ to jej povedal, aj keď v tvári mal vpísanú bolesť. „No nikdy som nepovedal, že to bude jednoduchý a príjemný proces, aspoň nie na začiatku... moje telo si postupne musí zvyknúť... teda ak mi dovolíš, aby som... častejšie dostával menšie dávky, vtedy keď to nebude ohrozovať ani teba ani mňa a zároveň sa staral o harmóniu tvojho tela a mysle...“ potešilo ju, že tú možnosť hýbať sa chce využiť na to, aby bol s ňou, aby spolu... trochu sa ešte červenala, keď myslela na isté veci, ktoré... skrátka bolo to iné než čakala, cítila sa stále akosi inak než predtým... akoby urobila niečo zakázané čo by... no zároveň z toho mala nesmiernu radosť, čo sa stávalo len zriedkavo... Ale povedala mu toho toľko, to že chce s ním ujsť, to že... skrátka... bola pred ním absolútne odhalená a on bol... stále najobávanejším mágom... bol všetkým, čoho by sa mala obávať a predsa...
Pre všetkých by bola šialencom, pre všetkých okrem neho, aj keby... podľahla tej možnosti, že by mohla...
„Pomôžem ti, ak mi... ak sa budeš aj naďalej správať tak rozumne ako doteraz... ak nikomu neublížiš, kým...“
„Nikomu neublížim, kým sa oni nepokúsia ublížiť mne...“ to bol ďalší z jeho sľubov, ktoré nevedela či môže brať vážne alebo len ako istý druh žartu. No on sa nesmial, keď to vyslovil, ona však...
„Vojna nateraz nie je dôležitá, akýkoľvek krok, ktorý by som urobil, by bez podpory, tak či tak smeroval k Potterovmu víťazstvu...“
Nechcela vedieť, čo by sa stalo, keby vyhral, keby si mal vybrať či...
Na to však nechcela myslieť, nateraz sa s nim bude deliť o všetko, spozná ho tak, ako ho zrejme nemal možnosť spoznať nikto iný a tým nemyslela tú záležitosť, ale skôr iné dosiaľ neobjavené aspekty jeho osobnosti.
Nateraz túžila po spánku, po blízkosti a neskôr aj po spoznávaní toho, ako vlastne teraz funguje tá jej nová myseľ.
***
Prezliekla sa do nových šiat. Pripravila všetko tak, aby si mohli chvíľu posedieť vonku v záhrade.
Chcela, aby tento deň brali ako svoj vlastný sviatok, aby si urobili niečo ako piknik.
Aurori dnes mali akési školenie, ostali tu len dvaja, preto bola atmosféra viac uvoľnená a aj ona sama sa cítila omnoho lepšie, to bol rozhodne dôvod na to, aby si užili jeden z tých príjemnejších dní.