1. počas piateho ročníka
Som oblečený a nesmrdím to je základ. Kedy tu už bude. Čakám snáď celú večnosť.
Svetlovlasý muž dlhšiu dobu hypnotizoval svoje hodinky. Spokojne sa usmial, keď k nemu zamieril príťažlivý tmavovlasý mladík.
Ten zadok. To telo. Cítil, že nohavice sú mu náhle tesné.
„Ahoj, Load Voldomat,“ nevedel si poriadne zapamätať to dlhé oslovenie.
„Veľmi ma teší,“ temný pán ho nenápadne vyviedol von z reštaurácie. Zelený záblesk bol daňou za túto chybu.
- V šiestom ročníku...
„Tom, môžem si k tebe prisadnúť,“ jeden zo spolužiakov sa mu prihovoril počas vianočného večierka.
„Áno, samozrejme,“ neochotne mu prisunul stoličku. Zadok? Ujde, ale príliš veľký. Postava, ujde, ale príliš malá. Penis? To neviem, nezobliekol sa. Spolu odišli na záchod.
„Dáš mi božtek?“ pokúsil sa ho objať a pobozkať.
Temný pán sa dychtivo vyzliekol a chcel mu pomôcť dostať sa z habitu. Ešte stále bol panic a dosť mu to liezlo na nervy.
„Si nádherný, Tom,“ zašepkal prerývane.
Temný pán vytiahol prútik. Nikto ho nebude nazývať tým menom ani spolužiak.
3. Neskôr... Po rokoch podobných známostí...
„Ó neprestávaj...ešte...ešte...“
„Drž, Potter a hlavne poriadne stoj. Ten hrob je ešte odkrytý. Nechcem tam spadnúť,“ muž s tvárou hada pevnejšie uchopí svoju obeť. Pomocou prútika mu popritom pridáva úplne iné spomienky.
