Jednorázovka s párom Tom Riddle starší/Merope Riddlová
Pochybnosť, láska a štipka romantiky
Táto časť ešte nie je neprístupná, ale tá druhá už určite bude s vekovou hranicou od 18 rokov.
Musím mu to povedať. Bude ma nenávidieť. Nesmiem predsa... To by som nemala... Vzali sme sa... Tuším som sa zbláznila, ako som to mohla dovoliť?
Mladá žena pomaly prechádzala po dome, ktorý sa stal ich prechodným domovom. Jednoducho zariadené izby a skromný nábytok pre ňu predstavoval vrchol luxusu. Oproti miestu kde, žila to bol hotový raj.
Tom mal pri sebe dostatok peňazí, aby im zabezpečil vhodný príbytok. Nemali veľa času na výber krajšieho domu, ale Merope bola aj napriek tomu spokojná. Aspoň do chvíle, kým si neuvedomila, že je to len klam. Hľadela na oblohu posiatu hviezdami, cítila blízkosť magického čara, ktoré ju obklopovalo. Vedela, že bude platiť za každú chvíľu šťastia.
Sľubujem, že ho tak nenechám celý život. Dám mu priestor rozhodnúť sa bez mojej nadvlády. Urobím to, aj keby ma to malo zničiť.
Prekrížila si ruky na prsiach a rukou nenápadne prechádzala po svojom medailóne.
Mala ho už dávno zahodiť, ale vedela, že keby raz potrebovala peniaze môže ho bez obáv použiť.
Nie, nemôžem tu ostať. On predsa nič nevie a môže mi to ublížiť. Už sa ho nebudem môcť vzdať. Prečo ma musí tak veľmi priťahovať? Je to len mukel, ale ja kvôli nemu úplne strácam všetky zábrany. Možno by som mohla odísť. Keď to prestane pôsobiť, preberie sa a vráti sa domov. Áno, to musím urobiť.
Vykročila k dverám a rukou pevne zovrela kľučku. Chystala sa vyjsť von a navždy zanechať trápenie spojené s Tomom Riddlom.
„Merope, kam ideš?“ na pleci pocítila dotyk svojho manžela. Cítila ako ňou prešla tá istá zradná energia smerujúca k záhube.
„Nemôžem tu ostať. Vieš, Tom ja som vlastne veľmi zlá žena. Som príliš slabá, aby som čelila skutočnej realite...“ pustila kľučku, akoby sa popálila. Do očí sa vkradli slzy plné žiaľu.
„Nie, si len nervózna. To prejde. Viem, že to všetko bolo príliš rýchle. Asi pre mňa nebolo ľahké odísť, ale kvôli tebe som ochotný urobiť čokoľvek,“ usmial sa na ňu spôsobom, ktorý ju vždy pripravoval o zdravý úsudok.
Prečo musíš byť taký pekný a očarujúci. Prečo ťa musím ľúbiť tak ako nikoho predtým? Očami hltala mužskú postavu odetú do obyčajného muklovského oblečenia. Tom v nej vyvolával veľmi príjemné pocity. Vždy podnecoval jej fantáziu.
„Nie, ty vôbec nevieš, čo sa deje. Nemôžeš tušiť, že som...ja,“ vyjachtala zdesene.
Nemohla odolať nutkaniu dotknúť sa ho. Predtým to nesmela urobiť. Želala si, aby bol vždy takýto uvoľnený a priateľský. Aby patril jej už navždy. Aby sa na ňu díval takým spôsobom, akoby bola dôležitou súčasťou jeho života.
„Upokoj sa. Sme manželia a nikto nás nebude vyrušovať. Nemusíš sa ničoho báť. Máme dostatok času na všetko,“ podišiel bližšie k nej a dôrazne pobozkal jej pery. Nežne ju objal. Pomaly ju odtiahol od dvier.
„Tom... ja by som ti naozaj mala povedať... nemôžeme to... vôbec to nie je správne, aby si...“ pozbierala všetky sily, aby sa dostala z jeho náručia.
„Nechápem, vôbec tomu nerozumiem. Ty ma odmietaš?“ na malú chvíľu sa zatváril urazene a začal jej pripomínať toho krutého muža, ktorý si ju nikdy nevšímal.
„Nie, nechcem, aby si to považoval za odmietnutie, ale ja...“ nezvládla to. Vedela, že nedokáže odolať. Spokojne sa uvelebila v jeho náručí.
„Prepáč mi, máš pravdu som veľmi nervózna,“ rozochvene sa oňho opierala.
