„Naozaj, Lucius. Podľa teba mám skákať od radosti, keď ma tá kreatúra obchytkáva ?“ rozčúlene poznamenal Severus. Rýchlo pomiešal bublajúcu hmotu, ktorá zaplnila takmer celý kotlík. Jedine pri tejto činnosti sa dokázal upokojiť. Akoby to nestačilo, ešte aj Tobias si opäť vybil zlosť na jeho matke. Ledva sa zdržal, aby ho nezabil pri ceste do nemocnice. Prisahal, že tentoraz mu už nedovolí, aby jej ubližoval.
Zvyčajne sa dokázal veľmi dobre ovládať. Cez chladnú masku neprenikol ani náznak zdesenia. Musel znášať ponižovanie a nekonečné údery od svojho otca. To všetko zanechalo hlboké stopy v jeho duši. Niekedy si myslel, že už vôbec nič necíti. Niektoré udalosti v ňom však prebúdzali obyčajného človeka, ktorý sa snaží zabrániť ďalšiemu nezmyselnému týraniu.
„Nevšímaj si to. Čoskoro ho prejde chuť ťa provokovať. Všetci sme tým prešli,“ opatrne siahol po horúcom nápoji. Potreboval nazbierať dostatok energie. Pán ho poveril delikátnou úlohou. Mal sa niekoľko dní pohybovať medzi muklovskými obyvateľmi. Chcel, aby našiel istú čarodejnícku rodinu, ktorá sa odvážila spolupracovať s Fénixovým rádom. Povrávalo sa, že zmenili totožnosť. Odišli z čarodejníckeho sveta, aby mu unikli. Netrápili ho problémy bývalého spolužiaka. Nepotreboval sa zaťažovať hlúposťami.
„Naozaj, Lucius. Aj teba pozval do svojej spálne ? Keby som sa nevyhovoril na schôdzku s tebou, tak by som bol teraz v poriadnom maléry,“ tmavovlasý chlapec sústredene pridal do kotlíka ďalšiu prísadu. Dlhé mastné vlasy mu padali do tváre. Zakrývali výraz zlosti a totálneho zdesenia.
„Nie, to ešte nikdy neurobil,“ prekvapene odvetil Lucius. Netušil, že je to až také vážne. Tentoraz musel uznať, že jeho obavy sú opodstatnené.
„Zajtra musím večerať v sídle smrťožrútov. Vraj sa mi bude osobne venovať. Práve preto pripravujem toto. Elixír vyvolá náhlu nevoľnosť. Bude to vyzerať, akoby som ochorel,“ pomocou malej naberačky naplnil flakón až po okraj. Pre istotu bol pripravený na každú situáciu. Bol ochotný to brať napriek nepríjemným bolestiam.
„Si blázon, Severus. Keby som ťa nepoznal, tak by som si myslel, že máš strach,“ podpichol ho Lucius. Chcel mu jemne naznačiť, že to trochu premáha.
Zároveň však chápal, prečo sa chce vyhnúť takýmto nepríjemným povinnostiam.
„Radšej budem bozkávať zem. Zaujímalo by ma čo by si robil, ak by sa zaujímal o teba ?“ podráždene odfrkol Severus. Vôbec sa mu nepáčil spôsob akým s ním Lucius diskutoval. Považoval ho za priateľa, preto bol jedinou osobou, ktorej sa s tým zdôveril. Zvyčajne si nechával všetky problémy. Tentoraz však nevedel v sebe udržať vnútorné napätie.
„Neviem, musím uznať, že je to ťažká voľba. Nemusíš byť taký podráždený. Na tej večeri budem aj ja. Mám mu podať hlásenie. Pokúsim sa ho poriadne dlho zdržať. Tú gebuzinu by som na tvojom mieste radšej nechal doma. S jeho záujmu by si mohol pokojne vyťažiť veľa ďalších výhod. Okrem toho ti musím pripomenúť, že ak Temný pán niečo chce, vždy to dostane. Snáď nechceš pokaziť ten plán s únosom Evansovej. Bola by škoda, keby sme to pokazili. Pán je týmto plánom nadšený,“ pripomenul mu Lucius. Potešilo ho, keď znovu spoznával svojho priateľa. Snape opäť nadobudol ten istý neprístupný výraz.
„Máš pravdu, tomu už nikto nezabráni,“ napriek tomu si však strčil flakón do vrecka. Nemienil dopustiť, aby k niečomu došlo.
„Bude lepšie, keď pomaly pôjdeme. Vieš, že nemá rád čakanie,“ obaja podišli ku kozubu. Do temného sídla sa nesmeli premiestňovať. Preto používali tento spôsob cestovania. Keď otvorili dvere vedúce do hlavnej sály, naskytol sa im hrôzostrašný pohľad. Mladá žena ležala na zemi pri nohách Temného pána. Mala na sebe dosť nevyhovujúci odev, ktorý ledva zakrýval chúlostivé časti tela. Ohnivé vlasy sa lepili na tvár poznačenú krvou a odreninami.
„Ako vidíte poponáhľal som sa s darčekom pre mojich verných. Ja vždy splním svoje slovo,“ vrhol skúmavý pohľad na Severusa. Cítil ako sa tie zlé oči snažia dostať do jeho myšlienok.
Varoval som ju. Prečo neposlúchla. Mala ma počúvať... Musím nejako odpútať pozornosť. Nemohol zadržať príval pochmúrnych myšlienok. Napriek tomu, že ju v minulosti urazil necítil k nej nenávisť. Vedel, že sa snažila mu pomôcť, aj keď sa jej nikdy nesmel poďakovať. To vedomie ostalo zakotvené hlboko v jeho mysli. Takisto ho nepotešilo, že ich neobklopovali ostatní smrťožrúti. Súkromná oslava sa mu vôbec nepozdávala.
„Nevyzeráš vôbec nadšene. Nepáči sa ti ?“ potichu prehovoril obávaný muž.
„Nie, môj pane. Vzbudzuje vo mne len odpor,“ poslušne poznamenal Severus. Nemal právo vysloviť niečo iné.
„A čo ty, Lucius ? Verím, že toto rozptýlenie ti pomôže zabudnúť na blížiacu sa svadbu. Sadni si ku mne, Severus, dám ti možnosť trochu si oddýchnuť.“
Tak to je prvá kapitola. Chcete pokráčko ???
